Cesta Balkánom / Belehrad + Sarajevo
Začínajú pomaličky sviatky všetkých svätých. Krásny predĺžený víkend, počas ktorého dopozerám Daredevila a skúsim nájsť seriál, ktorý som náhodou ešte nevidel alebo stojí zato aby som ho videl aj po druhé. Dnes večer sa polovica ľudí oblečie do čierneho a na tvár si nafarbia neskutočne originálnu smrtku aby mohli osláviť Halloween. Ak by som na podobnú párty niekedy šiel, pravdepodobne by som využil ten arabský oblek, ktorý som si doniesol zo Spojených Arabských Emirátov. V Trnave by som ale ešte pravdepodobnejšie dostal po papuli od niekoho kto by šiel za voliča LSNS.
Moje seriálové plány ale prerušila ponuka od Igora. Kamarát Igor pracuje pre nemenovaný futbalový prvoligový klub a dal nám možnosť neležať štyri dni na gauči. V spoločnom chate pribudla počas popoludňajších hodín správa.
"Potrebujeme doručiť potvrdenie k pobytu na Slovensku jednému z našich hráčov a pomôcť mu dostať sa v piatok na štadión. Ak sa jeden z vás nato dá, zaplatíme mu spiatočnú letenku do Sarajeva. Stačí ak ho vezmete z letiska."
Pomyslel som si, že by som musel byť asi úplný magor aby som išiel do Budapešti na letisko, letel do Bosny, zobral cudzieho chlapíka, letel s ním späť do Viedne, a navyše s prestupom. No ďalší z našej partie prišiel v okamihu s nápadom, na ktorý už dosť veľký magor som.
"Peniaze určené na letenky nám dajte na benzín a pôjdeme pre neho autom."
Srdce mi zaplesalo. Otvoril som mapu aby som zistil čo stíhame vidieť cestou, bookol som hotel a na druhý deň ráno sme naplánovali odjazd. Cieľ bolo teda hlavné mesto Bosny a Hercegoviny, kde nás mal čakať futbalista z Venezuely, ktorému bolo treba odovzdať nové doklady a doviesť ho na Slovensko.
Vyrazili sme už v štvrtok počas skorých ranných hodín a mierne sme si nadišli do Srbska. Mali sme pár hodín navyše a chceli sme vidieť aj Belehrad. Dostať sa do hlavného mesta nebol problém. Cesty prázdne, čas ubiehal. Jediným problémom bol Tomášov príšerný hudobný vkus. No ale hudbu vyberá šofér, takže sme sa museli prispôsobiť. Hneď na prvej hraničnej kontrole mi zabudli vrátiť občiansky preukaz, jediné šťastie, že si všetko dokola kontrolujem.
Keď sme prišli do Belehradu, slnko už zachádzalo a spustil sa dážď.
Najväčšie mesto Srbska má za sebou bohatú históriu. Je kontinuálne obývané už niekoľko tisíc rokov. Počnúc Keltami, následne Rimanmi, ktorí tu vybudovali prístav pre svoju flotilu a samozrejme Slovanmi po veľkom sťahovaní národov. V 15. storočí sa Belehradu zmocnilo Uhorsko, neskôr Turci a opäť Rakúšania. O pár desaťročí sa stal hlavným mestom Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov a onedlho nato Juhoslávie. Počas druhej svetovej vojny dobili Belehrad Nemci, v roku 1944 bol oslobodený červenou armádou. To však pre srbskú metropolu stále nebol koniec. V roku 1999 bolo mesto ťažko zbombardované vojskami NATO.
Počas 11 týždňov severo-atlantická aliancia poslala na Juhosláviu 2300 leteckých útokov, počas ktorých bolo zhodených 14 000 bômb. Tie mali za následok tisíce mŕtvych, 300 škôl, 20 nemocníc či 90 pamiatok. Slovensko pri týchto útokoch poskytlo svoj vzdušný priestor.
Času nebolo príliš nazbyt, ak sme sa samozrejme chceli ešte do polnoci dostať do Sarajeva. Nad mestom sa týčila pevnosť Kalamegdan a tak sme sa vydali rovno k nej. Tú už takmer 4 storočia pred naším letopočtom založili Keltovia a podobne ako Belehrad sa stále menila, v závislosti od súčasnej nadvlády nad mestom. V 18. storočí z nej dokonca Rakúšania spravili jednu z najdôležitejších pevností v Európe. V súčastnosti je v areáli vojenské múzeum plné tankov a vojenskej techniky, krásny park, kaviarne či reštaurácia, basketbalové ihriská, tenisové kurty a hlavne nádherný výhľad na mesto a sútok riek Sáva a Dunaj. Vo vymedzenom čase sme sa stihli ešte prejsť po centre, ochutnať srbský McDonald's a vyraziť smer Bosna a Hercegovina.
Po zjazde z diaľnice to už až také ružové nebolo. Rozbité cesty, pochmúrna atmosféra opustených domov a osamelých dediniek, ktoré pripomínali mestá duchov. Nebolo snáď ani osem hodín, no takmer nikde sa ani nesvietilo, nie to ešte vidieť život. Dopadajúce kvapky na čelné sklo umocňovali nepríjemný pocit pri ceste po kľukatej asfaltke v zalesnených kopcoch.
Pred hranicami s Bosnou sa začali množiť policajné hliadky. Zastavili nás hneď štyri. Svetlo baterky smerujúce do našich tvári, kontrola dokladov, pár otázok. Dôvodom boli množiaci sa imigranti, ktorí sa snažia dostať cez hraničné priechody. Po všetkých týchto kontrolách nám napadala len jedna spoločná myšlienka.
"Panebože, veď my cestou späť povezieme nejakého cudzieho Venezuelčana."
Ku koncu cesty už bola nálada dosť pod psa. Podpísala sa pod to únava, celý deň strávený v aute, dážď a aj myšlienky na maďarské väzenie za prevádzačstvo. Keď sme dorazili do Sarajeva, mali sme problém nájsť hotel. Zastavili sme na benzínovej pumpe aby som skúsil nájsť otvorenú WiFi a vďaka nej aj naše ubytovanie. Na prekvapenie ma pripojilo na WiFi nášho hotela. Keďže sme však napriek tomu netušili kde sa nachádza, poprosili sme o pomoc taxikára, ktorý zastavil obďaleč. Ochotne nás svojim autom odprevadil až k hotelovým dverám. Očakával som pekný účet z taxametra, akoby sa pravdepodobne stalo v Bratislave. Bosniansky taxikár sa však len usmial, kývol nám a šiel si svojou cestou. Prekvapujúce pre ľudí, ktorí sú naučení na ochotu Slovákov.
Po sprche a nočnom rozhovore nám ostávalo asi 5 hodín spánku. Nový hotel vyzeral síce úžasne a za skvelú cenu, no klimatizácia pravdepodobne nešla. Už pri zaspávaní mi tiekol po čele pot a z Tomášovej izby sa ozývalo brutálne chrápanie. Napriek tomu sa nám podarilo zaspať a ráno vstať s chuťou do nového dňa. Čakalo nás Sarajevo.
Oveľa menšie mesto ako Belehrad, a taktiež s oveľa menšou populáciou. Obyvatelia tohto mestečka však tiež majú za sebou krvavú históriu. Navyše celkom nedávnu. V roku 1914 sa v meste uskutočnil atentát na Františka Ferdinanda d'Esteho, arcivojvodu a korunného princa Rakúska, Uhorska a Česka. Táto udalosť poslúžila ako zámienka k prvej svetovej vojne. Atentátnik Gavrilo Princip a jeho komplic Nedeljko Čabrinović síce prvú šancu na svoj "úspech" premrhali, no po chybe šoféra dostal druhú šancu. Princa zasiahol do krku, jeho tehotnú manželku do brucha. Obaja svojim zraneniam podľahli. Hneď nato sa pokúsil zabiť tabletou s jedom. Ten však bol pravdepodobne starý, a tak ho len vyvrátil. Kým stihol namieriť svoju zbraň aj na seba, vzali mu ju. Keďže mal vtedy len 19 rokov, rozsudok smrti nepadol. Odsúdili ho na 20 rokov, no zomrel na tuberkulózu kostí v českom väzení už o štyri roky. Držali ho totiž naozaj v krutých podmienkach.
Obyvatelia Bosny si však svoje vytrpeli aj pri občianskej vojne v Juhoslávii. Sarajevo bolo obliehané armádou republiky srbskej 1429 dní, medzi rokmi 1992-1996. 55 kilometrov dlhá línia ťažkej vojenskej techniky, stovky a niekedy tisíce granátov letiacich do mesta deň čo deň. Výsledkom bolo asi 35 tisíc zničených budov, a približne 11 tisíc ľudských životov. 1600 tých nevinných, detských. Mesto sa do dnes z tohto konfliktu nespamätalo. Stále sa môžete stretnúť so zrútenými budovami či s fasádami plnými dier od guliek.
Zvyšok mesta však tvorí príjemné prostredie na prechádzku. Úzke uličky plné malých obchodíkov so suvenírmi, kostoly striedajú mešity, cítiť vôňu sladkostí.
Je piatok ráno, takže uličky sú stále poloprázdne a väčšina stánkov na trhoch zatvorená.
Uprostred malého trhoviska zdobí malé námestie drevená fontána postavená už v roku 1753, obklopená množstvom holubov, ktoré robia radosť malým deťom. A Tomášovi.
Keďže sa v bohatej histórií v meste striedalo množstvo kultúr, prechádzate okolo moslimských, kresťanských a aj židovských budov či pamiatok.
Ak niekedy budete mať možnosť ísť zobrať do Sarajeva nejakého futbalistu, určite to za výlet stojí.
Už pred obedom sme dostali správu, že ten náš dorazil na stanicu. Vybrali sme sa ho teda hľadať, čo vôbec nebolo jednoduché. S úžasným paušálom od Orange som sa nemohol pripojiť na net, pretože chceli 9,9€ za 1Mb, volať s ním nebolo úplne jednoduché, a tak sme len odstavili auto pri stanici a Simon išiel skúsiť šťastie. Trošku sme tŕpli aj kvôli miestu v kufri, cestovali sme na Suzuki Swift a ak by mal o centimeter väčší kufor, než s akým sa dotrepal, nevošli by sme sa do auta. Čakala nás cesta domov, takmer 13 hodín. Odporúčam hru "Hádaj načo myslím", čas uteká rýchlejšie. Dúfali sme, že sa dostaneme z Bosny bez zbytočných policajných kontrol a hlavne, že náš spolucestujúci má naozaj v poriadku všetky potrebné doklady. Na naše prekvapenie už počas dňa hranice štátu hliadky neobklopovali. Väčšia kontrola nás čakala až pri vstupe do Chorvátska. Odstaviť auto bokom, vyložiť komplet všetky veci a hraničná kontrola sa pustila do svojej práce. Prehľadali nám komplet auto, pod koberčekami, vo dverách, v kufri, pod kufrom. Prehľadali nám dôkladne všetku batožinu, tašky so suvenírmi. Po jednom si nás brali do budovy a robili testy na stopové množstvá drog. Cesta sa nám tak predĺžila o 40 minút. Oceňujem však veľmi zmysel pre humor chorvátskeho policajta.
Chcel zhabať Tomášov šál FC Barcelona, pretože je to vraj na hovno tím. Keď videl naše tričká Wakanda, tvrdil, že nič mu to nehovorí, pretože rozprávky pre deti nesleduje. Keď zmeral moje stery z rúk, tvrdil mi, že našiel stopy kokaínu. Keďže som šiel ako prvý, poprosil ma aby som svojich spolucestujúcich vystrašil a povedal im ako hrozivo to za zatvorenými dverami prebieha. A čudoval sa, že sme tak mladí a nenašiel nám žiadne drogy. Prehliadkou sme prešli, pobalili sme sa a pri odchode zistili, že nám opäť nevrátili žiadne doklady. Išli sme za ním, nevedel ich nájsť - povedal nám, že však už ich nepotrebujeme, už sme v Schengene. Nakoniec sa však našli a vybehli sme na chorvátsku diaľnicu. Už našťastie s normálnou cenou internetu, takže cesta ubiehala 2x rýchlejšie a mohli sme začať lepšie komunikovať s našim spolucestujúcim vďaka španielčine v prekladačiprekladač. Neskôr sme si spravili ešte malú zastávku v Maďarsku na studený hnusný fastfood a chceli sme byť čo najskôr doma.
V aute sme za dva dni strávili snáď viac ako 20 hodín a spravili približne 1800 kilometrov. Vďaka tomuto dvojdňovému výletu mám však ďalšiu spomienku s najlepšími kamarátmi a zážitok na celý život. A to je predsa zmyslom žitia.
Na trase Sarajevo - Senica.
Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na [email protected].
Chceš vědět, když Martin Štibrányi přidá nový blog?
Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.