2. Dáni sú vraj najšťastnejším národom vôbec. Tak kde je, k!rva, moje šťastie?

Pre zobrazenie predošlej časti príbehu klikaj TU!

Časť č. 1:

Mladosť a puberta navždy pochované v 3O sekundách

Srdce mi búšilo i v ušiach,a to tak silno, že som mala čo robiť, aby som počula recepčnú vysvetľovať mi, že sa v celom objekte nenachádza jeden jediný byt súkromného vlastníctva a že nikdy nepočula o mene mojich nových prenajímateľov.

zdroj: Unsplash.com

Z jej naučeného, teatrálneho vystupovania sa mi v hlave roztočila olovená guľa. (Poznáš to. Keď je niekto tak prehnane milý, že by si najradšej hodil tyčku ...)

V krku mi vyschlo.

Ruky sa mi roztriasli pretože moja hlava pomaly a isto začínala spracovávať najnovšie okolnosti. Vedela som, že som v totálnej riti, ale najskôr som si to musela všetkými možnými spôsobmi dokázať. (Ako keď ti je smutno,a púšťaš si depresívne songy, nech ti je ešte horšie. Na kompletku.)

Snažila som sa skontaktovať s prenajímateľkou, ale mobilný operátor mi oznámil, že číslo je nedostupné. Aj po 50. krát bolo.

Zdvihla som sa teda zo sedačky v hale a recepčnej som sa snažila významným, dlhým pohľadom dať najavo, nech mi ustriehne batožinu. Dúfala som, že pochopí. Asi šesť krát som obehla všetky budovy v blízkosti, skontrolovala všetky mená na zvončekoch, a to dva krát. V krku mi rástla obrovská hrča.

Skvelý čas pre rodičov mi zavolať.

„Áno, presne také isté ako na obrázkoch ... všetko funguje ...áno, neboj sa ... som unavená, tak ti píšem zajtra, dobrú“ podala som svoj doposiaľ najlepší herecký výkon. Čo ma na celej situácii sralo najviac bolo, ako som mohla byť taká sprostá a zaplatiť nájomné vopred, prevodom na účet ... Displej sa rozsvietil už so šiestou správou v poradí od blízkych, ktorí sa len chceli uistiť, že je všetko v poriadku. Netušila som, čo im povedať. Čo robiť. Kam ísť. Skrátka,úplne napiču.

Vonku už dávno panovala noc a zo studeného vzduchu ma rozboleli uši. Pomalým, priam vychádzkovým krokom som kráčala späť do hotela. Bezmyšlienkovite som civela do každej rozsvietenej izby.

zdroj: Unsplash.com

Keď som opäť dorazila do vstupnej haly, všimla som si niekoľko dánov piť whiskey v lounge bare a následne obrovský, strieborný luster, ktorý im visel nad hlavami. „Tu zostať nemôžem. Teda, ak tu za noc nechcem platiť orgánmi“ napadlo mi. Medzičasom recepčná kamsi odišla, takže som si len potajme zobrala ružového, ťažkého parchanta, ktorého mi uschovala za pultom.

Kráčala som päťtnásť, možno dvadsať minút, kufor teraz nemal 23, ale 80 kíl, keď som uzrela hotel na vlakovej stanici. Viacmenej businessový, určite lacnejší, ako ten, v ktorom sa o pol noci stretáva smotánka z celého Odense.

zdroj: Unsplash.com

Na recepcii ma privítal typicky vyzerajúci mladý dán menom Frederik. Myslím, že som ho prebudila z polnočného šlofíka. Mal nemožnú uniformu a navyše sa na mňa pozeral, ako by presne vedel, čo sa mi prihodilo.

Zajednala som si teda izbu na dve noci. Veľkosťou aj dizajnom pripomínala coupé vo vozňoch na spanie. Pristihla som sa, že príliš dlho premýšľam nad Frederikovou otázkou, či si želám raňajky. Zvažovala som, či 20 Krone nie je pri tých takmer 80 eur za noc už priveľa, ale napokon som sa rozhodla, že sa pokúsim napchať tak, že zvyšok dňa už nebudem musiet jesť.

Len čo som vstúpila do izby, zošuchla som sa po dverách, sadla na zem,a plakala do absolútneho vyčerpania.

Skoro ráno ma prebudil zvuk škrípajúcich koľajníc. Zovrelo mi hrdlo, keď som si uvedomila, že včerajšie udalosti neboli súčasťou nočnej mory. Oči som mala opuchnuté, vlasy zlepené od sĺz a žalúdok práve premostil na symfóniu číslo sedem. Prisahala som si, že sa zrkadlám a odrazom v sklách budem vyhýbať. Nikdy som nevyzerala horšie.

zdroj: Unsplash.com

Podarilo sa mi vyhrať boj s nefunkčným kohútikom. S ohľadom na zvyšok priestoru ma ani neprekvapilo, že miesto priezračnej vody na mňa zopár minút tiekla hnedkastá tekutina. Opakovala som si, že musím zo seba zmyť včerajší deň, akoby ani nikdy nenastal.

Keď ma čašníčka v kantíne zazrela piaty krát prichádzať ku švédskym stolom,prívetivo sa usmiala. Už druhý krát kvôli mne dopĺňala lístkové cesto plnené vanilkovým pudingom, pretože takmer všetko bolo nenápadne ukryté v bočných vreckách môjho ruksaku. Áno, typické správanie slovákov na dovolenke v jugoške. Avšak, ak máš na účte hovno, celá tvoja zidealizovaná predstava sa rúti do sračiek, tak sa nesmieš posrať aj ty, a jednoducho si to žrádlo z hotela ukradni.

Čítaj ďalšiu časť príbehu kliknutím na odkaz TU!

Časť č. 3:

"Part-time Bezdomovec v Cudzine"