O tom, ako prišla pošta

V pondelok prišla pošta. Pre mňa – obyčajná obálka – dovolenka, na ktorú nemám, mám na ňu ísť a nemôžem ju zrušiť. Booknuté, zaplatené. V obálke stálo miesto, o ktorom som nikdy nepočul a na moje prekvapenie, ani vyhľadávanie na webových stránkach nebolo extra obohacujúce. Všetko v jednej obálke. Zadarmo. Som zvedavý a nemám, čo stratiť. Jedine, že sa stratím sám. Idem.

Dostal som sa sem náhodou. Nevedel som do čoho idem, no už z diaľky mi bolo viac ako jasné, že na toto miesto nepatrím a, že sa sem len tak viackrát nedostanem. Obyčajný let s dvomi prestupmi prebehol bez akýchkoľvek komplikácií. Po takmer 36 hodinách ma na malom letisku vyzdvihla príjemná slečna z hotela. Nepôsobila na mňa prehnane milo, no vystupovala akosi príliš sebavedomo, budila vo mne dojem, že si je istá krásou, ktorou oplýva. Jej maximálna profesionalita naznačovala, že na letisku nevíta svojho hosťa po prvýkrát. V jej výraze bolo niečo, čo naznačovalo, že je prekvapená skutočnosťou, kto vystúpil z lietadla. Nebol som ten typ, na ktorý čakáva bežne. Kráčali sme k autu, kde nás čakal šofér. Zdvorilo ma pozdravil, naložil moju batožinu a v tichosti nás viedol na trajekt. Cesta stále nekončila. Nastúpili sme, cestou sme sa rozprávali. Nie veľa, nie málo. Obaja sme komunikovali v rámci slušnosti a neprehnanej nútenosti. Všetky informácie, ktoré ma budú zaujímať sú v obálke, ktorú mi práve dala. Po pol hodine trajektom som uvidel ostrovček. Malý, s jednou budovou, malým prístavom a majákom. Budova bola hotelom, ktorého stavba a majestátnosť ma dostala do kolien. Bol som ohromený, zvedavý, no snažil som sa nedať na sebe poznať, ako veľmi ma ten výhľad dostal. Tváril som sa, akoby také niečo zažívam pravidelne. I keď som vedel, že sem nepatrím a vedela to aj ona. Nesprávala sa tak. Bola maximálny profesionál. Vystúpil som, prešli sme k hotelu, ubytoval sa, rozlúčil a zamkol za sebou dvere. Bol som v šoku. Kto mi zaplatil miesto, ako je toto?

Ráno som vstal a zistil, že signál, internet, akékoľvek spojenie s okolitým svetom neexistuje. Prekvapilo ma to, no keďže to má byť dovolenka, nech je. Hoc aj bez sociálnych sietí a spojenia s najbližšími. Tých desať dní to vydržím. Očividne tu nie som jediný a ostatní to zvládajú tiež. Mohol by som o hoteli toho napísať veľa, samostatnú kapitolu, no toto je o ubytovných hosťoch v ňom. O tých, ktorý ma celých desať dní fascinovali, udivovali, pohoršovali, zaujímali. Hotel, ale vyzeral asi takto, tak ako ho nakreslil asi 15-ročný Brit z izby číslo 143.

Hostia boli rôzni. Muži, ženy, páry, rodiny s deťmi, osamelí jednotlivci, starci užívajúci si dôchodok. No všetkých bez pochýb spájalo jedno. Peniaze. Celý čas som strávil osamote, až na pár chvíľ, kedy som sa nevyhol zdvorilej konverzácii s personálom hotela či pár ubytovanými hosťami. Nik však nebol v mojom veku. Počas rozhovorov z nich vyžarovalo niečo, čo ma priťahovalo. Neviem či to, kým boli, čo dokázali, aký život viedli alebo niečo iné. Boli pre mňa atrakciou, niečím čo som v živote nemal, boli doslova bohatým ozvláštnením.

Každý deň sme trávili rovnako. Vstali, dali si raňajky, niekoľko-chodový obed, užívali si neobmedzený wellness, výlety loďou, transport helikoptérou medzi sesterskými ostrovmi. To všetko, čo som podnikal ja, podnikali aj oni. Veci, za ktoré si zaplatili, ale ja nie. Niekedy s nimi, väčšinou osamote. Boli pre mňa raritou, niečím výnimočným a veľmi vzdialeným. Ja som bol v ich očiach jedným z nich. To ma desilo, no lichotilo zároveň. Bol to môj egotrip, sebeckosť ako sa slepé kura dostalo k zrnu. Zamiloval som si ten čas. Naozaj by som si vedel predstaviť žiť ich život?

Priznám sa. Rád som sedel na lavičke kúsok od hotela, čítal knihy a sledoval ako sa títo úspešní, bohatí ľudia správajú. Riaditelia, makléri, modelky, dediči alebo len novodobí zbohatlíci. Boli pre mňa špecifickou sortou, ktorá ma fascinovala. Tým, ako kráčali, tým ako venčili svojich štvornohých miláčikov. Na tých pár dní som si privlastnil ich maniere, ich spôsoby. Bol som jedným z nich. Aspoň navonok. Zamiloval som sa do tej malej role, kedy som niekým iným a hral to tak presvedčivo, že oni nemali páru, kto naozaj som.

Dovolenka skončila a ja som sa vrátil domov. Medzi bežných ľudí, ktorí majú úplne iné starosti. Problémy, o ktorých, tí druhí nemajú ani páru. Až do návratu späť som si nijak zvlášť nelámal hlavu tým, kto mi kúpil túto skúsenosť. Až do momentu, kým som si v schránke nenašiel ďalšiu obálku.

Foto:pixabay