Čo sa vlastne stalo?

Bol to už nejaký ten mesiac čo som bola nešťastná. Prísun jedla do môjho tela bol pozastavený. Nie že by som nemohla, nemala som jednoducho chuť. Nebolo to leto zrovna podľa mojich predstáv, ale verím v to že mohlo byť aj horšie.

Začalo pomaly zapadať slnko, tak som usúdila že je čas pobrať sa domov. Ubrala som na hlasitosti hudby a pomaly sa dala na cestu. No viac vám povedať nedokážem, nastal vo mne akýsi skrat. Prebudila som sa až okolo obeda v neznámom prostredí. Chcela som sa postaviť, problém bol, že som skoro vôbec nič nevidela okrem rozmazaných škvŕn a aby toho nebolo málo, ešte sa mi aj hlava točila. „Dobré ráno zlatíčko,“ ozval sa jemný, ženský hlások. Nevedela som kto to je, ani čo odo mňa chce. Neskôr som sa dozvedela že sa nachádzam v neďalekej nemocnici. Hneď ako som sa dozvedela začalo mi byť ešte horšie. Neznášam nemocnice. Sú tak sterilné a zároveň plné baktérii, no hnus. Potom mi ten jemný hlások, mojej ošetrujúcej sestry, zdelil že si ma tu nechajú na pár dní. Bože prečo mi toto robíš! Zvalila som sa na bok a dúfala v to že keď zaspím už sa viac nezobudím. A hádajte čo, nezobudila.

Srandujem, našťastie to bol „len“ ďalší skrat. V nemocnici som dokopy nič nezjedla a keďže sa im zdalo zbytočné držať ma tam proti mojej vôli, tak ma radšej prepustili a vrátila som sa k môjmu nič nerobeniu. Všetko bolo zase „okej“, teda aspoň som si to myslela...

Pokiaľ vás to zaujalo a chceli by ste vedieť čo sa stalo potom, zanechajte mi tu komentár a bude pokračovanie 😊