VIII. časť - To, čo páli

„Neviem, akú kávu pijete, ale mám len hnusnú nesku. Našla som síce aj zrnkovú, lenže neviem odkedy tu je a jej senzorické vlastnosti nasvedčujú, že si vytvorila vlastný biotop,“ zavolala za ním.

„Tak hnusnú nesku, poprosím,“ ozval sa.

S kanvicou v ruke sa otočila za blízkym hlasom. Psychológ stál opretý o stenu a s prekríženými rukami ju pozoroval.

„Máte to tu... Prečo nemáte stôl?“

„Lebo som ho nikdy nepotrebovala,“ odvetila. „Zvyčajne sedávam tu,“ rukou mávla na koberček pred sebou.

„Prečo?“ začudoval sa. Anna pokývla plecami.

„Neviem. Keď som pri zemi, cítim sa bezpečnejšie. Dnes však spravím výnimku a usadíme sa na gauč.“

Vzala do rúk obe šálky a prešla okolo neho. Ako predpokladala, nasledoval ju.

„Nevidím tu žiadne vaše veci,“ nahlas zauvažoval. Anna zdvihla obočie a rozhliadla sa navôkol.

„Aké veci?“

„Myslím niečo osobné, ako fotky, nejakú dekoráciu, čokoľvek, čo by napovedalo kto ste a čo máte rada.“

„Tento byt bol dlho opustený.“

„Ale aj tak, je hrozne... neutrálny,“ oponoval.

„Praktický. Mám tu len to, čo potrebujem.“

„Kopu kníh, aj to len odborné a zopár cestopisov. Žiadna beletria.“

„Ako som už povedala, mám tu len to, čo potrebujem,“ ohradila sa ostrejšie.

Trochu si odpila a položila šálku na miesto. Cítila, ako jej horúca tekutina schádza dolu krkom a zanecháva po sebe pálčivú stopu.

„Takže ste si sem vôbec nič nepriniesla?“ pokúšal ďalej.

„Nie. Nejaké oblečenie som tu mala.“

„A čo veci... z auta?“

„Nepátrala som po nich. Aj tak si nemyslím, že by medzi nimi bolo niečo, čo by mi nejak pomohlo.“

Skutočnosť však bola taká, že doposiaľ jej ani nenapadlo, či sa vôbec niečo zachovalo a kde to hľadať. Teraz sa myšlienka začala pomaly uhniezďovať v mozgu a rozťahovať chápadlá ďalšími otázkami. Predsa, musela mať so sebou aspoň niečo... Pri prepustení z nemocnice jej síce dali doklady, lenže určite mala aj kabelku, telefón... Nemohlo sa predsa všetko zničiť. Zaumienila si, že hneď ráno začne po veciach pátrať.

Otočila hlavu k Psychológovi, no otázka, ktorú chcela vysloviť, zanikla niekam do zabudnutia. Odplavil ju tam spôsob, akým sa na ňu díval. Oči mu blúdili po jej tele so záujmom, ktorý sa ani neposkúšal skryť. Napadlo jej, či si aj on, rovnako ako ona v aute, predstavuje, ako by vyzerala bez blúzky... Vždy mala problém odhadnúť drobné signály opačného pohlavia. Zrejme to bolo zapríčinené neschopnosťou pochopiť myslenie iných ľudí, natoľko rozdielneho od toho jej vlastného. Avšak niečo, možno zanedbateľné, iba o sekundu dlhšie splynutie očného kontaktu, ju utvrdilo v myšlienke, ktorá jej preblesla hlavou. Chlap je vždy len chlap. Neobťažovala sa pátraním po jeho ďalších náznakoch. Paralyzovaná vlastnou,

priam živočíšnou potrebou sa postavila pred neho. Tak ako mu odhalila svoje myšlienky, túžila sa mu obnažiť aj telesne.

Mlčky sledoval jej kroky s viditeľným očakávaním, čo sa bude diať. Jeho výraz sa nezmenil, ani keď odopla prvý gombík na blúzke. Bola pevne rozhodnutá mu dnes ukázať všetko, celý jej príbeh zostavený z dvoch úbohých častí.

Keď sa postavil a prelomil aj tú malú vzdialenosť, ktorá ich delila, vedela, že je pripravený počúvať.

„Stoj.“

Nad jeho nečakaným prejavom prekvapene strnula v pohybe. Náhle jej situácia pripadala nesmierne trápna.

„Zatvor oči.“

Pocit zahanbenia sa zmenil na rozpaky, tie však rýchlo prepadli v úzkosť, keď si v plnej miere uvedomila, čo od nej žiada.

„Dôveruj mi.“

Napokon jeho požiadavke vyhovela a dovolila viečkam, aby sa spojili. Hoci sa utešovala, že nemá čo stratiť, vnútorné chvenie sa stupňovalo. S napätím čakala, čo bude nasledovať.

Niekoľko sekúnd sa nedialo nič, čo jej nervozitu len znásobovalo. Keď vzal jej ruky, ešte stále stuhnuté na druhom gombíku, do svojich, pocítila v nich jemný, reflexmi ovládaný zášklb. Potrebe otvoriť oči odolala len tak, že zovrela silnejšie viečka. Nechala ruky, jemne smerované tými jeho, klesnúť pozdĺž tela. Psychológ ich však ani tam neodtiahol, práve naopak, končekmi prstov postupoval stále vyššie. Zastavil sa až pri tvári, s jednou rukou spočívajúcou na krku a druhou zaborenou končekmi prstov vo vlasoch. Na líci cítila teplo jeho dlane.

„Neboj sa,“ zašepkal jej do vlasov.

Síce ju tie slová nijako neupokojili, no keď sa započúvala do jeho hlbokého, pomalého dychu, trochu to spomalilo aj jej vlastný. Jeho ruky začali schádzať nižšie a nenáhlivo pokračovali v tom, čo ona začala. Aby niečím zamestnala hektickú myseľ, počítala gombíky, ktoré sa mu podarilo rozopnúť. Keď prišla k číslu päť, ruky stiahli blúzku k ramenám, odkiaľ sa ladne skĺzla na zem. Rovnako systematicky to urobil aj s podprsenkou, ktorá sa zanedlho pridala k blúzke a nechala ju stáť napospas chladnému vzduchu. Ten náhle zhustol práve vtedy, keď mužove ruky spočinuli na jej prsiach. Anna s námahou vdychovala kyslík do pľúc. Prstami začal dráždiť bradavky, ktoré ako keby čakali len na jeho dotyky, aby pod ich vplyvom mohli rozptýliť po tele teplo narastajúcej túžby. Najintenzívnejšie ho pociťovala na miestach skrývajúcich sa pod ošatením. Pulzovalo ňou ako dotieravá výčitka volajúca po svojom prídele dotykov.

Muž premiestnil ruky na chrbát a pritiahol si ju k sebe. V bezprostrednej blízkosti ich tiel zacítila, že táto časť príbehu sa mu páči. Svoju žiadostivosť vyjadril dychtivými bozkami, ktoré ju utvrdili v tom, že už nie je na čo čakať. Rukami začala šmátrať po gombíku na rifliach. Chvíľu sa pasovala so zipsom, kým nakoniec povolil a ona sa mohla nemotorne vyslobodiť z riflí.

S ďalšími zo zoznamu prebytočných vecí, tentokrát na jeho strane, si spoločne rýchlo poradili. Predstavou, až strašidelne presnou, ktorú si vytvorila o jeho tele sa mohla teraz nerušene kochať. A čo bolo ešte lepšie, smela sa jej i dotknúť.

„Naozaj... to chceš?“ potichu sa spýtal.

Anna sa vyslobodila z jeho zovretia, pevného a bezpečného, no zároveň tak stiesňujúceho. Ruky položila na jeho plecia a jemne začala tlačiť dozadu. Keď mu došlo, čo od neho chce, posadil sa na gauč.

Svojim typickým, nič nevraviacim pohľadom pozorne sledoval, ako sa skladá na koleno, zatiaľ čo druhú nohu prekladá cez neho. Prisúvala sa stále bližšie, až kým sa jeho teplý dych nestretol s jej pokožkou.

O tom, že odpoveď pochopil správne, sa presvedčila vo chvíli, keď ho prvýkrát pocítila v sebe. Začal opatrne, pri každom pohybe sledoval jej tvár. Sebaistotu nabral až keď zosúladila svoje pohyby s tými jeho. Oboma rukami ju chytil za zadok a pritvrdil. Z narastajúcej extázy slasti ju vyrušil hlas, ozývajúci sa medzi vzdychmi.

Och, dievčatko, doľahlo k nej akoby z diaľky. Hlas sa strácal vo výdychoch, slovám už nerozumela. No napriek tomu ho spoznala. Hlboký, chrapľavý hlas, úplne iný, než ten Psychológov.

Zavrela oči a zrýchlila tempo. Nespomalila, kým hlas nezanikol v tlmených výkrikoch.