VI. časť - Búrka

Nenútene ho vzala do ruky a trpezlivo vyčkávala, kým aktivita ustane. Keď sa tak stalo, jedným dotykom zariadenie vypla a vrátila na pôvodné miesto.

Presunula zrak opäť na dianie vonku. Sledovala, ako hustý lejak samovoľne meniaci svoju intenzitu s doprovodom vetra máva s konármi stromov, ako sa mu zachce. Hrozivú atmosféru dotváralo oranžové svetlo pouličnej lampy a stále nové kvapky na prednom skle zhlukujúce sa do riečisk, ktoré čoskoro splynuli v kompaktný celok, pretvorili svet za oknom na abstraktný, nič nehovoriaci výjav.

Oprela si hlavu o opierku dúfajúc, že sa jej znovu podarí prinavrátiť stav, ktorý sa na ňu zniesol ako ľahký opar. Ten spôsobil, že nekonečný zástup myšlienok niekam zmizol a vzal so sebou aj pocity. Presnejšie hnev, to jediné, čo bola schopná cítiť. Dusil ju ako oriešok v krku, ktorý sa márne snažila prehltnúť alebo vypľuť.

Chvíľa osamote v aute ju však odbremenila aj od neho. Nastalo tak prepotrebné ticho, bezmyšlienkovité, bezcitné, v ktorom proste len existovala. Cez čelné sklo upierala zrak na vonkajší svet. Bez toho, aby ho súdila, skúmala, rozoberala či hodnotila. Iba sledovala. Pomalými pohybmi, z dosiaľ neznámych pohnútok, nakreslila na zarosené sklo otáznik. Neškodný akt, ktorým zhmotnila všetky nevyslovené otázky svetu za ním, sa začal s rovnakou nonšalantnosťou roztekať, akoby chcel svojou zdeformovanou podobou naznačiť odpoveď, na ktorú tak dlho čakala. A ona, ako vždy, nemala pre jeho zdráhavé vyjadrovanie pochopenie.

Vedela, že dnešný deň bol len nevyhnutným vyústením niečoho, čo netrpezlivo čakalo pod povrchom. Márne sa snažila nájsť príčinu svojho výbuchu. Ani chronický nedostatok spánku či napätá atmoféra jej neposkytovali dostatočné ospravedlnenie. Zas a znova si prehrávala scénu spred niekoľkých hodín, ktorej dejiskom bola kuchyňa rodičov. Pri povinnej, každodennej návšteve, ktorú musela absolvovať ako satisfakciu, keď sa už po prvom dni doma rozhodla, že sa vráti do svojho bytu, sa ju matka opäť snažila presvedčiť, aby sa vrátila domov. Jej zúfalstvo a Annino nie príliš najlepšie psychické rozpoloženie boli ideálnym základom pre vyostrujúci sa konflikt, ktorý vyvrcholil, keď matka náhle zovrela jej zápästia. Snaha podtrhnúť naliehavosť svojich prosieb však mala skôr opačný efekt. Anna sa prudko vytrhla z pálčivého zovretia.

„Čo sa s tebou stalo? Prečo nie si ako predtým?“ vyhŕkla hysterickým, vysoko postaveným hlasom, ktorý Anne ešte dlho rezonoval v hlave.

„Lebo ja neviem, aká som bola predtým, mama, nechápeš to? Dusíš ma! Dusíš!“ Slová z nej začali vychádzať samé, stačilo len otvoriť ústa. So stupňujúcou sa hlasitosťou prestala mať nad nimi kontrolu. Pre dobro všetkých zúčastnených sa rozhodla, že najrozumnejšie bude odísť skôr, než povie niečo ešte horšie. Keď kráčala k autu, pripadala si ako trucovité decko, no lepšia možnosť jej nenapadala. Aj tak sa jej podarilo skrotiť príval vzbĺknutého hnevu len tak, že sa prinptila myslieť na všetky tie pekné spomienky spojené s mamou.

A pritom potrebovala byť iba sama, bez napätia, ktoré jej nedovoľovalo dýchať. Sama vo svojom úkryte, o ktorom vedela, že nikdy inému účelu ani neslúžil. Lenže dá sa také niečo povedať matke posadnutej strachom z toho, že sa história zopakuje?

Jednoliaty obraz šedej a oranžovej prebila červená farba zadných svetiel prechádzajúceho auta, čím upútalo jej pozornosť. Pribrzdilo ešte prudšie až napokon úplne zastavilo. Anna so zadržaným dychom sledovala, čo sa bude diať a hoci žmúrila, aby lepšie videla, nič iné než to, že auto je tmavej farby s istotou usúdiť nemohla. Dokonca sa jej zazdalo, že sa dvere na strane vodiča pootvorili, no akonáhle ho osvietili svetlá iného okoloidúceho auta, sa opúť zabuchli a auto s mohutným zaburácaním vystrelilo dopredu. Sledovala, ako mizne v diaľke.

Dnes, a taktiež i niekoľkokrát predtým jej napadlo, aké by to asi bolo, keby jednoducho naštartovala a šla. Hocikam, len niekam preč, ďaleko od dusnej atmosféry, opatrných pohľadov a ohľaduplných giest. Niekam, kde by nikto nevedel o nej nič viac, než ona sama. Kde by nikomu nemusela hovoriť o tom, že jej vedomé bytie nepresahuje ani tri týždne. Pocítila by snáď oslobodenie? Alebo úľavu? Ovládol by ju pocit nádeje z nového začiatku? Všetko z toho bolo síce možné, no vedela, že také niečo nespraví. Pred tým najväčším nepriateľom sa skryť nedá. Zrak jej spočinul na zbytkoch toho, čo bolo ešte pred chvíľou otáznikom. Odrazu jej pripadal smiešny, ba až hlúpy. Lebo jediná skutočne podstatná otázka bola adresovaná nesprávne. Aby svoj omyl napravila, a, taktiež dala nepriateľovi hmotnú podobu, musela najprv sklopiť tienidlo.

Kto si? spytovala sa v duchu svojho odrazu v zrkadle.

„Ďalej,“ ozvalo sa spoza dverí, len čo na ne zaklopala. Keď poslúchla, uvidela Psychológa stáť za stolom. Práve s nikým telefonoval. Naznačil jej, aby sa posadila, no pozornosť venoval hlavne telefónu priloženému k uchu.

„Áno, áno...,“ občas prehovoril a prikyvoval pritom hlavou. Nespúšťal z nej zrak. „Práve prišla. Vyzerá hrozne, ale zdá sa, že je v poriadku.“

Už to bolo jasné. Mama. Vzkypela v nej žlč. Nie voči nej, ale tomu idiotovi, ktorý si o sebe myslí, že zjedol všetku múdrosť sveta. Ako si dovoľuje povedať, že vyzerá hrozne? Nedobrovoľne si spomenula na konštatovanie, ktoré utrúsila ona sama, keď sa uvidela v odraze sklenených dverí sotva pred piatimi minútami. Oproti nemu bolo to psychológove jemnejšie. Oveľa. To však nič nemení na fakte, že nemá žiadne právo hodnotiť jej telesnú schránku. Ani v prípade, že je poznačená akútnym nedostatkom spánku.

„Bojí sa o vás,“ preľakol ju blízky hlas. Ponorená v myšlienkach a možno tak trochu aj mikrospánku, nezaregistrovala, že Psychológ sa už presunul do svojho kresla a sústreďuje svoju plnú pozornosť len na ňu. Nespokojne sa zavrtela.

„Ja viem. Chcela som sa jej ozvať, ale vybil sa mi telefón.“ Vypľula to prvé, čo jej napadlo a vôbec jej pritom nezáležalo, čo tomu uverí. Podľa hlbokého povzdychu vytušila, že skôr nie.

„Točíme sa v jednom kruhu, uvedomujete si to?“ V hlase sa mu odrážala istá dávka rezignácie, rovnako ako v jeho pohľade.

„V tom sa, asi po prvýkrát, zhodneme. Chodím sem už vyše týždňa. A načo? Nemyslíte, že by bolo pre oboch najlepšie ukončiť toto nezmyselné mrhanie časom?“ Nečakajúc na odpoveď si pobrala veci a postavila sa. Zaregistrovala, že on spravil to isté. Na krátky okamih sa ich pohľady stretli, no z toho jeho nedokázala vyčítať nič. Ostal rovnako neutrálny ako zvyčajne.

„Zabúdate na dohodu,“ ozval sa sebaisto tesne predtým, než stihla položiť ruku na kľučku. Prudko sa otočila a mamierilo naňho ukazovák.

„Môžem sa vám na ňu...“ V dokončení úprimnej dopovede jej však zabrávil nával tepla, ktorý z ničoho nič pocítila na tvári. Okamžite ochromil celé telo. Cítila, ako sa jej začína točiť hlava a nohy prestávajú poslúchať. Inštinktívne cúvla. Keď konečne chrbtom vrazila do steny pri dverách, zosunula sa na zem. Podoprela si dlaňami hlavu, v ktorej sa neprestávali ozývať zbesilé údery srdca.

„Ste v poriadku?“ Pomaly zdvihla zrak a uvidela, že Psychológ čupí pred ňou. Po krátkom prikývnutí sa opatrne začala štverať na nohy. „Pomôžem vám?“

„Nie, zvládnem to,“ tvrdošijne trvala na svojom. Napriek tomu sa od nej nevzdialil, kým sa neposadila na kraj kresla. Potom zmizol niekde za dverami a vrátil sa s pohárom vody.

„Vypite to a odveziem vás domov,“ oznámil ako hotovú vec.

„Už mi nič nie je, iba sa mi zakrútila hlava. Nemusíte sa obťažovať.“

„Trvám na tom. Nie ste v stave šoférovať.“

Celou cestou do dvora, kde mal zaparkované auto, ju ukradomky sledoval, ako keby čakal, že sa zmení na obláčik dymu a rozplynie sa vo vzduchu. Anna zatúžila takú schopnosť mať, len aby si mohla vychutnať jeho prekvapený výraz.

Keď sa dvere auta zabuchli, na krátku chvíľu nastalo nepríjemné, na ich vzťah až príliš intímne ticho.

„Poviete mi adresu rodičov?“ prerušil ho napokon.

„Nemôžem ísť k nim. Chcem ísť do svojho bytu.“

„Nie, to čo nemôžete, je stále sa uťahovať do samoty. Mám lepší nápad. Od rána som nejedol, a vy, predpokladám ešte dlhšie. Zájdeme sa niekam najesť a vy si to v pokoji premyslíte.“ Hoci to mal byť zrejme návrh, priestor na argumenty druhej strany nahradil zvuk motora pri naštartovaní. Inokedy by protestovala, ale už jej bolo vlastne všetko jedno.