ČLOVEČE NEHNEVAJ SA..

Najskôr bus, opäť vlak.

Premýšľam, koľko príbehov sa v ňom vezie. Dnes to nešlo podľa mojich predstáv. Nie len dnes. Tieto zmenené predstavy už neberiem v zlom. Je to ako kino, ktoré sa deje v sebe samom.

V tomto filme nie je ani jeden z nás režisérom. Sme herci, ktorý hrajú dookola na jednom pľaci. Nevylučujem ani divadlo. Občas bábkové.

Život sa pretočil a mám pocit, že sa mi vrátil v čase. Čo som nechala teraz vyhľadávam. Je to tak zvláštne mať všetko. Veď je to len o tom, čo ti vyhovuje. Ľahko povedať či to chcem celé rozobrať.

Nie.

Bus mi ušiel pred nosom. Doslova. Nezastavil, no ja som tam stála. Zvláštne mať plán, očakávanie a pritom to ani nezávisí od teba a všetko je zrazu zmenené. 1:0 pre život.

Akcia, reakcia.

Najskôr prišlo frflanie, teraz už chápem. Mala som ísť inou cestou. Som sama a vtedy neexistuje pomalý prúd myšlienok. Všetko sa mi zobrazuje, premýšľam nad situáciami kedy by som zvolila reagovať inak. Sranda, že vyslovené už nevrátiš späť. Už to je vryté. Niečo na spôsob tetovania, ktoré, ako už klasicky niektoré osoby tvrdia, budeš raz ľutovať. Celé naše konanie je naše. Ovplyvnené z miliónov podnetov. Tak čo? Nechajme sa na pokoji.

Už keď sme pri nich. Jedna z mojich čarbaníc na tele znie: ,,Raz budem spomienka.” Bodaj by sme boli toho všetci vedomí.

V rozpoložení už sedím vo vlaku. Hneď pri nástupe ma chcel spacifikovať starší pán, pretože som hľadala “svoje miesto” a on mohol stáť v tenkej uličke medzi kupé. Ani netuší, že ja o ňom píšem a že mi zmenil deň. Všetci máme vplyv. Naše konanie - naše dôsledky? Naše konanie - dôsledky na druhom? Spomienka.

Stáva sa mi, že keď odídem z konverzácie pobehuje mi v hlávke, čo si o mne druhý myslí a ako ďalej naloží s informáciami, ktoré medzi nami prebehli. Je to rošošo, že aj keby ti to povie môže klamať.

Klamanie je len o jedno písmeno iné od slova sklamanie. A nie je ani ďaleko od lámanie, ktoré má na konci vedie ku NIE. Aj lama tam je.

Síce vytočená ale sebavedomá som sa rozbehla do iného vozňa s hlavou hore, žeeeee mňa sa to nedotklo. Smerujem si sadnúť a tak aj spravím. Hopsa, že je to detské kupé. Dvaja chlapci, jedna mama verzus ja. Mladší bude bohatí zubár, starší pilot lietadla. Joj dietky zlaté bodaj by. Kde je záruka splnenej vízie. Je to viera, presvedčenie, vyšľapané cesty známych, či drina?

Každopádne opäť spomienka.

Revízor vo dverách jeijeee. Vraj už nie som dieťa jeijeee. Čo o tom tento pán vie? Pátram po lístku a nastupuje nepríjemný adrenalín.

Pozriem na stôl a na ňom nalepená jednoduchá hra. Panáčiky, ktoré sa chcú dostať domov. Vyčaruje mi to úsmev, s pokojom vytiahnem “stratený” lístok a kompletne porozumiem.

ČLOVEČE NEHNEVAJ SA.

S láskou,

Skaja.