XII. časť - Bez nádeje

Muž ju obišiel vo dverách a zvalil sa do kresla. Nemohla si nevšimnúť, ako biedne vyzerá. Na pár chvíľ si unavene skryl tvár do dlaní, kým začal registrovať aj ju. Uprel na ňu krvou podliate oči.

„Musíme odísť. Ihneď.“

Anna ignorujúc svoj vnútorný hlas, ktorý sa ozval vždy, keď bol Dominic v podobnom stave, podišla bližšie.

„Asi sa nemám pýtať prečo,“ rezignovane povzdychla.

„Nezačínaj s tým,“ zavrčal potichu. Z nenávistného podtónu jeho hlasu jej naskočili zimomriavky. Vnútorná kontrolka blikala čoraz naliehavejšie, tak sa ju už rozhodla brať vážne.

„Fajn. Ráno nás pobalím,“ ukončila diskusiu a chystala sa odísť do postele.

Plány jej však zmaril Dominic. V sekunde vyskočil z kresla a schmatol ju za lakeť. Hoci ju to bolelo, nesnažila sa vymaniť. Vedela, že je to zbytočné. V hlave cítila, ako jej búši srdce, no napriek strachu vydržala jeho pohľad.

„Ty mi nerozumieš. Musíme vypadnúť, hneď teraz. A nadobro,“ precedil cez zuby.

„Ale, Dominic, ja nemôžem...“

„Nemáme na výber. Toto je malá krajina, nie je sa už kde skryť!“

Zo všetkých síl krotila pocit, ktorý ju premkol tak intenzívne, až si myslela, že ju zabije. V stave, v akom sa nachádzal Dominic nebolo ťažké si predstaviť, čo by po jej odpore nasledovalo.

„Tak aspoň počkajme do zajtra, potrebujem naposledy vidieť rodičov. Prosím,“ zúfalo zašepkala.

Muž zaťal sánky, no poľavil čoraz silnejšie zovretie. Cítila, ako krv prúdi do znecitlivenej ruky.

„Fajn.“ Bez ďalších dodatkov zmizol v kúpeľni. Vydýchla si, až keď začula zvuk sprchy.

Niekoľkokrát sa snažila dovolať na číslo, z ktorého prišla správa, no odpoveďou jej vždy bolo len monotónne vyzváňanie. Postupne sa jej odhaľovali stále ďalšie a ďalšie okolnosti daného dňa. Čím ich bolo viac, tým väčšia bola aj jej bezradnosť. Čo jej to len napadlo? Ako mohla byť taká hlúpa? Ten muž mal pravdu. Zradila ho. Avšak jediný dôsledok, ktorého sa bála bol, že ju už nebude chcieť vidieť. Že ju bude ignorovať, presne ako teraz.

Skonštatovala, že aspoň v tom, čo sa v ten deň stalo Psychológ, alebo nech už to bol ktokoľvek, neklamal. Lenže boli tam aj úseky, o ktorých nemohol mať ani tušenia. Nemohol napríklad vedieť, že predtým, než šla na políciu sedela v aute pred firmou jej rodičov a čakala, aby ich aspoň na pár okamihov uvidela. Nemohol tušiť, aké je to, dívať sa na nich s vedomím, že je to naposledy. Aké bolo ťažké spraviť rozhodnutie medzi nimi a Dominicom... Čo sa v nej odohrávalo, keď hľadiac do spätného zrkadla na policajné autá zistila, akú obrovskú a nezvratnú chybu spravila. Ako to napokon nevydržala a do telefónu sa mu so všetkým priznala a prosila, aby na ňu niekde počkal. S akou odovzdanosťou zošľapla plynový pedál, keď si prečítala strohé Rozhodla si sa. Nemohol vedieť, ako jej už bolo jedno, či tú zákrutu vyberie... Nie, on o tom, čo sa stalo, vlastne nevedel vôbec nič.

Z agónie, ktorá ju celkom pohltila a nechala bezvládne opretú o stenu ju vytrhlo nástojčivé vyzváňanie. Nanešťastie nešlo z toho telefónu, z ktorého si priala. Ukradomky pozrela na displej, no neobťažovala sa ani vziať ho do ruky.

Keď zvonenie ustalo, prinútila sa vstať. Letmo zachytila, že vonku začína zapadať slnko. Na sekundu sa nad tým pozastavila, pretože mala pocit, že zložená na zemi hypnotizujúc telefón strávila desiatky hodín, ak nie viac. Nevedela síce kam, ale s istotou vedela, že musí vypadnúť. Desila ju najmä predstava, že sa tu zjaví Psychológ a bude na ňu znova naliehať. V tomto stave by to už zrejme neustála. Vytiahla nabíjačku z telefónu a opäť skontrolovala displej. Sklamane ho skryla do kabelky. Zrak jej zavadil o druhý telefón, ktorý prestal len pred chvíľou zvoniť. Pôvodný plán nechať ho tam, kde je zmenila a vypnutý putoval k prvému. Skôr, než definitívne vyšla z dverí sa rozhliadla bytom, do ktorého, dúfala, sa už nevráti.

Istý čas bezcieľne blúdila mestom, zahĺbená v myšlienkach. Keď prišla k parku, kde sa len pred pár dňami ešte v relatívnej pohode prechádzala, razantne sa vybrala opačným smerom skôr, než si stihla spomenúť aj na to, že pri tom nebola sama. Skôr, než by si mohla pripustiť, ako jej s tým mužom bolo príjemne.

Začínala jej byť zima, na čom sa istotne podpísala aj únava. Vošla do prvej kaviarne, ktorá jej prišla pod ruku a našla si kút úplne vzadu.

Pripadala si ako dieťa, ktoré dostane skladačku. Ale keď ju odbalí, zistí, že žiadne kúsky do seba nezapadajú. Ani jeden. Presne taký je tento svet. Hrdí sa pravidlami a pritom je celý postavený na hlavu. Vštepuje každému vzorec, ako má jeho život vyzerať. Čo sa môže a čo nie. Azda už všetci zabudli na tie skutočné pravidlá? Tie, ktoré sú zakorenené hlboko v nás. Jedz a pi – aby si prežil. Nájdi si úkryt – príde búrka a mráz. Množ sa – niečo tu po tebe ostane. Daj si pozor - nebezpečenstvo číha všade. Aké prosté. Prirodzené. Logické. A potom sú tu vlastné pravidlá. Rob len to, čo ti svedomie dovolí. Problém je v tom, že ľudia radšej akceptujú pravidlá napísané na papieri. Áno, je ľahšie poslúchnuť to, čo je dané. A keď nastane chyba, majú na koho ukázať prstom. Pretože nikto nechce ukázať na seba. Tak ten hlas svedomia kričiaci na nás začneme ignorovať a on postupne prestane kričať. Nakoniec sa bojí aj niečo poznamenať šeptom. A tak sa staneme otrokmi pravidiel. Tých cudzích.

Anna si povzdychla. Zatiaľ čo bola zahĺbená do svojich myšlienok a diania okolo, jej vychladla káva. Dopila ju na jeden dúšok. Sledovala. V tom bola dobrá. Pretože to robila celý život. Skúšala pochopiť ľudí, ich správanie, pocity, motívy. Ale hoci to robila akokoľvek pozorne, na nič neprišla. Stále čakali na šťastie. Mysleli si, že budú šťastní, keď dospejú. Keď si nájdu prácu. Keď sa zaľúbia. Založia si rodinu. Keď dostanú lepšiu prácu. Keď deti vyrastú. Stále samé keď. Ale keď sa obzrú späť, zistia, že už šťastní boli. Len zrejme čakali niečo viac. Naháňajú sa za preludom nazývaným šťastie a nevidia nič iné. Anna vedela, že šťastie nie je stav. Sú to len okamihy, ktoré rýchlo odznejú. Tak rýchlo, že kto sa naháňa za preludmi ich ani nepostriehne.

Krátke pípnutie najskôr ignorovala. Jej pozornosť vzbudilo až vtedy, keď si uvedomila, že zapnutý je len jeden telefón. Náhlivo sa začala prehrabávať v kabelke. Po prečítaní správy sa iskierka nádeje opäť rozhorela.

„O hodinu na odpočívadle za mestom,“ stálo v nej. Anna sa bez zaváhania postavila. Je čas ísť.