Ja a On: Nové bývanie rovná sa nové dobrodružstvo

Keď sme ja a môj mužíček začali rozprávať o spoločnom bývaní bolo to len čisto teoretické a pripadalo mi to ako ďaleká budúcnosť.

O pár mesiacov neskôr... stojím uprostred mojej izby obklopená miliónom krabíc a šiat a vecí, ktoré som za posledné dva roky nahromadila a už som aj zabudla, že ich mám.

Neviem kedy sa to stalo a ani ako sa to stalo ale stalo sa to.

Ja a môj mužíček. Ani jeden z nás sme nikdy nemali seriózny vzťah. Obaja sme do istej mieri blázni a čudní, máme svoj vlastný špecifický humor a potom humor, ktorý poznáme len my dvaja a je len medzi nami dvoma. Obaja máme svoj vlastný život, svoj vlastný svet, ktorého nie sme ochotný sa vzdať.

No potom je tu to niečo...

To niečo čo zmenilo náš svet. Myslím, že v mojom svete to niečo zbúralo pomyselné steny, ktoré som si za tie roky vybudovala. Jeho svet to niečo obrátilo naruby. Rada tvrdím, že ja som jeho svet obrátila na ruby. Pravdou ale je, že ani jeden z nás to niečo vôbec nečakal. A už vôbec sme nečakali, že nás to tak prevalcuje.

To niečo je láska.

Tá obyčajná, jednoduchá a pritom taká úžasná.

Žila som na 110% každý deň, tancovala som keď som chcela, spievala som aj keď falošne. Cestovala som a videla svet. Skúšala nové jedlá, spoznávala nové kultúry, ľudí. Vytvárala som si nové priateľstvá, vychádzala som zo svojej komfortnej zóny len aby som žila tak aby som neľutovala, že som žila. No nikdy som nebola zamilovaná...

Nikdy som neprekročila túto pomyselnú hranicu. Vždy som si myslela, že láska nie je pre mňa, že na to budem mať kopec času, že teraz jednoducho nie je vhodná doba. Mala som presný plán. Vedela som, že v živote chcem viac ako len muža.

Poznáte ten pocit keď cítite, že vám niečo chýba ale poviete si, že nikto predsa nie je úplne dokonalé šťastný a jednoducho žijete ďalej.

Keď som prišla do Bournemouth bola som šťastná, dokonalé šťastná a slobodná. Mohla som robiť čo som chcela. Mohla som byť sama sebou.

Keď som spoznala svojho mužíčka nikdy by ma nenapadlo, že by to mohol byť on, ten pravý, ten jeden, aj keď on mi stále tvrdí, že som typ ženy, ktorá keď niečo chce tak to dosiahne. Možno na tom niečo bude veď predsa len tu teraz stojím medzi tými krabicami a sťahujem sa na miesto, kde som vždy chcela bývať.

Je to úplne nová etapa môjho života a nášho vzťahu.

Spoločné bývanie je záväzok.

Nemala som čas panikáriť, pretože sa všetko udialo tak rýchlo, no čím viac sa to blíži tým viac moje myšlienky blúdia v úvahách o všeličom. Naozaj robíme dobre? Naozaj spolu chceme žiť? Naozaj...? Ak by som mala pokračovať bolo by to na ďalší článok...

Pravdou ale je, že som si nikdy nepoložila otázku či je on ten pravý, pretože moje podvedomie to vedelo ešte skôr ako ja sama...ale o tom až nabudúce...