4. Ja vs Život 0:1

Pre zobrazenie predošlej časti klikaj TU!

Časť č. 3:

Part-time Bezdomovec v Cudzine

Žeravá guľa sa pomaly zasúvala za obzor, pomaly sa stmievalo, a mňa fakt, že sa tento deň končí neúspechom, nehorázne sral.

zdroj: Unsplash.com

Žiaľ vystriedal hnev. Bola som maximálne nabrúsená. Na všetko. Na všetkých. Na celý debilný systém. Na to, že nik v celej poondiatej škole nevyvinul stratégiu, ako postupovať, keď sa bohužiaľ, niekomu nezdarí nájsť si strechu nad hlavou.

Zdalo sa, že jeden problém nadväzuje na ďalší a čo viac – ešte závažnejší. „To sa mám teraz kvôli jednej drbnutej chybe vrátiť domov? Ako zbabelec? Ako porazená? A porazená čím? Nefunkčným, nedetajlným systémom?“

Na moje príspevky rozvešané na sieťach reagovalo mnoho ľudí, predovšetkým plačúcimi emotikonmi, prípadne revolučným komentárom, ako nechápu, ako sa môžu ľudia navzájom tak nechutne podrážať.

Naopak, chodilo mi množstvo správ od ľudí, ktorí mi ponúkali dvoj – či – troj dňový nocľah, priamo u nich doma. Zahrialo ma pri srdci, že dobro nevymrelo definitívne.

Samozrejme, sem tam mi prišla ponuka, že môžem u týpka prebývať ako dlho sama uznám za vhodné, dokonca nemusím ani nič platiť. Pod jednou podmienkou. Že si ma bude môcť fotiť v akejkoľvek situácii.

Pre projekt v škole,vraj...

Doteraz sa mi zdvíha dekel pri predstave, že dotyční stále majú moje info kdesi uložené ...

zdroj: Unsplash.com

Tak či onak, ani jedna z ponúk pre mňa neriešila moju zapeklitú situáciu. Vzduch v izbe o veľkosti coupé vo vlaku bol po troch či štyroch hodinách konštantného sedenia nedýchateľný.

Scrollovala som stránky predražených agentúr, keď ma z nesústredného zamýšľania sa vyrušil zvuk žalúdku. Ozval sa na celú izbu.

„Hm, super. Som tak hladná, že sa môj žalúdok rozhodol tráviť sám seba.“

Navliekla som sa na seba prvú mikinu, ktorú sa mi podarilo vytiahnuť z nevybaleného kufra. Odvážila som sa pozrieť sa na seba v miniatúrnom zrkadle v kúpeľni.

Oči som mala napuchnuté ako Tiger Woods po dávke a odtieň mojej pokožky sa počas dvoch dní pretransformoval zo snedej amazonky na riaditeľa vápenky. Naniesla som teda štedrú vrstvu korektoru pod oči a vybrala sa kúpiť si niečo, čo zastaví žalospev mojich vnútorných orgánov.

zdroj: Unsplash.com

Keď som dojedala v mekáči posledný kúsok Big Tasty Bacon, zletela mi na stehno pol litrová, ľadová cola. Popiči. Lepšie to už byť ani nemôže. Zvrieskla som. „Undskyld! Undskyld!“ ozvalo sa niekoľko krát. Keď som zdvihla hlavu, týčili sa nadomnou traja takmer na vlas rovnakí chalani, tipovala som arabského pôvodu. Dvaja z nich sa rehotali ako zdrogované kone a náramne si užívali môj nemý úžas a roztržitosť ich kamaráta, ktorý sa snažil kozmickou rýchlosťou zozbierať servítky a utierať všetko navôkol, vrátane mňa.

Počas toho mi celú dobu čosi rozprával a hoci som nerozumela čo, pochopila som, že sa mi ospravedlňuje. Zvyšní dvaja parťáci už sedeli obďaleč a ešte stále sa sem tam pozreli mojím smerom a vysmievali sa. Zámerne som ho nechala odriekať jeho ospravedlnenia a až potom sa priznala, že dánsky nerozumiem ani slovo.

zdroj: Unsplash.com

„ Oh, so you are not danish? I am sorry I thought that you understood everhyting I said.“ Onedlho ma pozvali prisadnúť si k nim. Neváhala som, nakoľko som po dvoch dňoch skutočne chcela s niekým konečne prehodiť zopár slov – a nebude to namosúrený recepčný z hotela. Keď dojedli, Ramon, ten „šikovný“, sa mi prihovoril :

„ I really feel like I owe you something better than an apology. We are heading to harbour. You know, to chill and perhaps we will get high later. Would you consider joining us?“

Môj mozog pravdepodobne prestal vykazovať akúkoľvek aktivitu. Uvedomila som si, čoho sa dopúšťam, až keď sa počas tretieho kola ku mne blížil joint. Látka už nado mnou definitívne musela zavládnuť, pretože sa mi vynárali myšlienky len na to, ako dnes skončím pohodená bez šiat niekde na krajnici. Prezerala som si tváre mojich nových známostí a videla som úplných cudzincov.

Na hrudi som cítila tlak, akoby na mne ktosi sedel. Srdce mi búšilo ako po pol maratóne. Bola som zdesená a vystrašená. Popravde na tieto veci vôbec nie som, obzvlášť, keď sa vyskytujem v novej či cudzej spoločnosti. Vedela som, že sa dopúšťam chyby, ale všetko sa zdalo byť lepším riešením ako sedieť ďalších 24 hodín v „coupé“ izbe, čakajúc a čakajúc bezvýsledne. Mala som pocit, že môj stav už trvá minimálne 8 hodín.

Zhoršoval to fakt, že som mala pri každom nádychu pocit, že miesto vzduchu vdychujem teplú, hustú želatinu. „Holy shit girl are you okay?“ Iba som pokrútila hlavou, otvorila si dvere auta a vyvracala sa.

zdroj: Unsplash.com

Poslednú vec, ktorú si pred príchodom do hotela pamätám bola pani stredného veku, ktorá mi ráznym hlasom oznamovala, že ľudí „pod parou“ majú zákaz ošetrovať.

Čítaj ďalšiu časť TU!

Časť č. 5:

Dno a ešte nižšie?