3. Part-time Bezdomovec v Cudzine

Pre zobrazenie predošlej časti príbehu klikaj TU!

Časť č. 2:

Dáni sú vraj najšťastnejším národom vôbec. Tak kde je, k!rva, moje šťastie?

Nie veľmi intenzívne slnko už viac ako hodinu ožarovalo celé mesto.

Mnoho dánov to pochopiteľne vytiahlo von, nakoľko si počas roka veľa slnečných dní neužijú. Za normálnych okolností by ma pohľad na šantiace sa deti v parku či rodiny slniace sa počas pikniku upokojil.

Teraz však bolo extrémne náročné odpútať sa od znepokojivých myšlienok. Jediné, na čo som dokázala myslieť, bolo, že som buď úplne neschopná a nedokážem si nájsť ani posranú noclaháreň, alebo, že je voči mne celý svet či život nefér.

zdroj: Unsplash.com

Kamkoľvek som sa pozrela sa všetci javili ako ľahučkí, bezstarostní ľudia a len ja som bola zamindrákovaná, nešťastná duša, ktorej chce každý len zle. Inými slovami – absolútna a absolútne zbytočná sebatrýzeň. Jediné, po čom som v skutočnosti túžila, bolo vrátiť sa späť do postele a zotrvať tam, kým sa situácia napraví sama. A ideálne, kým budem spať.

Našťastie (neverím, že to teraz, s odstupom času, pokladám za pozitívnu okolnosť) mám nesmierne akčných rodičov. Akoby im niečo nesedelo. Akoby tušili ...

Pravdepodobne si doma vyvinuli vlastný algoritmus, ktorý zabezpečoval, že neprešli dve hodiny bez toho, aby mi nevyzváňal mobil. Nevydržala som a tichým hlasom som vypovedala pravdu o tom, čo sa v skutočnosti odohralo. Na druhej strane zavládlo totálne ticho.

Opätovne mi narástla hrča v krku. Jediné, na čo som totiž v tom momente mohla myslieť bolo, že teraz pred vlastnou matkou vyzerám ako úplne debilná, rozmaznaná krava, ktorá zlyhala. Navyše zohľadňujúc, aké vedia byť matky hysterické, som iba dúfala, že ju netrafí šľak.

Po výdatnom odmlčaní konečne prehovorila. A prekvapivo – s rozvahou a pokojom. Snažila sa mi poradiť či pomôcť najlepšie, ako vedela.

zdroj: Unsplash.com

Pravdou však je, že keď sa niekedy v takejto situácii ocitnete, tak sa v nej ocitnete sami a jediný, kto Vám môže pomôcť, ste opätovne zasa len vy sami. Vážila som si však fakt, že mi z pliec spadlo obrovské bremeno. Že už nemusím nič skrývať. Ja a mama máme v malíčku rovnaké umenie ovládania vlastného, vnútorného nepokoja v záujme zachovania ako – takého vnútorného pokoja druhej osoby. Vedela som, že podobne ako ja, aj ona počas telefonátu predviedla náramný herecký výkon. Zachovala si nadprirodzene neoblomnú rozvahu, ale v skutočnosti ju to muselo veľmi otriasť.

Otec je pre zmenu mužom činu a žiadna záležitosť nebude odložená ani len na malú chvíľu. Samozrejme, všetky jeho snahy o pomoc nájsť mi akúkoľvek maštaľ, ktorá ma nebude stáť orgány, boli takmer úplne zanedbateľné. Nevedeli mi pomôcť, no nevzdávali sa.

Vedela som, že sa trápia a budú sa trápiť, kým celú situáciu nevyriešim. Vlastne, oni boli jediný dôvod, prečo som sa rozhodla prestať sa ľutovať a dať veci do pohybu.

zdroj: Unsplash.com

Akoby situácia bola málo skurvená – prehliadla som si organizačné dokumenty, ktoré mi zaslala univerzita. Stálo v nich, že sa o týždeň v priestoroch školy uskutoční hromadné registrovanie všetkých študentov, ktorého výsledkom bude povolenie na pobyt v krajine. Vo vysvetlivkách stálo, že účasť je nutná, nakoľko bez povolenia pobytu študentovi nie je povolené účastniť sa skúšok. Prečo to vôbec spomínam? Vyplnenie žiadosti o povolenie na pobyt malo obsahovať právoplatnú zmluvu od právoplatného nájomcu.

„Ako a kde mám, do boha, zohnať človeka, ktorý bude ochotný dať mi reálnu zmluvu?“ Sama som sa čudovala, ako málo stačí k tomu, aby človek začal premýšľať nad ilegálnymi postupmi. Obhajovala som sa tým, že som v zúfalej situácii a topiaci sa predsa chytá aj slamky.

zdroj: Unsplash.com

Do Odense totiž prichádzajú tisícky nových študentov a začiatok školského roka bol nadosah ruky, čo ma maximálne limitovalo. Zamýšľala som sa, či si neskúsim všetky formality, ako povolenie a podobne vybaviť individuálne, neskôr, keď nájdem miesto, kde zložím hlavu. Ale, samozrejme, nebolo by to ono, keby i tam nestála akási prekážka. Dopátrala som sa k zisteniu, že pokiaľ sa záležitosti tohto charakteru vybavujú individuálne, proces sa môže predĺžiť o viac ako tri mesiace. V mojom prípade to samozrejme neprichádzalo do úvahy, nakoľko moja prvá skúška bolo naplánovaná na koniec októbra. A predsa – dovtedy už musím byť právoplatne zaregistrovaná!

Hoci som mala sto chutí sa na všetko, bez servítky, vyjebať, sadla som si v obložení pudingových koláčikov ( áno, tých, ktoré som ukradla zazobaným švédom na raňajkách spod nosa) za laptop a rozmiestnila neskutočne žalostný, emotívny príbeh o tom, ako som prišla o ubytovanie do všetkých možných facebookových skupín. International Students in Odense, Internationals in Denmark a podobne. Dúfala som, že sa niekto chytí a v prvom rade mi ponúkne to, na čom momentálne záležalo najviac – na pridrbaných formalitách.

Patetické.

Keby som len v tom čase vedela, aký obstojný môj talent zapletať sa do stále nových a nových šlamastík v skutočnosti je ...

Čítaj ďalšiu časť príbehu TU!

Časť č. 4:

Ja vs Život 0:1