IV. časť - Doma

S nevýslovnou úľavou za sebou zabuchla dvere kedysi svojej izby. Chrbtom sa o ne oprela a skĺzla na podlahu.

Keď opustila brány nemocnice a nastúpila k rodičom do auta, myslela si, že to bude zmena k lepšiemu. Zatiaľ sa však iba bezmocne topila pod prívalovou vlnou spomienok, ktorá sa na ňu začala sypať. Zväčša to boli síce pekné spomienky na detstvo a rodičov, ale ich žiara akoby vyhasla a ostali z nich iba obrazy bez emócií. K jej momentálnemu rozpoloženiu dopomohol aj fakt, že otec ju celú cestu ukradomky sledoval v spätnom zrkadle, no vždy, keď sa ich oči stretli, uhol pohľadom. Všetko navôkol bolo odrazu známe... No zároveň tak cudzie.

Ukazovákom začala prechádzať po ryhách v parketách. Vedela by presne povedať, ktorá ako vznikla, rovnako, ako by dokázala vymenovať názvy všetkých kníh na poličke. Na noc, kedy posledný krát spala v tejto posteli sa pokúšala spomenúť márne. S istotou však vedela, že vtedy bola niekým úplne iným.

Udržať oči otvorené ju stálo čoraz viac námahy, na čom sa bezpochyby podpísala aj minulá noc, ktorú celú prebdela. Strach, že opäť začuje ten strašný krik a jej krku sa budú dotýkať niečie ruky bol silnejší než únava. Stiahla z postele paplón a uložila sa na malom koberčeku pri skrini s nádejou, že nočné mory ostali v nemocničnej izbe.

Keď schádzala dolu schodmi do kuchyne, za oknami sa už stmievalo. Jej zbožné prianie sa nenaplnilo, zlé sny ju prenasledovali aj dnes. Napriek trhanému spánku sa však cítila lepšie. Dom, kde prežila väčšinu zo svojho života vyzeral v prítmí zvláštne, akoby sa aj on po náročnom dni uložil na odpočinok. Z náhleho pocitu, že ho vyrušuje, začala našľapovať potichšie. Opatrne otvorila skrinku nad drezom. S pohárom vody v ruke bola rozhodnutá vrátiť sa do izby a ešte sa trocha prespať. Ostala však stáť s nohou položenou na prvom schode.

Jej úmysel prerušili tiché, sotva znateľné zvuky odkiaľsi z jeho útrob. Po krátkom zaváhaní sa vydala dlhou chodbou za kuchyňou. Už po pár krokoch sa zvuky zintenzívnili, no stále ich nevedela identifikovať. Prešmykla sa okolo obývačky bez toho, aby do nej čo i len nakukla, pretože už si bola skoro istá, odkiaľ prichádzajú hlasy, ktoré pomaly rozoznávala. Správnosť jej domnienok utvrdil úzky pás svetla z pootvorených dverí pracovne pretínajúci chodbu ako pripomienka, že časť domu stále bdie. Anna sa postavila pri stenu a nazrela dnu. Jediné, čo však videla, bol chrbát mohutného gauča, ktorý odjakživa zaberal čestné miesto v strede pracovne a krb vyžarujúci sálajúcu žiaru dohorievajúcich uhlíkov. Nutkavú túžbu drgnúť do dverí, aby si rozšírila zorné pole, rýchlo zamietla. Vedela, že dvere hrozne vŕzgajú. Bolo tomu vždy tak, obe s mamou dohovárali otcovi, aby namazal pánty, lebo sa im zakaždým nepríjemný zvuk zavŕtaval až do mozgu. Otec odpovedal vždy len dlhým "uhm", no k činu nikdy nepristúpil. Keď dospela pochopila, že vrzgot používal ako výstrahu, keď oddychoval na gauči.

„Čo budeme robiť, Andreas? Ja neprežijem, ak znova zmizne!“ Hlas znel tak blízko, že Anna sa pritiahla naspäť k stene. Hladina vody v pohári zabalansovala pod okrajom, akoby aj ju hlas vystrašil. Pokúsila sa stlmiť aj svoj dych, aby nebola odhalená.

„Nemôžeme jej hovoriť do života, je dospelá. Ak bude chcieť odísť, nebude existovať spôsob, ako by sme jej v tom mohli zabrániť,“ argumentoval otcov zastrený hlas odrážajúci sa od stien.

„Čo to hovoríš? Tebe je to snáď jedno? Už si zabudol, čo nám povedal ten psychológ?“

„Ako niečo také môžeš vôbec povedať? Samozrejme, že mi na nej záleží! Myslíš, že pre mňa je to ľahké? Počúvať od cudzieho muža, že niekto mojej dcére zrejme ubližoval? Dusí ma to! Preto sa snažím rozmýšľať realisticky a nerobím si zbytočné ilúzie a to by som radil aj tebe.“

„Mohla som vedieť, že to takto dopadne! Je a vždy bola príliš krehká pre tento svet...“

Anna sa v úplnej tichosti postavila k dverám. V krku mala úplne sucho, no napiť sa vody jej ani nenapadlo. Výjav, ktorý sa premietal pred očami bol ako deja vú. Už tu stála, pred mnohými rokmi, rovnako v tme a tichu ako dnes sledovala rodičov...

Nemilosrdná spomienka naberala stále jasnejšie kontúry. Z omámenia ju prebrali až matkine vzlyky. Otočila sa na päte a rozbehla sa preč. Už jej bolo jedno, či spôsobí nejak hluk a tým prezradí svoju prítomnosť.

Mama plakala. Otec sa ju snažil bezradne utešiť, no príliš mu to nešlo. Anna cúvla na dva kroky od dverí. Počiatočné zmätenie sa zmenilo na zlosť v momente, keď pochopila, čoho je svedkom. Mama mala tretí deň. Odtackala sa do svojej izby a zvalila sa do postele. Zúrivo si natiahla paplón až nad hlavu. Cítila, ako v obmedzenom priestore nahrádza kyslík jej teplý dych. Vždy, keď bola smutná to tak robila. Pripomínalo jej to, aké pominuteľné je všetko navôkol. Hoci tá predstava bola pre väčšinu ľudí nepríjemná, ba až depresívna, ju istým spôsobom upokojovala. Dnes to ale akosi nezaberalo, zlosť v nej vrela silnejšie než kedykoľvek predtým. Jej príčine sa však nemohla len tak vyhnúť, ako to robila inokedy. Pritlačila si paplón k tvári ešte silnejšie, aby zmenšila priestor pre vzduch, ktorého nedostatok už začínala pociťovať v hrudi. Pootvorila ústa v nezmyselnej snahe nasať vyčerpaný vzduch. Hlboké nádychy ju namiesto životodarného plynu napĺňali zadosťučinením, že keď už nemôže nepriateľa obísť, aspoň ho trochu vytrestá. Už viac nedovolí, aby bola mama smutná. Hlúpy tretí deň! Hlúpa láska! Cítila, ako jej po nose začínajú stekať slzy a okamžite miznú v bavlnenej návlečke. Mama ju tak veľmi ľúbila, až ju to ničilo. Ničili ju všetky tie otázky, na ktoré nevedela odpovedať. Dni, keď chodila domov zo školy s plačom, lebo ostatní jej dávali pocítiť, že je iná. Čoraz pevnejšie presvedčenie, že tento svet nie je pre ňu. Aj cez prikrývku začula tiché cvaknutie kľučky. Rýchlo poľavila zovretie paplóna a uvoľnila svaly na tvári dúfajúc, že mama uverí, že spí. Napäto počúvala prichádzajúce kroky. Narátala presne desať tichých šuchnutí, po ktorých ostalo v izbe ticho. Mama stiahla paplón a ju ovial náhly chlad. Mamina teplá ruka jej najskôr odhrnula vlasy, čo ostali prilepené na vlhkej tvári a hneď na to ju začala hladkať po ramene. Pravidelný pohyb čoskoro privodil Anne polospánok.

„Sme navždy prepojené putom lásky. Tvoju bolesť cítim rovnako ako svoju vlastnú...“ Slová zazneli šeptom do tichej války výdychov a vzduchu, neľútostne bojujúcich o svoju trvácnosť. Chcela otvoriť ústa a povedať matke, že toto puto funguje aj opačne, lenže jej myseľ už putovala na miesta, ktoré oslobodzovali od zdanlivej nekonečnosti reality.

Anna sedela v rohu medzi posteľou a stenou. Spomienka jej blúdila v hlave stále dookola ako živý sen. Jej horkastý podtón bol v porovnaní s prázdnotou, ktorej sa nešlo zbaviť, príjemnou zmenou. Túto spomienku si potrebovala zachovať. Pripomínala jej totiž deň mnohých naposledy. Deň, keď naposledy kládla otázky. Keď naposledy plakala. Deň, v ktorý bola poslednýkrát sama sebou. Deň, keď jej láska ukázala svoju pravú tvár a niečo v nej zlomila. Obrala ju o dar dvoch dní a nechala nemilosrdne zaseknutú v jej prekliatí. Z nekonečnej žiary pestrých pocitov ostal iba akýsi tlmený odraz. Zmierila sa s tým, že ľudia robia nerozumné veci a poslúchajú nezmyselné pravidlá, ktorým ona nikdy neporozumie. Pochopila, že na niektoré otázky proste neexistuje odpoveď.

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na [email protected].

Ohodnoť blog
1
Odeslat správu
Tichý pozorovateľ Autorka knihy Krásny život tučniakov🐧

Chceš vědět, když Ivana Alexi přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.

Další články autora

Zobrazit všechny
5.2.2020 16:59
Jožko
25.7.2019 22:51
24. časť
3.7.2019 12:14
23. časť