23. časť

Cítila sa tak osamelá, bez neho. Bez niekoho, kto sa už nikdy nevráti. V hrudi mala zvláštny pocit, akoby s Priateľom odišlo aj kúsok z nej samej. Nebolelo to, len to tam proste nebolo. Tak, ako bola schopná vnímať existenciu niečoho, rovnako, ak nie silnejšie, pociťovala jeho neprítomnosť. Zároveň sa vynárali aj ďalšie nevyhnutné otázky... Najpálčivejšou z nich bola asi tá pýtajúca sa na budúcnosť. Otáznik, ktorou bola zakončená bol zároveň i odpoveďou. Jedna veľká neznáma. Okrem iného, bol tu ešte aj Adam... Ako na zavolanie sa pri myšlienke naňho ozvalo krátke zaklopanie.

„Ahoj,“ začal s úsmevom. Anna si však všimla, že za ním skrýva vážnu tvár.

„Stalo sa niečo? Kde je Adrian?“ podozrievavo si ho premeriavala.

„Neboj sa, Adrian je v poriadku. Je u tvojich rodičov. Stavajú ohradu pre zajaca,“ upokojil ju a posadil sa na svoje obvyklé miesto.

„Naši majú zajaca?“

„Nie, ale myslím, že ho chce Adrian. A na svoj vek je celkom dobrý manipulátor,“ odvetil s úsmevom. „Včera si spomínala, že so mnou potrebuješ hovoriť,“ prešiel k veci.

„Áno,“ potvrdila mu to a na chvíľu sa odmlčala. Premýšľala, ako mu to má povedať.

„Vtedy, keď... Vieš, čo myslím. Ja som varovala Dominica.“ Po jej slovách zaznelo v miestnosti dlhé ticho. Adam hľadel niekam do zeme.

„Ja viem, Anna.“

„Ako to?“

„Záleží na tom? Ak vieš, kde sa skrýva Dominic, povedz mi to.“ Pri zmienke o ňom jej vyschlo v krku. Nervózne sa zahmýrila.

„Neviem.“

„Nevieš, kde je alebo nevieš, či by si mi to povedala?“

„Nechaj to prosím teraz tak, Adam,“ dožadovala sa. Nepáčil sa jej smer, akým sa vyvíjal rozhovor.

„Nenechám. Lebo mám strach, že ak mi neodpovieš hneď, už to nebude nikdy. A vieš čoho ďalšieho sa bojím? Že akonáhle ťa prepustia, opäť sa k nemu vrátiš. To ho skutočne tak veľmi miluješ, že dokážeš ignorovať, že je vrah?“ Hovoril potichu, akoby z neho za päť minút vyprchala všetka energia.

„Milovať som ho prestala už dávno.“

„Tak prečo? Vysvetli mi to, prosím,“ hovoril stále hlasnejšie.

„Nemôžem.“

„Môžeš, ale nechceš.“ Videla, že je nahnevaný. Ale nemohla mu povedať o Priateľovi, Zvierati, ich svete a putu, ktoré ju s nimi spájalo.

„Nepochopil by si to,“ prehovorila nakoniec. Začal sa prechádzať po izbe.

„Nie, Anna, problém je v tom, že ty mi neveríš. A máš pravdu, nechápem ťa. Dobrovoľne si žila s tyranom. Tvrdíš, že si ho nemilovala. Tak čo ťa tam držalo? Mohla si sa zobrať a odísť. Ale nespravila si to. A keď som ti chcel pomôcť preč od neho, všetko si obrátila a chránila toho sviniara. Aj teraz sa ho zastávaš. Toto naozaj nepochopím.“ Zaprel sa rukami o rám postele a zvesil hlavu. Pokúšal sa ukľudniť. Očakávala podobnú reakciu, aj keď nie až takú.

Najhoršie asi bolo, že sa v nej nemýlil.

„Adam, prosím ťa, nechajme to tak.“

„Aha, takže keď sa o niečom nebudeš chcieť baviť, povieš nechajme to tak? Uznávam, aj ja som ti zo začiatku klamal. Ale napravil som to. Pretože mi na tebe záležalo a...,“ nedokončil vetu.

„A?“ pobádala ho.

„Nechajme to tak. Pôjdem už. Prídeme zajtra.“ Zmizol tak rýchlo, ako to len šlo. Zostali po ňom len nezodpovedané odpovede a zvláštne prázdno.

Ľahla si na chrbát a premýšľala nad Adamom. Prečo musí byť všetko také komplikované? Neľutovala, že mu povedala pravdu, iba mohla lepšie voliť slová a tiež vhodnejší čas. Snažila sa usporiadať si v hlave vlastné pocity. Záležalo jej na ňom, to vedela naisto. Možno ho dokonca ľúbila. Ale má zmysel začínať niečo, čo bolo postavené na lžiach?

Jeden druhého vôbec nepoznajú. Čo ak, jedného dňa, keď ju spozná, zistí, že mu nevyhovuje? S Dominicom to bolo ľahšie. On o nej od začiatku vedel všetko. A miloval ju, napriek tomu, že ju poznal. Nie, nemohla si dovoliť rozvíjať niečo, čo by mohla opäť stratiť. Veď len nedávno stratila osobu, ktorú kedysi milovala. Láska je nemilosrdný protivník. A ona sa jej rozhodne nehodlá znova dobrovoľne upísať a nechať si nasadiť okovy. Chce byť konečne slobodná.