XIV. časť

Lenže nerátal s tým, ako ho to zasiahne. Chrbtom sa oprel o dvere a úpenlivo premýšľal, do čoho sa to dostal. Bol by ochotný myslieť na hocičo, len aby mu myseľ stále neblúdila k nej. K otázkam, kde asi teraz je. Či ešte vlastne vôbec je. Keď sa jej po niekoľkýkrát snažil márne dovolať, rozhodol sa skúsiť to osobne. V noci toho na ňu bolo veľa, vedel, že potrebuje čas. No jeho obavy dostali reálne kontúry príliš rýchlo. Nebola tu. Odrazu mal pocit, akoby tu nebola nikdy...

V duchu zanadával. Načo jej len spomínal tú prekliatu krabicu? Veď veľmi dobre vedel, čo je v nej. Mal byť jemnejší a povedať len to najnutnejšie. Možno by ho potom neznenávidela. Možno by teraz ležal vedľa nej a odhŕňal jej z tváre pramienok vlasov. Namiesto toho ostal sám. Zrejme je to jeho údel. Jeho vernou spoločníčkou sa mu opäť stala samota. A mal ju celkom rád. Teda až do dňa, kým neokúsil teplo ženského tela. Opäť. Nie že by nemal predtým iné ženy. Mal ich dosť. Ale aj keď zdieľal posteľ so ženou, stále bola tam. Samota naňho čakala. Tie ženy mu dali fyzické potešenie a viac od nich ani nechcel. Anna ale bola iná. Priťahovala ho, ale vedel, že ona nie je žena na jednu noc. Až keď ju viezol v aute domov si všimol, že samota tam nie je. Že aj keď si to nebol ochotný pripustiť, celý deň pozeral na hodinky a čakal, kým odbije tretia hodina a opäť ju uvidí. A ona sa naňho usmeje. Lenže teraz už nemá na čo čakať. Môže postávať pred jej dverami koľko chce, nezmení tým fakt, že je definitívne preč. Adam vyšiel z domu a nasadol do auta. Bolo zbytočné ísť domov, kde by sa ďalej len zožieral bez šance na spánok. Namieril si to do kancelárie.

Napriek tomu, že ju už netrýznili tie hrozné nočné mory, spánok mala veľmi trhaný. Nedopriali jej ho iné sny, v ktorých síce nikto nekričal ani neplakal, no svojim spôsobom boli ešte desivejšie. Zdalo sa jej totiž o Adamovi. O jeho jemných dotykoch, vôni jeho pokožky, hlase, ktorý počula aj po tom, čo sa prebudila. Neboj sa, opakoval stále. No ona sa bála. Každá čiastočka jej tela mala príšerný strach. Dopomohlo k nemu aj opätovné pichnutie, ktoré naberalo na sile priamo úmerne s jej snahou ignorovať ho. Môže pichať koľko chce, je to úplne zbytočné. Už zistila, čo je láska zač. Že aj tá najčistejšia začne časom raniť, pomaly a nenápadne, systematicky zničí človeka. Spúta ho okovami strachu a prinúti robiť veci, ktoré by inak nerobil. Nemala problém priznať si, že sa jej bojí. Čo ak by ju opäť prinútila prinášať také obrovské obety? Kvôli láske k rodičom sa vzdala samej seba. Kvôli Dominicovi opustila rodičov. Čo by musela obetovať Adamovi?

Je pravda, že Dominic od nej nikdy nežiadal, aby niečo obetovala. Ona však cítila, že inak to nejde. Milovala Dominica a vedela, že rodičia by ním takí nadšení neboli. Odhovárali by ju, zasievali stále nové semienka pochybností o ich vzťahu. A ona diery vo svojom svete nechcela vidieť. Beztak, jej rodičia sa kvôli nej trápili celý život. Bolo lepšie, keď odišla. Vstala z postele a prehodila cez seba sveter. Už sa predsa rozhodla, takže polemizovať o čomkoľvek inom je len stratou času.

Dni plynuli ako voda. Každým novým sa Anne postupne vynárali spomienky na predošlý život. Kameň, ktorý ju ťažil v útrobách sa zas pomaly zmenšoval. Úmyselne vytesnila z mysle svet mimo chaty. Všetky udalosti spred niekoľkých dní boli tak nereálne, akoby ich len videla v televízii a jej sa vôbec netýkali. Teda, skoro všetky. Napriek úmornej snahe tu stále bolo niečo, čo si našlo cestu na povrch. Zdalo sa však, že je všetko tak, ako má byť. Adrian bol spokojný, Priateľ zotrvával s nimi a Anna bola šťastná, že je doma. Tak šťastná, že často radšej odvracala pohľad od drobných náznakov, ktoré jasne signalizovali, že idylka nebude trvať večne. Väčšina ľudí si ich nemala šancu všimnúť, no Anna Dominica poznala príliš dobre. Každým dňom ich bolo stále viac. Nepatrná zmena tónu hlasu, bubnovanie prstami po stole, zášklby svalov... Znaky toho, že Priateľ stále bojuje. Vedel, že Anna ho teraz potrebuje a tak držal Zviera na uzde. Obaja si však boli vedomí, že to neustojí večne.

„Ešte sa ti z toho netočí hlava?“ ozval sa Dominicov hlas od dverí. Anna pozrela smerom, ktorým bol otočený i on. Adrian sa na chvíľu chvíľu zastavil a pokrútil hlavou. Hneď ale pokračoval vo veselom obiehaní skupinky stromov dookola.

„Len aby v jednom z nich neskončil,“ skonštatovala s úsmevom Anna. Deku, v ktorej bola zakrútená si vytiahla až k ústam. Celé telo sa jej chvelo chladom. Dominic bol na tom zrejme podobne, hoci mal na sebe zimnú bundu, ruky mal prepletené na hrudi a tiež sa triasol.

„Idem nám spraviť aspoň čaj,“ zaumienila si a prešuchla sa okolo neho.

Počas čakania na vodu, ktorá akoby sa nechystala nikdy zovrieť, ju zamestnala spomienka, ktorú mala v mysli už niekoľko dní, no poriadne sa ňou ešte zaoberať nestihla. Patrila k jednému z najšťastnejších, ak nie priamo najšťastnejším obdobím. Časť jej života, v ktorom stretla Dominica.

Pracovala v advokátskej kancelárii a v ten deň dokončovala návrh na súd, s ktorým sa trápila už tretí deň. Išla ho odovzdať nadriadenému na podpis a až keď vychádzala von si všimla, že v miestnosti nie je sám. Na sedačke sedel muž a uprene ju sledoval. Niečím ju zaujal, lebo mu pohľad opätovala. Sama nechápala, čím ju tak priťahuje a rozhodla sa to vypustiť z hlavy. Veľmi dobre vedela, že vo vzťahoch s opačným pohlavím sa vždy vyskytne nejaká prekážka a preto sa rozhodla, že bude lepšie to ďalej ani neskúšať. Lenže muž sa na druhý deň vrátil. Podišiel rovno k nej a pozval ju na večeru. Slušne ho odmietla a on odišiel. V duchu to neskôr aj trochu ľutovala. Na ďalší deň sa objavil opäť a jej dal rovnaký návrh. A ten nasledujúci tiež. Chodil k jej stolu veľa dní, kým ju presvedčil. Vzdala to a povedala si, že s ním raz pôjde. Aspoň ten neodbytný muž zistí, že klope na nesprávne dvere. Že nie je taká, ako očakáva. Lenže nakoniec to bola ona, kto sa mýlil. Muž bol skvelý spoločník, rozprávali sa a smiali až neskoro do noci. A tak sa stretli ešte niekoľko krát. Kúsok po kúsku ho spoznávala. Keď rozprávala, pozorne ju počúval. A keď mlčala, naslúchal jej ešte pozornejšie. Skryl ju do bezpečia svojej náruče, keď mala zlý deň a rozprával rôzne príbehy, krásne, smutné, napínavé, či veselé. Podstatné bolo, že pri ich počúvaní zabudla na všetky starosti. Ty môj rozprávkar, zvykla mu hovoriť. Stal sa súčasťou jej sveta a postupne z neho vytesňovala všetko ostatné. Na ničom inom jej už nezáležalo. Raz, na prechádzke v lese jej oznámil, že musí odísť preč. Prepadol ju neskutočný strach, že ostane sama. Rozhodla sa, že odíde s ním. A viac sa nevrátila.

Odrazu ucítila niečo studené na svojich bokoch. Srdce jej šlo úľakom vyskočiť z hrude. Keď sa pozrela dole, zistila, že sú to Dominicove ruky. Teraz už jasne vnímala jeho prítomnosť vo svojej blízkosti. Zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. Ruky začali pomaly blúdiť po jej trupe. Keď sa predrali pod tričko, zúfalo ich chcela zastaviť, lenže to nešlo. Stála ako primrznutá, neschopná akokoľvek zareagovať. Dominic jej mlčanie bral zrejme ako súhlas, pretože ju svojim telom pritlačil úplne nadoraz k linke. Cítila, aký je vzrušený.

„Chýbaš mi, dievčatko,“ zachrapčal do ucha a párkrát ju pobozkal na krk. Jeho dotyky však nič ako vášeň neprivodili. Jediné, čo cítila bolo zhnusenie, keď ju jeho strnisko škriabalo na pokožke. Ruky si to namierovali stále nižšie a nižšie. Pravá ladne vkĺzla pod tepláky a potom do nohavičiek. Prsty sa zakrádali stále ďalej, sebaistými krúživými pohybmi vyjadrovali svoju žiadostivosť. Annu už prepadala panika, keď sa jej konečne vrátil cit do rúk. Inštinktívne schmatla tie jeho. No zastavila ich iba na zlomok sekundy.

„Veď to máš rada,“ presviedčal ju hlas a ešte naliehavejšie sa začal prebíjať hlbšie. „Uvidíš, bude sa ti to páčiť.“

Nezmohla sa na iné, než aby pevnejšie zovrela jeho ruky. Jej pridusené, dlhé nie sa strácalo vo výdychu. Bola si však istá, že ho počul. Sám to potvrdil, keď prestal. Anna s napätím čakala, čo bude nasledovať. Nevedela, či tam stáli nehybne sekundy alebo minúty, no jej to prišlo ako celá večnosť.

Napokon Dominic ruky odtiahol a bez jediného slova odišiel preč. Keď za ním buchli vchodové dvere, Anne sa podlomili kolená a zosunula sa na dlážku. Vyprchaný adrenalín vyvolal triašku v celom tele. Chcelo sa jej plakať, ale bola taká vyčerpaná, že nezvládla ani to. Trvalo dobrých desať minút, kým sa bola schopná postaviť na nohy.

Uvedomovala si, že bola svedkom len ďalšieho z bojov. Tentokrát Priateľ vyhral, no bitvy boli čoraz ťažšie a vyčerpávajúcejšie. Cítila, že mu dochádzajú sily. A Zviera si vždy napokon vydobyje, čo chce.