Odtiene zla I. časť - Precitnutie

„Už neplač, dieťa moje, prosím! Ešte si na to malá, ale raz sama pochopíš, že všetko na svete má svoj dôvod. Aj to dobré, aj to zlé...“

„Tak prečo, mami?!“

„Raz, dcérka, raz...“

Zatriasla hlavou v snahe odohnať tak známy hlas neodbytne ju prenasledujúci posledných niekoľko dní. Nie že by jej bol nepríjemný, no vždy, keď ho začula, sa jej hrdlo stiahlo úzkosťou, ktorou bola spomienka sprevádzaná. A taktiež clivosťou... S námahou zavrela oči, najsilnejšie, ako vedela. Och, mami, kde len si?

„Choďte preč, okamžite,“ zasipela. Odpoveďou jej však ostalo len pretrvávajúce ticho. Zhlboka sa nadýchla a upriamila zrak na muža sediaceho na susednej posteli. Pri pohľade naňho smútok okamžite odišiel. Jeho miesto vystriedala zlosť.  „Ste hluchý? Vypadnite!“ skríkla. Jej hlas znel tak cudzo, akoby patril niekomu inému.

Muž sa pomaly postavil bez toho, aby z nej spustil oceľovosivé oči, ktorými ju prebodával po celý čas svojej návštevy. Sálal z neho nepríjemný chlad. Ten ju skľučoval možno ešte viac než slová, ktoré si vypočula z jeho úst. 

„Chápem, musí sa vám to všetko uležať v hlave. Nechám vás.“ Vrhol krátky pohľad na hodinky a otočil sa na odchod. Zastavil sa až pred dverami. „Rozmýšľajte však rýchlo. Moja ponuka je platná len do zajtrajška,“ dodal povýšeneckým tónom jasne signalizujúcim, kto tu drží v rukách opraty. V tom momente jej prišlo na um hneď niekoľko šťavnatých odpovedí, no zlosť ju ovládla natoľko, že nebola schopná z nich nahlas vysloviť ani jednu. Z náhleho popudu sa začala obzerať okolo seba, no napokon sklamane usúdila, že sa tu nenachádza nič, čím by mu spôsobila dostatočnú ujmu na zdraví. Zrejme vytušil jej úmysel, lebo o sekundu zmizol z jej dohľadu za dverami nemocničnej izby.

Akýmsi zázrakom sa jej podarilo posadiť sa na kraj postele. Už len samotné sedenie ju stálo nesmiernu námahu a tak začala hojdať nohami vo vzduchu, aby sa rozptýlila. Vraveli jej, že musí ležať, inak by si mohla zhoršiť zranenia, no poležiačky to už dlhšie nevydržala. Bolo síce pravdou, že ju bolel celý človek, no momentálne to bola tá posledná vec, ktorá ju trápila. Tušila, že má oveľa, oveľa väčší problém. Cítila to, odkedy prvýkrát otvorila oči. Vnútro jej spaľoval naliehavý pocit, že niečo je zle. Mala byť inde, nie v nemocnici. Niekde ju niekto čaká. Lenže kto? Nevedela presne ani koľko dní tu vlastne leží. Všetky dni a noci sa jej zlievali do jedného veľkého, rozmazaného celku. Spočiatku vnímala len ostré záblesky a neznáme zvuky, ktoré sa po krátkom okamihu stratili v tme. Neskôr začala rozoznávať predmety okolo seba a hlasy boli tiež čoraz zrozumiteľnejšie. Zo všetkých strán ju bombardovali otázkami. Ona však venovala pozornosť len jedinému hlasu. Maminmu... Znel tak skutočne, že ju často prinútil otvoriť oči, lebo bola presvedčená, že mama sedí vedľa nej. Izba ale bola, samozrejme, prázdna.  O úplný návrat do reality sa postarala ukrutná bolesť hlavy, ktorá sa objavila ako blesk z jasného neba. Lieky ju síce dokázali zmierniť, no stále ju ochromovala. Dnes už to bolo našťastie oveľa lepšie. Bolesť skoro ani necítila, teda, pokiaľ nehýbala hlavou. Lenže precitnutie so sebou prinieslo aj niečo horšie. Otázky postupne vyvstávajúce v mysli. A tie sa už nedali odbiť jednoduchým zavretím očí. Ich počet každým novým dňom narastal, no odpoveď na ktorúkoľvek z nich hľadala márne. Nech sa snažila ako chcela, nič iné, než túto neosobnú izbu si vybaviť nevedela. Utešovala samú seba, že hneď, ako sa jej stav zlepší, vrátia sa aj spomienky. 

Včerajší deň jej priniesol odpoveď aspoň na jednu z dlhého zástupu otázok. Zaskočilo ju, keď za ňou prišli dvaja uniformovaní policajti, no ešte viac ostala prekvapená, keď na ňu začali chŕliť otázky o nejakej autonehode. Chceli vedieť, prečo jej auto vyletelo z cesty a narazilo do stromu. Na tieto, i všetky ďalšie im odpovedala jedinou možnou odpoveďou – neviem. Z ich výrazu usúdila, že jej vôbec neuverili. Nedokázala to pochopiť. Prečo by klamala? Veď nespravila nič zlé. Či? Avšak ani táto návšteva ňou neotriasla tak, ako tá dnešná. Keď sa nad tým zamyslela, mohla to po tom, čo povedala policajtom, očakávať. To, čo vôbec nepredpokladala bolo, že ten drzý a necitlivý človek, čo vtrhol do izby bez zaklopania, môže byť psychológ. Spomenula si na všetky tie veci, čo na ňu vychŕlil. Nie, to musí byť nejaký omyl. Ale, čo ak nie?  Náhle na ňu doľahla únava. S menšími komplikáciami sa jej podarilo vrátiť na miesto.

Všetko má svoj dôvod. Ona však nedokázala prísť na žiadny, ktorý by jej dal aspoň nepatrným náznakom odpoveď na otázku prečo. Silno zavrela oči. Snažila sa vybaviť si v mysli tvár ženy, ktorej patril hlas. Aspoň na sekundu. Avšak jediné, čo sa jej podarilo privodiť, bol spánok.