Je to ťažšie, než sa to zdá ...

Možno je to týmto vianočným obdobím, možno je to tým, že je to zase to isté.

Vždy som si myslela, že keď budem staršia a väčšia, bude to lepšie.

A teraz som síce staršia a väčšia, ale je to ešte horšie. Asi preto, že nad tým uvažujem častejšie, ako by bolo zdravé.

Stále hľadám príčinu môjho problému. Rada to síce zvaľujem na rodičov, ale bude to len a len vo mne.

Po prvom ročníku na základnej ma naši preložili do druhej školy - do mesta. Všetky deti z dediny chodili do klasickej dedinskej školy, ja som chodila do mesta. S plačom. Zatiaľ čo sa všetky deti z dediny po škole šli hrať von, mňa už medzi seba akosi brávať nechceli. Chodila som domov zo školy neskoro, pretože som vždy čakala na niekoho, kto by ma zo školy vyzdvihol, a tie decká už boli zohraté a jednoducho ma medzi seba nebrávali.

Ok, však nejak som to prežila.

Potom prišiel druhý stupeň, kde to tiež nebolo ružové. Deti na základnej sú otrasné svojím správaním. Nevravím, že ja som bola iná, ale teraz to vidím inak. Nejak sa mi podarilo nájsť si v škole kamošky, ale. Oni bývali v tom danom meste, ja som musela dochádzať autobusom. A tu už bol problém - nikam nemôžem chodiť, lebo som závislá od spojov, ktoré viac nechodia ako chodia. Piatky večer von s kamoškami? No to určite. Pekne sedieť doma, pretože sa nemám ako dostať z a do mesta.

Fajn no, aj toto som nejako prežila.

Prišla stredná - to bola úplná paráda! Partia sme boli perfektná, tie 4 roky boli jedni z najlepších a najkrajších. Vtedy sa mi už podarilo chodievať von aj častejšie, bola som predsa len staršia, aj keď stredná bola ešte ďalej, než základka.

Ale predsa len boli dni, kedy som nemala do čoho pichnúť ... víkendy, prázdniny.

Ja vlastne doteraz nemám rada letné prázdniny, lebo 98% času som ich trávila sama.

V tom čase (teen vek) som si vždy myslela, že keď si nájdem frajera, tak ma spasí. Budeme stále spolu, budeme chodiť von, budeme mať veľkú partiu kamarátov, mobil bude stále vyzváňať a ja budem konečne v centre diania - medzi ľuďmi.

Po strednej prišla výška, s výškou intrák a nový ľudia. Ach, aký omyl! S mojou spolubývajúcou sme sotva vystrčili nos z izby. Ona bola tichá, nepotrebovala okolo seba rozruch, ani veľa ľudí. No tak fajn, ja som trávila čas s ňou, lebo som nikoho nepoznala.

Ale! Podarilo sa mi nájsť si frajera!

A čo sa stalo? Nespasil ma ...

Sme spolu, je to krásne. Ale sme spolu len my dvaja. Žiadna veľká partia ľudí, žiadni noví kamaráti.

Bývam v novom meste plnom cudzích ľudí.

A tak by som rada vedela, kde si dofrasa môžem nájsť kamošky?

Vôbec to nie je také jednoduché, ako si to všetci myslia. Vraj: "choď von, nájdi si koníčky, s nimi si nájdeš aj kamošky." Fakt?

Ja chodím do školy, zo školy na brigádu a z brigády domov. Rada čítam knihy a momentálne sa venujem pleteniu. Občas doma cvičím, snažím sa žiť zdravo. Tak mi prosím niekto vysvetlite, ako si mám nájsť kamošky? :D A hlavne kde?

Mám zase očakávať, že ma "niekto" spasí? Alebo sa mám zmieriť s tým, že keď sa za 24 rokov nestal zázrak, tak už sa ani nestane?