8. Hardcore bi*ches

Pre zobrazenie predošlej časti klikaj TU!

Časť č. 7: Titánová bábika

.......................................................................................................................................

Zo zamýšľania sa nad patetickosťou situácie ma vytrhol mobil. V poslednom čase sa mi stal len príťažou, väzenskou guľou na nohe. Čo i len jeho prítomnosť v tej istej miestnosti ma vysávala z posledných života schopných štiav. Stal sa poslom zlých správ. Číhal na mňa. Chcel ma doraziť.

Neznáme číslo.

Váhavo som ho obopínala v ruke a premýšľala, čo to asi môže byť tentokrát ...

Myšlienky sú enormne silné. Negatívne, špecificky. Ako keď do jazierka s piraňami hodíte kus mäsa. Najskôr pripláva jedna, dve, tri až je ich napokon celý húf. Akumulujú sa navôkol mäsa, kým nezostane vôbec nič. Presne tak, ako i myšlienky. Stačí nenápadná návnada, spomienka či chvíľková úzkosť, ktorá privolá kŕdeľ. Vpustíte dnu jednu jedinú a tá sa bujaro rozmnoží ako rakovinotvorné bunky. Klonujú sa, množia, pohlcujú. Je ich celá reťaz. Obmotá vás ako pytón, stláča, kým nevypľujete celú dušu. Živia sa na vašom zdravom rozume, uždibujú si kúsok po kúsku. Rozožerú ho. Na konci celého divadla je tragi-komické vyvcholenie, kedy na javisku vášho vedomia nezostáva nič, len bezprostredný strach, úzkosť, panika. Opona. Potlesk.

Tak, čo to bude? Musím predčasne odísť z Domu samoty? Volajú mi naši, aby sa uistili, že som stále taký istý, neschopný kus hovna? Niekto zo školy o tom, že ma musia bezpodmienečne vylúčiť?

zdroj: Unsplash.com

„Haló?“

„Čau, Tomáš. Niečo mám. Vieš byť dnes o 17:00 na H. Rasmussens Vej?“

„Počkaj ..... ČO?!!!“

Dorazila som na miesto určenia. Prekvapivo som zablúdila iba jeden krát. Popraskanú asfaltovú cestu lemovali prevažne rodinné domy. Na centrum mesta pôsobila ulička mimoriadne ticho. Akoby sa tu zastavil čas. Vzduch tu mal akosť rozkvitnutých kvetín a sem tam som zahliadla zaparkovaný detský bicykel.

zdroj: Unsplash

Pozitívny signál.

„Mala by si byť okay. Je to môj kolega, chalan je fakt dobrák. Žije tu sám ...“

„Ale čo zmluva?“

„Vravel, že prenajímateľ je fajn, vraj je s ním ľahké dohovoriť sa. Pozri, obhliadneme to tu a ak budeš chcieť ísť do toho, zavoláš mu.“

Môj nový, potenciálny roommate bol o pol hlavy nižší, ako ja. Vlastne, proporčne bol menší po všetkých súčastiach. Vykalkulovala som vysokú úspešnosť v prípade nutnej sebaobrany. Moja izba sa mala nachádzať na prvom poschodí domu. Klasicky ma privítal nános prachu, potuchnutá aróma a zažltnutá posteľ. Kúpeľňa bola riešená skutočne prakticky. O veľkosti 3x3 metre ste mohli sedieť na záchode a sprchovať sa zároveň. Plesne bolo menej ako naposledy. Moje srdce jasalo.

zdroj: Unsplash.com

Hostiteľ sa nás dopytoval, či nechceme zostať ešte chvíľu. Pozerala som na Tomáša a dúfala, že má pripravený obstojný argument ...

„Yea sure mate why not?“

Popiči.

Vydriapali sme sa strmým, točivým schodiskom do jeho podkrovnej izby. Dopachtila som a nenápadne sa rozhliadla. Izba pripomínala skôr bunker obložený subwoofermi a obrími reproduktormi, na druhej strane i rastlinami, kvetmi. Znepokojivá symbióza. Sedeli sme za akýmsi konferenčným stolíkom, kde čakali nachystané snacky, poháre, džús a pivo. Kým väčšina ľudí by sa chcela podobnej návštevy čo najrýchlejšie zbaviť, on sa na ňu pripravil. Vŕtalo mi v hlave, či je natoľko sám, že i dvaja takmer úplní cudzinci poslúžia ako dostatočný ľudský kontakt. Po krátkom chit-chat som mohla uzavrieť, že je to dvadsaťosem ročný Rumun, ktorého nechala frajerka a jemu tak zostal jeho palác pre seba. Keď sme sa rozlúčili, stihol dodať, že bude veľmi rád za spolubývajúcu ... Z istej strany mi to bolo nepríjemné, z druhej mi jeho a jeho samoty bolo nesmierne ľúto.

zdroj: Unsplash.com

Opísala som si číslo prenajímateľa, akoby som mala aspoň trošku viery, že mi do zajtra, 12:00, dokáže poslať zmluvu. To bol fakticky jediný dôvod, prečo by som tento „sick crib“ vôbec dokázala považovať za môj nový domov.

Vytočila som číslo. Na druhej strane sa ozval piskľavý hlas. Bez váhania som spustila prvú vlnu dožadovania sa zmluvy. Angličtina dotyčného bola absolútne nemožná a doteraz vlastne nechápem, ako sme danú situáciu dokázali odkomunikovať. Neúprosne mi naservíroval prehrotené mesačné nájomné. Prehltla som horkú slinu a naďalej apelovala na odoslanie zmluvy mailom do 12:00.

„Sure, you’ll have it by 12:00 tomorrow. I’ll make sure” prehovoril nestráviteľným prízvukom.

Musela som si checknúť tep na krku, akože, či žijem.

Keď sa na vás usmeje šťastie, nepochybne dúfate, že je to stav, ktorý sa usadí a istú dobu pretrvá. Takže môžete kvitnúť, radovať sa, rásť. Pravdou však je, že slepou vierou v trvácny pocit šťastia si škodíme. Vrtkavé ako horská dráha – raz hore a raz dole – príde a odíde. A my sa ho snažíme chytiť ako motýľa do siete, zabúdajúc na ľahkosť bytia, keď len bezprostredne STE a nesnažíte sa ho krvopotne dolapiť. Každý iným spôsobom, ale plán hry je predsalen vždy ten istý.

„Budem spokojný, keď spravím tú skúšku. Potom už bude dobre.“ „Vychillujem sa až vtedy, keď splatím to auto.“ „Ja budem šťastný asi len vtedy, keď si už konečne kohosi nájdem.“

Dosiahneme cieľ a stanovíme si ďalší, ktorého úspešne alebo neúspešné naplnenie ultimátne kontroluje naše vnútorné pocity. A tak rotujeme v blúdnom kruhu. V kruhu vylepšovania, nekončiacej inovácie.

zdroj: Unsplash.com

Avšak, jednoduchosť bytia, paradoxne, zažívajú chorí, chudobní či bez domova. Jediné, po čom skutočne bažia, je plnohodnotnejšie zdravie, uživiť rodinu či mať strechu nad hlavou. Pre nás bežné, všedné veci, zaradené do zoznamu samozrejmostí. Akoby to už len mohla byť priorita? Avšak pre iných bezprostredné, ultimátne šťastie, kde najvyššou inováciou je sa azda do sýta najesť či nespať na ľadovom betóne. Achievement Unlocked. V miniatúrnom zlomku som mala možnosť priblížiť sa k pocitu, kedy už viac nezáleží na nekončiacom lapaní motýľa do siete, lež na naplnení základných potrieb. Do dnešného dňa ma neprestáva udivovať, ako málo stačí jedincovi v chabých podmienkach, aby sa cítil ako dieťa šťasteny samotnej. V mojej situácii skutočne stačilo, že mi šťastie len na krátko zamávalo, na pozdrav. Ako keď sa na minútu prederie slnko hustými mrakmi, takže máte istotu, že tam kdesi stále je. A že zasvieti, keď to bude najviac treba. Hoci nárazové, ale intenzívne. A to som presne potrebovala. Kopačku do zadku, hoci i na poslednú chvíľu.

zdroj: Unsplash.com

V pondelok mi skutočne v maily pristál niekoľkostranový dokument. Nikdy by mi nenapadlo, ako mi takáto „banalita“ eskaluje chuť do života do búrlivých výšin. Vnímala som to ako vstupenku do lepšieho sveta, ktorý som doposiaľ nemala šancu preskúmať. Cítila som sa nadľudsky, výnimočne. Pri registrácii som sa na oduté úradníčky vyškierala od ucha k uchu, úsmevom typu:

„Hardcore bitches – they don’t go down easily you know?”

Samozrejme sme sa večer spráskali na oslavu faktu, že môj exil sa nekoná. A tým nemyslím lady-like vínové poháre a prekrížené nohy. Ale veľké pivá, tenisky a 10 shotov v akcii za 100 DKK.