V živote sa treba spoliehať len sám na seba.

Deň ako každý iný. Dohodla som sa s kamoškou, že ma príde pozrieť. Už večer predtým sa mi voľačo nezdalo a ráno len pípla smska: "Dnes neprídem." Však to sa dalo čakať. Boli sme dohodnuté už asi tretí krát, a ona to zas zrušila. Ale čakala som to, po tých predchádzajúcich razoch to ani inak dopadnúť nemohlo.

Na poobedie som bola dohodnutá s ďalšou "kamoškou", resp. so známou. Mali sme sa ísť spoločne korčulovať, trošku podebatovať. Dopadlo to, ako inak, neúspešne. Ona potrebovala dospať noc, lebo prišla ráno o 4 domov a poobede sa jej teda nikam ísť nechcelo.

Povedala som si, dosť. Nebudem večne čakať na niekoho alebo na niečo, čo aj tak nepríde. Nebudem sedieť stále doma v očakávaní, že sa predsa len nájde nejaký chudák, ktorý ma vytiahne z mojej samotárskej ulity.

Šla som sama. Možno ako najväčšia chudera bez kamošiek, možno ako človek, ktorý má dosť toho čakania na niekoho.

Bola som tam sama, užila som si celé korčulovanie, bolo to fajn.

O pár dní pôjdem zas. A opäť sama. Už je mi to jedno.

Dosť bolo sklamaní a čakania.

Možno sa zo mňa stáva čudáčka.

Ale je to len odraz toho, ako sa ku mne správajú ľudia ...