Na cestách po Filipínach (3. časť)

Otvor článok a ponor sa do môjho filipínskeho dobrodružstva. Uvidíš množstvo fotiek, dozvieš sa veľa zaujímavých informácií a možno dostaneš chuť vycestovať do Ázie.

Ak ste čítali predošlé dve časti, dozvedeli ste sa, že som sa s prispením veľkého šťastia dostal na loď, ktorá smerovala na ostrov Cebu. Po 13 hodinách na palube sme sa konečne dostali do vytúženého cieľa. Cebu bol našim cieľom už od pristátia v hlavnom meste Filipín. A s východom slnka sme aj my prichádzali k pobrežiu ostrova.

Cebu sme si predstavovali ako raj pre turistov. Je to predsa hlavné mesto ostrova, na ktorý nás odporučilo viacero článkov a aj naša cestovateľská intuícia, ktorá sa predsa nemohla v žiadnom prípade mýliť. Stačilo nám však len pár minút po vylodení a opäť sme sa museli veľmi rýchlo vyviesť z omylu.

Hneď na začiatok sme sa takmer nedostali z prístavu, keďže cestu zatarasil šikovný šofér a pri východe sa tvorila zápcha tvorená zo stoviek ľudí, ktorí sa snažili opustiť prístav.

Človek si povie, že fajn, však malá nehoda ťa nerozhodí, určite to bude skvelé mesto. Mali sme celý deň pred sebou, takže sme sa chceli prejsť k ubytovaniu, ktoré bolo vzdialené maximálne polhodinku chôdze. Už na prvej uličke sme však začali pochybovať o správnosti nášho rozhodnutia. Opäť plno bordelu, zápach z každého rohu, plno ľudí žijúcich na ulici v totálnej biede. Zvyknem si vždy foťákom zvečniť aj takéto zábery aby som ľudom ukázal, že tieto krajiny vôbec nie sú len o luxusných rezortoch a krásnych bielych plážach. A aby som si aj ja pamätal ako sa vlastne máme na Slovensku dobre. Pri ceste som zbadal čupieť dospelého chlapa, niečo držal v rukách a hľadel do prázdna. Vytiahol som preto mobil aby mohla vzniknúť pamätná fotografia, no keď som podišiel bližšie, ostal som zhrozený a ten pohľad by som nechcel mať na pamiatku ani náhodou. Bezdomovec mal na sebe len dotrhané tielko a ... a penis mal položený na ceste. Pridal som do kroku, obrovským oblúkom som ho obišiel a snažil som sa vymazať si tento záber aj z hlavy. Nebolo mi všetko jedno keď sme pokračovali popri ležiacich ľuďoch ďalej, ale myslel som si, že to za chvíľku predsa musí skončiť. Dúfal som, že ďalšie genitálie už neuvidím. A ako asi tušíte, opäť som sa mýlil.

To čo sme zbadali o blok ďalej ma presvedčilo, že prechádzky stačilo a okamžite som mávol na prvý okoloidúci taxík. Však vlastne, pozrite sa sami.

Žeby pán doktor? Ale čo tá polystyrénová prilba? Ja to vlastne ani nechcem vedieť a dúfam, že raz na tieto zážitky zabudnem.

Opäť sme si prenajali motorku, ktorá nás sprevádzala nasledujúce dni. Ten prvý sme zasa dúfali v pláž. Zistili sme však, že v Cebu žiadnu nemajú. Vydali sme sa tak na ostrov ležiaci hneď vedľa , stačilo prejsť most a články sľubovali krásne pláže. Niekto však zabudol spomenúť, že všetky už patria práve vyššie spomínaným luxusným rezortom a ak sa chcel človek zvaliť do ich piesku a hodiť sa do ich mora, za vstup sa platilo pekných pár desiatok eur.

Strávili sme na motorke niekoľko hodín a nenašli sme nič. V celku zabitý deň.

Nasledovala však cesta ku Kawasan Falls. Tešil som sa na toto miesto najviac z celej dovolenky. Aspoň podľa fotiek z instagramu to tam malo vyzerať naozaj ako v raji. Batohy a takmer všetky veci sme si nechali v hoteli a na pár dní sme sa vydali ďalej len s motorkou a pár maličkosťami potrebnými k prežitiu.

Cestu sprevádzali krásne miesta, úžasné výhľady, božská príroda.

Do mestečka pri vodopádoch sme dorazili až keď na ostrovy padla tma. Výlet ku Kawasan Falls sme teda naplánovali na pol šiestu ráno, aby sme sa vyhli prípadným davom turistov. Kawasan Falls však neponúkajú len obyčajné postávanie či pózovanie pri vodopádoch. Tieto vodopády mi ponúkli ten najväčší zážitok môjho života. Skoro ráno nás totiž čakal "Kawasan Canyoneering". Vybavili nás plávacími vestami, prilbami, odviezli nás do lesa a dobrodružstvo sa mohlo začať. Čakala nás skoro štvorhodinová túra dolu riekou až k spomínaným vodopádom. Časť riadnej prechádzky po brehu, časť priamo vo vode.

Nie som dobrý plavec a nemám moc rád výšky. Táto túra začínala skokom do vody zo šiestich metrov. To, že som sa prekonal k niečomu takému mi dodalo obrovské množstvo adrenalínu do krvi a radosti do srdca. Nasledujúce štyri hodiny boli famózne a takmer slovami neopísateľné. Čakali nás ďalšie skoky, občas sme sa museli spustiť dolu vodopádom po zadku alebo preplávať popod skalisté brehy. Možnosť skočiť do neuveriteľne modrej vody sa neskôr naskytla aj z desiatich a dvanástich metrov, no ako som hovoril, mám sa nato až príliš rád. Stano očividne nie, a napriek tomu, že sa najprv asi 7x rozbehol a vrátil späť, nakoniec zmizol pod hladinou a zjavne sa mu to celkom páčilo.

Zbytok dňa sme venovali oddychu, dobrému jedlu, drinkom z čerstvého ovocia a krásnym plážam. Konečne sme boli v oblasti kde sme neboli jedinými turistami. To sa však môže otočiť proti vám v momente keď na okoloidúci skúter zakričíš:

"Hej kurva, kde máte prilby?!", a keď skúter spomalí a otočí sa, zisťuješ, že Česi po slovensky vedia.

So slnkom som to možno trošku prehnal a podvečer ma trošku začala pobolievať hlava. Ľahol som si do chládku, vypil liter čistej vody a dúfal, že slabá bolesť čoskoro prejde. Všetky lieky sme si nechali v Cebu City. Po príchode na izbu sa bolesť nezlepšovala, skôr naopak. Do hodiny mi z tej migrény išla prasknúť hlava, triasli sa mi ruky, takmer som sa nevedel udržať na nohách, doslova zo mňa kvapkal pot a netrvalo dlho kým som sa dovracal. Výborné zakončenie tak skvelého dňa. Dokázal som zalarmovať Stana, ktorý našťastie zohnal nejaké lieky a ešte väčšie štastie, že som sa na druhý deň ráno dokázal zobudil. Bol som však totálne vyslabnutý a v pláne bolo opäť niekoľko hodín na motorke, na ktoré som si netrúfal. Keďže som bol spolujazdec, aj tak som sa už cítil ako šľapka z GTA. Museli sme sa tak rozdeliť. Stano pokračoval v jazde na juh a mal v pláne potápanie so žralokmi. Moje plány vyzerali tak, že som si odchytil nejaký autobus, ktorý sa vracal do Cebu a snažil som sa vydržať tú príšernú jazdu bez toho, aby som otyčkoval sedadlá predo mnou. Musel som sa dostať do mesta, na jednom hoteli vyzdvihnúť oba naše batohy a dotrepať sa s nimi na iné ubytovanie. Stano už sedel opäť na motorke a smeroval do Oslobu kde ho čakal ďalší nezabudnuteľný zážitok.

Fotky sú ilustračné, pretože Stana nemal kto fotiť a nemáme dron. Viete si ale určite predstaviť aký silný to musel byť zážitok. Plávať na dosah takých ohromných tvorov.

Kým sa Stano vrátil do Cebu, strávil som množstvo času v posteli a dal som sa dokopy. Nastal čas opustiť ostrov a vydať sa na ďalší. Nasledoval Bohol ale o ňom sa dočítate v 4. časti.

Zatiaľ neváhaj kliknúť na môj instagram a hodiť mi follow.

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
2
Odeslat správu

Chceš vědět, když Martin Štibrányi přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.