X. časť

Opäť sa v nej ozvali pochyby, či bolo správne dovoliť, aby prišiel. Nie preto, že by sa jej noc s ním nepáčila, práve naopak... Svoje rozhodnutie si zdôvodnila naliehavosťou jeho správy. Stačil jej jediný pohľad na nervózne postávajúceho muža, aby sa utvrdila vo svojej domnienke, že nech chce povedať čokoľvek, dobré správy to nebudú. Napadla jej len jediná vec, s ktorou sa môže chcieť zdôveriť. Tá, čo by vysvetlila jeho náhly nočný odchod a dlhý telefonát v reštaurácii.

Ona však dnes už nemala chuť niečo počúvať. Dnes už nechcela hľadať silu bojovať so sebou, nechcela sa vzpierať, nechcela myslieť na minulosť či budúcnosť, nechcela si kaziť ilúziu, že možno tretí diel jej príbehu nie sú len prázdne stránky. Dnes už nie. Krutá realita môže počkať do zajtra.

„Neposadíme sa? Potrebujem s tebou hovoriť.“ Psychológov mimoriadne vážny hlas sa rozľahol tichom ako zlovestná pripomienka reality.

Anna však bola vo svojom rozhodnutí neoblomná. Vzala jeho ruky do svojich a odhodlane naňho pozrela.

„Dnes nie. Dnes už nie. Iba ostaň so mnou a nič nevrav.“

V tú noc dovolila, aby sa jej dotýkal. Spočiatku sa každý pohyb jeho rúk a pier drsne zabodával do pokožky a nechával po sebe ťaživý pocit prílišnej blízkosti. S ich narastajúcim počtom postupne ustupovala ostražitosť tela, čo jej umožnilo vnímať jeho prítomnosť všetkými zmyslami. Tiaž mužovho tela na svojom prestala byť odrazu stiesňujúca. Niekedy nadránom sa telo jeho pozornosti začalo samé dožadovať.

„Bola som na polícii pre svoje veci,“ zašepkala. Zaregistrovala, ako pravidelné údery pod jej hlavou zrýchlili.

„Našla si v nich čosi zaujímavé?“

Obaja slová vyslovovali potichu a opatrne, ako keby sa báli, že nimi môžu zobudiť realitu spiacu za zatvorenými dverami spálne.

„Ešte som tú krabicu ani neotvorila.“

„Otvorila by si ju aj vtedy, ak by si vedela, že tam na teba nič dobré nečaká?“

„Ako to myslíš?“ Odtiahla sa od neho a oprela o lakeť. So zvrašteným obočím sledovala, ako sa aj on dvíha do sedu.

„Nemôžeš večne pred všetkým zavierať oči.“

Naliehavosť v jeho hlase definitívne zničila krehkú škrupinu bezpečia. Bezradne sa prizerala, ako sa k nim skutočný svet plazí cez praskliny.

„Preboha, Anna, niekto ti ubližoval! Čo ak... Čo ak to tak malo byť? Čo akje toto šanca začať nový život?“ Vzal jej ruku do svojej, aby dodal vysloveným slovám váhu.

Anna však už bola mysľou niekde ďaleko... Nejasný pocitu dejavú po kúskoch vystupoval z hmly. Bála sa príliš jemnú spomienku uchopiť, aby sa opäť nestratila v opare. Trpezlivo sledovala, ako sa úlomky spájajú do logického celku a menia tmavú spálňu s cudzincom za podobnú, no zároveň diametrálne odlišnú scénu. Iná spálňa, iný muž...

„Budeš náš nový začiatok,“ zamyslene prehovoril hlas. Zacítila teplo jeho slov na krku. Mužove prsty jemne prešli po jej bruchu. Anna si reflexívne skrčila nohy.

„Dominic, prestaň, to šteklí!“ skríkla zadržiavajúc smiech.

„Pssst! Nevidíš, že tu máme súkromný rozhovor?“ Naschvál začal krúžiť prstom okolo pupku. To už nevydržala a rozosmiala sa. Položila ruku na jeho v snahe zabrániť mu v ďalšom podvratnom konaní.

„Ako ho budeme volať?“ zasvätil do rozhovoru aj ju.

„Pre chlapca už mám vymyslené meno. Ale čo ak to bude ona?“

„V tom mám jasno,“ víťazoslávne odvetil.

„Tak prosím zasväť aj mňa,“ doberala si ho.

„Anna. Moje dievčatko.“

„Nieee,“ ohradila sa nad jeho výberom.

„Uhm. A môžeme ju volať Nana, aby ste sa mi neplietli,“ pokračoval v rozvíjaní myšlienky ignorujúc jej námietky.

„To mi evokuje pestúnku z Petra Pana. Toho uslintaného bernardína. Skutočne chceš niečo také spraviť nášmu dieťaťu?“ nedala sa.

„Mne to zas pripomína princeznú Nanu, z jednej rozprávky. Možno ti ju raz poviem...“