Keď si nevážime to, čo máme...

V živote je jednou z najväčších chýb nevážiť si to, čo máme. Je nám smutno, keď po niečom v živote túžime a nemáme to a keď to dostaneme, berieme to ako samozrejmosť a nevážime si to.

Niekedy je tak ťažké vyjadriť to, ako veľmi som ti vďačná, že ťa mám v živote. Cítim jedno a robím druhé. Chovám sa ako rozmaznané decko, ktoré, keď nie je po jeho, nenávidí celý svet. A ničím ten tvoj svet, do ktorého parím. Namiesto toho, aby som robila všetko preto, aby si sme boli spolu šťastný, len ti ubližujem svojim chovaním.

Mal si pravdu, keď si mi povedal, že sa chovám ako dieťa. Mal si pravdu vždy, keď som proti tomu bojovala.

Iní odišli po menších scénach, ale ty si tu zostal a ja ti nedávam patrične najavo, čo to pre mňa znamená. Namiesto toho všetko stále viac kazím. Niekedy nedokážem ovládať svoje emócie a potom ti spôsobujem hnev a bolesť. Chcem ťa vidieť usmievať sa, chcem ťa vidieť šťastného. Chcem vidieť tú lásku v tvojich očiach, keď sa na mňa pozeráš. Nikdy som nespoznala tak úžasného človeka ako si ty a trápi ma, že ty si nemôžeš povedať to isté o mne. Nechcem ťa stratiť, ale robím akoby som chcela presný opak. Som nevyrovnaná, labilná, ale ty si tu stále. No dokedy. Dokedy toto ešte vydržíš.

Nesmiem pokúšať osud. Ak viem, že ťa môžem stratiť, musím z dievčaťa vyrásť v ženu. Kvôli tebe, kvôli sebe, kvôli NÁM.

Urobme to tak všetci. Ak vieme, že môžeme stratiť niekoho, koho ľúbime len kvôli svojmu nezmyselnému správaniu, polepšime sa, dospejme, pretože raz si budeme vyčítať, že sme nebojovali.