Cesta domov

Bol to nádherný západ slnka. Červené oblaky sa závratnou rýchlosťou valila ponad Bohom zabudnuté mesto. Vyzerá to priam ako apokalyptické zničenie sveta. Čakám, kedy sa spoza komínu šindľovej strechy vynorí kométa a rozžiari večernú oblohu oslepujúcim červeným jasom. Obloha sa červená a oranžovie ďalej, ale nič sa nedeje.

Domy Starého mesta dostavajú úplne inú farbu. Pohľad ako cez úlomok kostolného okna, všetko sa ponára do červenej oslobodzujúcej tmy a postupne tmavne a tmavne. Holuby na streche sa chystajú na spánok, ich dvorivé milostné hrkútanie sa ozýva čoraz zriedkavejšie. Dravci noci mesta sa vydávajú na lov. Vidím ich oči svietiť v šere tmavých dvorov staromestskej štvrte. Sú to zvieratá X-tej generácie, zmutovaných, mestskému životu prispôsobených mačiek vysadených ešte niekedy v stredoveku. Prežíva v nich duch minulosti, tajomna, starých alchymistických dielní čarodejníkov pokúšajúcich sa vyrobiť kameň mudrcov.

Obloha mimovoľne prechádza z oranžovočervenej cez bledomodrú až k úplne čiernej. Je tak hlboko čierna, takmer ako tajomstvá mojej duše. Tmavá... mŕtva.

Sedím v autobuse číslo XY, práve križujeme Nový most. Do očí mi udiera posledný pás denného svetla na západe. To sa Slnko márne snaží dosiahnuť aspoň odrazom svojich životodarných lúčov miesta miznúce v kozmickej tme odvrátenej pologule rotujúceho zrnka prachu vesmíru.

Zdroj: wikimedia commons

Šofér počúva rádio, samozrejme ho má na plné pecky. Ku každej z tých piesní sa viaže približne jedna zahmlená spomienka.

„Držme si svoje spomienky, je to posledné, čo nám zostane keď pôjdeme na poslednú cestu.“

Na zástavke sa na mňa spoza nerozbitného skla usmieva pôvabná Naomi. Preboha, tá deva je ako veľmi staré auto (tzv. oldtimer), za tie prachy čo človek minie na údržbu by mal snáď mercedes.

Tu vystupujem.