Lacno okolo sveta - Predĺžený víkend v Paríži

Paríž bol už od mala môj prvý cestovateľský cieľ. Eiffelovka sa teda stala symbolom mojich snov a mám ju dokonca vytetovanú na ruke. Hlavné mesto Francúzska som navštívil už trikrát. Po prvé hneď pri prvej možnej príležitosti, v prvom ročníku strednej školy so školským autobusovým zájazdom. Dnes by som už takú diaľku v autobuse asi neprežil. Ďalšie dve návštevy nasledovali v rámci môjho eurotripu. Zastavili sme sa v Paríži cestou z Amsterdamu a aj pri návrate domov z Barcelony. Vždy tomu ale niečo chýbalo. Mesto, ktoré je známe toľkou romantikou a fotkami, z ktorých má človek nábeh na cukrovku, a ja som stále nepoznal dievča, s ktorým by som sa chcel podeliť o svoje vedomosti nazbierané z parížskych uličiek.

Šťastie sa však už asi unavilo a sadlo si aj na mňa, ako sa zvykne hovoriť. Konečne mi prišiel do života niekto, kto mi plní ďalšie z mojich snov už len svojou prítomnosťou.

Článok čítate kvôli Parížu, takže preskočím všetky omáčky a ukážem vám všetko čo potrebujete k víkendu v tomto meste vedieť. Len sa vás snažím dostať do deja, pretože to vôbec nebolo jednoduché. Spomínané dievča bývalo v Česku a keď som jej hovoril aké úžasne lacné letenky som našiel, s kamenným výrazom v tvári mi odpovedala, že by teda rada šla ale nemám si od toho sľubovať nič viac. Trvalo mi celú noc kým som to spracoval a rozhodol som sa, že letenky napriek tomu kúpim. All in stávka, ale taká je láska. Ak by z toho aj tak nemalo nič byť, spravíme si aspoň krásny víkend.

A poďme konečne k veci. Ak kupujete letenky cez nízkonákladovky ako je napríklad Ryanair, s najväčšou pravdepodobnosťou priletíte na letisko Beauvais (čítaj [buvé], celý víkend som bol z toho magor). Cesta z letiska do Paríža a späť stojí niekedy vlastne viac ako spiatočná letenka z Bratislavy. Takže rátajte s tým, že takmer 40€ vás bude stáť autobus, ktorý ale premáva po každom prílete a naopak z Paríža 3 hodiny pred každým odletom, takže dostupnosť je na veľmi dobrej úrovni.

My sme do Beauvais prileteli v sobotu poobede. Mám za sebou takmer 30 letov a nikdy som sa viac nebál. Silný vietor rozkymácal lietadlo pri pristávaní a poviem vám, nebolo mi všetko jedno. Odchytili sme si teda spomínaný shuttlebus a čakala nás viac ako hodinová cesta do nášho cieľa.

Z mojich skúseností už viem, že po príchode do veľkomesta je vždy kľúčové naučiť sa používať metro. Najrýchlejší a často najlacnejší spôsob dopravy. Ak máte málo času a chcete toho veľa vidieť, za metro budete vždy vďačný. Parížske metro však nechápem do dnes. Ak ostanete pri klasických lístkoch, jedna cesta z bodu A do bodu B vás bude vždy stáť 1,9€. Môžete viackrát prestúpiť a viesť sa krížom cez celú sieť tunelov, alebo sa odviesť jednu zastávku. Existujú samozrejme výhodnejšie ceny, napríklad pri kúpe 10 lístkov naraz, ušetríte približne 5€. Čo bolo ale dôvodom môjho nepochopenia bola funkčnosť samotných lístkov. Pri vstupe do metra treba lístok vložiť do turniketu, ktorý vás následne vpustí dnu a lístok vám vráti. Lístok by mal byť označený s časom vášho vstupu do metra. Turnikety však občas miesto vyrazeného času zanechali po sebe len fialovú šmuhu alebo úplne prázdny lístok. Tento lístok následne človek potrebuje aby sa z metra mohol dostať - logicky. To však neplatí vždy a všade. Niektoré stanice ťa pustia von aj bez lístka, iné majú jedným smerom východy s turniketmi a druhým smerom len tak, pre tých čo lístok nemajú. Nikky si použité lístky odkladala a na vstup do metra ich občas použila znovu, keďže turnikety ich občas naozaj neoznačili. Najpodivnejší systém metra s akým som sa vo svete stretol. Našťastie aspoň rýchly a čistý.

Naše prvé kroky v Paríži viedli samozrejme k ubytovaniu. Mali sme zabezpečený krásny útulný byt cez airbnb. Na noc nás vyšiel asi 60€. Bol síce maličký ale bolo tam všetko čo treba. Veľká pohodlná posteľ, sprcha s teplou vodou a veľmi čisto. Byt sa nachádzal v obvode číslo 18, pár minút pešo od baziliky Sacré-Cœur, ktorá je pre mňa ďalšou z parížskych srdcoviek a bol som preto veľmi rád, že ju budeme mať tak blízko. Po príchode do obvodu som však zistil, že sme si dobre nevybrali a vopred vás preto upozorňujem aby ste si nehľadali ubytovanie poblíž. Celá štvrť pripomínala skôr Afriku ako Francúzsko. Ak si myslíte, že len preháňam, môžete sa ísť presvedčiť sami. Žiadna tradičná francúzska bagetéria, takmer žiadni belosi, francúzske reštaurácie nahradili jedálne s veľkými nápismi HALAL, na každom druhom obchode alebo dome znázornené vlajky afrických štátov, po zemi odpadky a po zotmení ulice zaplnené skupinami černochov. Veľmi sme dúfali, že podobne nebude už vyzerať aj zvyšok mesta.

Na druhý deň ráno sme si privstali a prešli sa k bazilike, ktorej okolie ešte bolo prázdne a nebolo zaplnené turistami.

Ako som spomenul, bazilika Sacré-Cœur je srdcovka. Je dôkazom toho, že Paríž nie je len o Eiffelovke. Tento rímskokatolícky kostol je najvyšším bodom celého mesta, takže prevyšuje aj samotnú ikonickú vežu a ponúka teda nádherný výhľad na mesto. Jej výstavba začala v roku 1875 a trvala takmer 40 rokov.

Na Paríž sme mali len dva a pol dňa, takže ak chce človek vidieť aspoň základ toho čo vlastne Paríž môže ponúknuť, treba rátať s tým, že napriek hustému metru sa poriadne nachodíte. Od baziliky sme sa zviezli až na zastávku Place Monge, neďaleko sa totiž v latinskej štvrti nachádza Panteón. Keď sme vyšli z podzemia, mal som pocit akoby sme v úplne inom štáte. Krásne ulice plné pozitívne naladených ľudí či stánky plné rozkvitnutých kvetín a čerstvého ovocia začali pripomínať Paríž aký si ja pamätám a aký ja zbožňujem.

Panteón bol ďalšou cirkevnou stavbou. Dal ho postaviť kráľ Ľudovít XV., ktorý vážne ochorel a za pomoc s vyzdravením sľúbil patrónke mesta, svätej Geneviève, obnovu starého zničeného kostola na tomto mieste. Výstavba teda začala v roku 1758. Kostol v súčastnosti slúži aj ako hrobka pre francúzskych velikánov ako Voltaire, Rousseau, Victor Hugo, Émile Zola, Alexandre Dumas či Marie Curie.

Následne sme prešli Luxemburské záhrady, v ktorých sme museli klučkovať medzi desiatkami bežcov a ako ďalšiu zastávku sme si zvolili Notre-Dame, chrám matky Božej. Ďalšia ohromujúca cirkevná stavba, ktorú rovnako môžeme považovať za jeden zo symbolov hlavného francúzskeho mesta. Gotická stavba má dnes už 856 rokov a napriek tomu naďalej vyráža dych miliónom turistov.

Keď sme absolvovali prehliadku dnu, vonku nás čakalo nepríjemné prekvapenie. Od rána bolo sychravé počasie ale medzičasom vietor zosilnel a začali pribúdať silné prehánky. Z bytu sme si omylom zobrali pokazený dáždnik a neboli sme ani najlepšie oblečený. Pri pocitovej teplote 0 sa ťažko tvorí nejaká romantika.

Napriek dažďu sme sa vybrali k miestu, kam smeruje každý turista, ktorý vkročí do mesta. Tour Eiffel. V obrovskej rade na lístky sme premrzli do kosti, na vrchu sa pre silný vietor nedalo ani vydržať, ale stálo to zato. Eiffelovka vždy bude stáť zato.

Táto kovová konštrukcia bola dokončená v roku 1889 a 40 rokov si niesla rekord najvyššej budovy sveta. Pôvodne však mala v Paríži stáť len polovicu z toho, jej výška však umožnila prvú medziatlantickú komunikáciu a to ju zachránilo pred demoláciou.

Tiahne sa do výšky 324 metrov, čo z aktuálne najvyššej budovy sveta nie je ani len polovica. Napriek tomu je stále najnavštevovanejšou pamiatkou na svete. Lístok na ňu si ročne zakúpi asi 7 miliónov turistov. Pri aktuálnych cenách lístkov to je pre mesto zlatá baňa. Nečudo, že nedávno ohradili okolie nepriestrelnou sklenenou stenou, sprísnili kontroly a v okolí nájdete ozbrojené stráže. Dospelý zaplatí za cestu výťahom až na vrchol 25,5€. Do 24 rokov to máte za polovicu.

Poslednou zastávkou dňa bol víťazný oblúk. Keď sme vystúpili z metra na zastávke Charlesa de Gaullea, dostali sme sa na miesto kde sa deň pred tým odohrávali protesty žltých viest. Dokonca niekoľko ľudí stále protestovalo a od turistov ich ohradzovali špeciálne policajné jednotky. Hnutie žltých viest ste už určite zaregistrovali, tieto protesty trvajú už dlhé týždne a občas sa poriadne vyhrotia. Čo ale vlastne protestujúci žiadajú?

Väčšie odvody pre veľké firmy ako je Amazon, Google či Carrefour. Minimálny dôchodok 1200€. Maximálny mesačný plat 15 000€. Dôchodkový vek 60 rokov, pre ľudí s fyzicky namáhavou prácou už 55. Chcú aby francúzsky priemysel nebol presúvaný do iných krajín (ako napríklad Peugeot do Trnavy), a chcú od zamestnávateľov aby zamestnancom z iných krajín dávali nižší plat ako Francúzom (ako napríklad Srbom v Peugeote na Slovensku). Chcú od vlády aby sa so žiadateľmi o azyl zaobchádzalo lepšie, no ak je niekto neúspešným žiadateľom, mal by byť deportovaný späť odkiaľ prišiel. Naozaj v celku múdre požiadavky, no demonštrácie sú často násilné, na uliciach zostávajú porozbíjané výklady a vyrabované obchody.

Späť k víťaznému oblúku. Ten najznámejší v Paríži dal postaviť slávny Napoleon Bonaparte na znak svojej sily a víťazstva vo vojnách, ktoré viedol. Okolo oblúka sa rozprestiera kruhový objazd s 12 veľkými ulicami "avenue". Hovorí sa, že ak šofér zvládne prejsť bez akýchkoľvek problémov cez túto križovatku, zvládne už čokoľvek. Jednou z ulíc je práve slávna Avenue des Champs-Élysées, v slovenčine Elyzejské polia. Najprestížnejšia a najširšia ulica v Paríži. Ak by ste si tu chceli prenajať priestor na svoje podnikanie, výklad a predajňa so 100 metrami štvorcovými by vás ročne stála asi 1,25 milióna dolárov. Drahší prenájom už nájdete len v New Yorku na 5. Avenue. Počas našej návštevy však aj luxusné butiky museli svoje výklady skryť za drevené dosky, dúfajúc, že hnev demonštrantov ich tentokrát obíde.

Na nedeľu toho bolo dosť. Premrznutí a unavení sme sa vrátili na byt. V nohách sme mali niečo cez 30 000 krokov.

Na pondelok boli v pláne múzea a galérie. Do Paríža sa vám zatiaľ naozaj oplatí ísť kým situácia nie je ešte horšia, a kým môžete využiť zlacnené vstupy pre mládež z EÚ. Do 26 rokov sa zdarma dostanete napríklad do najnavštevovanejšieho múzea na svete, Museé du Louvre, do neďalekého Museé d'Orsay, do strediska moderného umenia a kultúry Centre Pompidou, do čarovného palácu vo Versailles či do víťazného oblúku.

Louvre je samozrejme najznámejšie múzeum v Paríži a tak sme ho navštívili ako prvé. Ak vás naozaj zaujíma umenie alebo história, táto návšteva bude trvať niekoľko hodín a aj tak nebudete mať dosť. Niektoré diela človeku vyrazia dych.

Mne vyráža dych záujem o Monu Lízu. Zďaleka nie najkrajší obraz, z ďaleka nie najväčší, ani najzaujímavejší, a predsa má sám pre seba vyhradenú obrovskú halu kde sa tlačia masy ľudí aby boli čo najbližšie malinkému obrázku za sklom a mohli si spraviť fotku. Magori.

Po dlhej prehliadke Louvre sme sa vybrali na dlhú prechádzku po vonku a prišli sme až k Centru Pompidou. Keď počujem slovné spojenie moderné umenie, vyhol by som sa tejto galérii veľkým oblúkom.

Nikky však chcela vidieť výstavu bohvie-čoho a tak sme si opäť vystáli dlhú radu a hneď ako sme vošli medzi "diela" sa moje očakávania naplnili. Páči sa vám moderné umenie alebo máte tiež pocit, že ľudia, ktorí to tvoria a aj tí, ktorí to obdivujú alebo kupujú za šialené sumy musia byť na drogách alebo mať nádor na mozgu?

Po celom dni medzi obrazmi sme sa ešte unavenejší ako včera dotackali na náš bytík. Desiatky kilometrov v nohách. Chvíľku sme si oddýchli a vrátili sme sa späť do ulíc. Chceli sme sa totižto ešte previesť k nočnej Eiffelovke a vidieť svetelnú šou. Moja štvrtá návšteva Paríža a ja som stále nevidel moju milovanú vežu po tme a vysvietenú. Tentokrát som si to už nemohol nechať ujsť.

Po návrate sme vystúpili z metra a šialene rýchlym krokom sme sa presunuli za dvere nášho bytu. Po zotmení naša štvrť vyzerala naozaj veľmi nebezpečne.

Posledný deň sme si dopriali dlhší spánok a poriadne bohaté raňajky. Mali sme pred odletom naplánované ešte tri zastávky. Parížske katakomby, ulicu plnú influencerov a Bastillu.

Katakomby sme tak trošku uprednostnili pred Versailles, ktorý je predsa len tak trošku od ruky a nechceli sme riskovať žiadne meškanie na letisko. Zámok a záhrady, ktoré sa tam nachádzajú som už navštívil a sú naozaj úžasné. Bol som ale veľmi zvedavý čo sa nachádza pod ulicami Paríža. Vystáli sme si teda dvojhodinovú radu (bez srandy, vážne) a zišli do podzemia.

Parížske katakomby sa v apríli 1786 stali úložiskom ľudských pozostatkov zo zrušených cintorínov, ktoré museli ustúpiť novej mestskej zástavbe. Odhaduje sa, že už za prvých 28 rokov sem umiestnili ostatky viac ako šiestich miliónov ľudí. V súčastnosti je rozloha týchto katakomb asi 300 kilometrov. Obyčajný turista si po dvoch hodinách v rade pozrie asi dva kilometre. Zvyšok je zakázanou zónou. Napriek tomu sa aj do zvyšných tunelov vydáva zopár odvážlivcov, no nie každý sa vrátil späť. Mnoho tunelov je príliš úzkych, hrozia zosuvy pôdy, niektoré časti sú zaplavené a ja osobne by som sa teda ani v najhoršom sne neodvážil plaziť sa po kolenách pomedzi lebky mŕtvych ľudí.

Uličkou plnou influencerov som myslel Rue Crémieux. Desiatky ľudí sa chodia fotiť pred nádherné farebné francúzske domy a miestni ich majú už naozaj plné zuby. Niektorí už majú dom ohradený páskami nevstupovať, iní na dvere vyvesili obrázky nefotiť, ďalší chcú ulicu úplne uzavrieť a mať svätý pokoj. Ale kým je otvorená, tak prečo by sme si nespravili peknú fotku tiež, možno aj z nás budú raz influenceri.

Po pár záberoch sme sa stihli prejsť k námestiu Bastilly. V minulosti tu stála známa pevnosť Bastilla, symbol Francúzskej revolúcie.

A metrom sa odviesť k modernej verzii víťazného oblúka, k veľkému oblúku bratstva. Grande Arche de la Fraternité. Oblúk bol postavený v roku 1989 k 200. výročiu Veľkej francúzskej revolúcie. Oblúk je dvojnásobne vyšší ako ten Napoleonov a tak by sa pod neho zmestila celá katedrála Notre-Dame.

Nastal čas odletu, autobusy boli plné a kým sme sa do niektorého dostali, vyšli z upchanej metropoly a dorazili do Beauvais, rovno sme šli na kontrolu a do lietadla. Nádherný víkend s dokonalou spoločnosťou na úžasnom mieste. A predsa som sa niečoho dočkal. Vďaka Paríž, naozaj si mestom lásky.