Nepýtajme sa

Niektoré otázky je lepšie nepokladať, nikdy nevieme či nimi niekomu neublížime.

Sme len ľudia. Touto vetou sa snažíme častokrát ospravedlíť svoje chyby, ktoré si uvedomujeme. No čo chyby, ktoré si neuvedomujeme. Ako napríklad, keď sa pýtame ľudí na ich osobný život, kedy si nájdu partnera, ak majú partnera, kedy bude svadba, poprípade, kedy budú deti.

Pýtame sa a berieme to ako prirodzenú otázku, no čo je pre niekoho prirodzené, pre iného môže byť nevhodné či bolestivé.

Keď sa niekoho, kto je single, spýtame, kedy si nájdeme partnera, akú odpoveď reálne čakáme? Prečo by nám to mal dotyčný vlastne hovoriť. Možno práve prekonal bolestivý rozchod alebo mu partner zomrel, možno je to hlboký introvert, ktorý sa nedokáže dať s niekým len tak do reči, nieto ešte do vzťahu. Možno si len jednoducho nedokáže nikoho nájsť a stretáva stále tých nesprávnych. Naozaj chceme do niekoho takto rýpať?

Ďalší prípad, svadba. Niekto je spolu kratšie, niekto dlhšie. Ak ľudia spolu začínajú žiť, hneď na nich každý vybehne s otázkou, kedy bude svadba.

Možno nechcú mať svadbu, sú šťastní takto, možno ju len nechcú teraz, možno nemajú peniaze, aby ju mohli zaplatiť alebo to len skrátka nechávajú na ten správny čas.

Prečo sa to pýtame, keď vlastne ani nebudeme na tú svadbu pozvaní? Zlepší sa nejako náš život tým, že dvaja cudzí ľudia sa vezmú? To sotva, skôr to robíme preto, aby sme mali čo riešiť.

Dieťa. Kedy budete mať dieťa? Už pracujete na dieťati? Už je na čase, aby ste mali dieťa. To je azda tá najotravnejšia a najnevhodnejšia otázka na svete. To je, ako keby sme sa ľudí pýtali či sexujú, ako často sexujú a či sexujú bez ochrany. Prepáčte, ale do tohoto naozaj nikoho nič nie je.

Navyše, my nevieme či vôbec dieťa chcú, či o bábätko náhodou nedávno neprišli alebo či sa im len jednocho dlhodobo nedarí. Táto otázka môže byť pre niekoho neskutočne otravná alebo neskutočne bolestivá. Nedávno sme boli s kamarátkou na káve a stretli sme jednu spoločnú známu. Tá urobila presne to, čo sa robiť nemá. Nielenže sa pýtala, ona priam nakázala kamarátke, že by mala už riešiť dieťa, lebo roky utekajú. Pritom tá osoba vôbec netuší, že kamarátka má zdravotné problémy, kvôli ktorým bábätko mať momentálne nemôže. Samozrejme, že jej to kamarátka nešplechla do ksichtu a nepovedala jej, aby sa starala o seba, len smutne mykla plecom. Keď dotyčná odišla, kamarátka sa rozplakala. A presne takto to býva, niekto sa opýta zlú otázku a niekto sa dokonca hrá na Boha a rozhoduje o tom, kto by mal mať kedy deti. Úprimne? Taká osoba by si zaslúžila dve výchovné a kurz slušného správania.

A prečo sa to vlastne pýtame? Ako sa nám, cudzím ľuďom zmení život, keď iní dvaja cudzí ľudia budú mať dieťa. Odpoveď je NIJAKO. My len jednoducho potrebujeme riešiť. Potrebujeme riešiť cudzie životy, potrebujeme k životu senzácie. Možno to ani nie je tak, že by sme sa tešili z niekoho nešťastia, len sa tešíme z toho, že máme čo riešiť. A to je úbohé. Pretože vždy, keď nás napadne takáto otázka, by sme sa mali najprv zamyslieť či by sa nám páčilo, keby do nás niekto takto rýpal, keby my si práve prechádzame niečím zložitým a ľudia by sa v tom rýpali. Keby sme sa naozaj vždy nad tým zamysleli, tak by sme sa to možno nakoniec ani neopýtali. Boh nám dal rozum, dal nám schopnosť rozoznať dobré od zlého, máme možnosť slobodnej vôle, tak by sme tieto dary mohli naozaj použiť správne.

Preto sa prosím nikdy nepýtajme tieto otázky, pretože nikdy nevieme, aký príbeh sa za nimi skrýva a čo nimi môžeme spôsobiť.