(ne) Splnený sen s názvom Veľký Choč
Veľký Choč s Liptovskou Marou ... ( vzadu Veľký a Malý Kriváň )
Ľavá noha - nádych. Pravá noha - výdych... Ľavá noha - nádych. Pravá noha - výdych ... pred sebou mám ešte pár výškových metrov, ale idem už len v režime autopilota. Meliem z posledného. Neviem ani, v ktorom sektore disku zvanom mozog sa to v tej chvíli vzalo. A neviem ani, kde na to vzal ten disk batériu. Ale v tejto chvíli vyčerpania sa mi zrazu prehrávajú v hlave úryvky z horolezeckých kníh. Čítal som v nich o tom, ako človek vo chvíľach výstupu a v stave vyčerpania už na nič nemyslí. Len na ďalší krok. Na svoj nádych a na svoj výdych. Asi som to musel zažiť na vlastnej koži sám, aby som to naozaj pochopil....
...pred sebou skoro mimo zmyslovo vnímam Maroša. Oznamuje mi, že ďalej už nejdeme. Nedá sa. Splieta niečo v tom zmysle, že to Tomáš skúsil, a že je tam po pás snehu. Dnes až na vrchol neprejdeme. A nemá to ani zmysel. Nemáme už ani čas - brieždi sa a za chvíľku svitá. Prišli sme sem na svitanie za svetlom, nie zdolať vrchol - aj keď len Choč.... Sme našťastie už nad pásmom lesa, kam to Maroš naplánoval - dostať sa nad stromy. Takže základný cieľ splnený! Už len aby vyšli podmienky....
Zhodil som z chrbta tú ťažkú sviňu, čo ma tlačila do snehu a k zemi. Mal som v tej chvíli pocit, že som hotový. Úplne hotový. Bol som strašne rád, že už ďalej nemusím. Vtedy som ale ešte netušil, že toto ešte nie je ten stav úplného vyčerpania ...
Ale pekne po poriadku. Mal som už dávno fotografický sen - vyliezť v zime na Veľký Choč. Nocou vyšliapať hore a ráno byť na vrchole - na svitanie. Som predsa ešte mladík, a vek je len číslo. Ja to v pohode dám, veď je to len kopček ....
Maroš doma sledoval počasie a jeho vývoj ako meteoguru našej výpravy. Priebežne nás informoval o situácii, ktorý deň by to šlo. Zrazu v piatok zavelil - nedeľa hore, pondelok svitanie, zlezieme dolu, dáme obed, kávu a domov. Koniec hlásenia . Náš miniteam - ja, Tomáš ( Nekvapil - spoznali sme ho s Marošom na svitaní rok dozadu na Stohu, kam sám liezol ) a Maroš ( Kuric - poznám ho mám pocit že celý život a on je ten, čo môj zadok vytiahne vždy na nejaké super fotenie ) - začal plánovať detaily výpravy.
Pôvodne som chcel zobrať Tomáša cestou v Trenčíne. Ale on má turistický náhon 4x4 - pre nás šialené tempo. On mal v pláne 3 hoďky na výstup, my 5. Bol by teda hore moc skoro a nudil by sa tam asi. Alebo zamrzol. Tak sme nakoniec išli každý svojim autom aj keď z jedného smeru. A hore každý svojim tempom.
S Marošom máme to tempo skoro podobné ( rozumej - som pomalší, ako on, ale on sa aspoň nezadýcha pri mne. A navyše medveď zožerie vždy toho so slabšou kondičkou :D ... ) . Keďže sme z odlišných kútov Slovenska, dohodli sme sa na prelome noci v Ružomberku na pumpe. Podľa plánu a našich štandardných stretnutí - pol hoďka kecania, pol hoďka balenia a obliekania. Štart o 1,00 smerom hore. Cca. o 6,00-6,30 sme tam. Dosť času prezliecť sa, nájsť si miesto na fotenie, správnu kompozíciu, pofotiť hviezdy, predvýchodovky a tak. Klasický rituál fotenia na novom mieste. Taký bol plán.
" 50 shades of sunrise" - Veľký Choč fotený zo Stohu - foto : Tomáš Machara.
Tomáš nám pred odchodom poslal upozornenie, že nemáme len tak parkovať kade tade po dedine. Je za to pokuta, domáci to ani nemajú radi. Dostali sme presné súradnice parkoviska, ktoré je pre návštevníkov tohto krásneho kopca. Paráda.
Z domu som vyrazil 21,30 - radšej o pol hoďky skôr. Malo snežiť, tak pre istotu, ak by bola cestou zápcha. Nerád meškám, nerád sa ponáhľam. Už v Žiline som ale musel zostať stáť na pumpe - na kávu. Vonku mínus 4. Ostalo mi zľahka zima, chytil som triašku. V noci predtým som zle spal, ráno som bol skoro hore. 4 hodiny spánku. Myslel som, že cez deň dospím, ale nepodarilo sa, aj keď bola nedeľa . V hlave sa ozvalo slabšie ja:
"Načo sa tam trepeš, vonku je zima, to si ešte len v Žiline. Predpoveď -12 až -15, tebe je zima už pri -4. Nebolo ti doma lepšie ? V teple, v posteli?" ... Nejako som zahnal tieto myšlienky a pokračoval v ceste. Navyše - Maroš by musel ísť hore sám. "To mu teraz neurobíš!" - to sa ozvalo to charakternejšie ja .....
Prišiel som do Ružomberka na pumpu, Maroš skoro ako na povel zaparkoval vedľa mňa v tom istom čase. Neplánovaná a dokonalá synchronizácia. Ako podľa scenára gýčového filmu. Vtedy sme ešte netušili, aký krásny scenár sme mali napísaný na najbližších 12 hodín...
Veľký Choč z Liptova
Maroš vystúpil z auta, vyzeral, že aj on mal dosť. " Ty - mňa prebrala navigácia, že Odbočte vľavo. Mám dosť. Pospíme si na parkovisku hoďku, máme ešte čas a rezervu". Nepotreboval som prehovárať, ten chalan mal vždy len dobré nápady. Dohodli sme sa že ok, prídeme na parkovisko a v jednom aute budeme hoďku driemať. Išiel som prvý, mal som uložené v navigácii parkovisko. Maroš na svojom aute so zadným náhonom za mnou....
Cesta cez Valaskú Belú bola kľukatá, zasnežená, neodhrnutá. Domáci zvyknutí, my z dolniakov až toľko nie... Keď ma navigácia poslala za krčmou doľava, zrazu som zbadal, že cesta ide dolu väčším kopcom. Zostal som stáť, Marošovi cez okienko hovorím : "Ty, je tam dolu kopec. Vylezieš to ?". Odpoveď ma prekvapila, ale nehádam sa: " Vieš čo, poďme tam, kam treba, nech nie sú problémy". Zbehli sme dolu. Ale to parkovisko bolo v takej jame od cesty ešte, že aj so 4x4 by som mal problém z toho parkoviska vyjsť. Tak sme dohodli, že to otočíme v polovici cesty a ideme naspäť a tam nájdeme čosi na parkovanie. Ja som otočil pred garážou jedného domu. Maroša to tam šmýkalo. Tak že zbehne nižšie, a otočí sa tam. Ja som vybehol naspäť na cestu a vtedy mi Maroš volá, že nech sa vrátim. Že tam zapadol. Zliezol som naspäť k domu s garážou a nechal tam auto. Za Marošom som šiel pre istotu radšej peši. Jeden zapadnutý stačí....
Stál autom na ceste na parkovisko - do jamy pod dedinou. Otočený bol zadkom auta dolu. Zviezlo ho to až ku stĺpu, predné koleso mal v priekope. No celé zle. Cestou od domu, kde som nechal auto, som si všimol pri dome veľký odhŕňač na chodník. Tak som sa vrátil v noci o 0,30 po neho a požičal som si ho. Nech chalana aspoň pod kolesom vyhrabem a nemusím rukami. Po nočnej rozcvičke pri odhŕňaní cesty ( aspoň mi už nebolo zima ) sa nakoniec podarilo aspoň to, že auto postupným a riadeným kĺzaním zliezlo až na to predpísané parkovisko. Nechali sme ho tam. Maroš si vzal veci a nakrámoval sa mi do auta. Bola 1,00.
Keď sme preberali už v teple môjho auta tú nešťastnú cestu na parkovisko, prišli sme na to, že mi Maroš nerozumel, že je tam kopec dolu, a že to nedá... Ale už sa stalo. Mal som dosť. Sneh mi dal riadne zabrať. K tomu únava a stres, aby Maroša s autom nešmyklo do stĺpa ... Prúser bol, že ešte viac dosť mal Maroš. Ale on psychicky.
Zas sa ozvalo to moje druhé ja - "Čo tu chceš ty teraz robiť. Maroš bol vždy ten, čo ťa vždy poháňal dopredu. Plný optimizmu a elánu. A teraz je aj on KO, tak čo tu chceš ty?". Zostali sme v aute, že zdriemneme aspoň trochu. Obaja nalomení, že to vzdáme. Vonku mínus 8. Všetko je o hlave. Tie naše to pomaly chceli zabaliť. Jediné, čo nás vyhnalo z auta, bol Tomáš. Nemal by sa ako dozvedieť ( mobil v noci vypína ), že sme to vzdali. V aute. Dolu pod kopcom. Prišiel by tam a úplne zbytočne. Len by sa previezol. A to sme nechceli nechať dopustiť. V podstate nás Tomáš vyhnal z auta. Do toho "teplúčka" januárovej noci.
Rozložili sme sa teda pri zastávke, kde sme sa prezuli a prezliekli. Do výšľapovej výbavy. Zbalili veci do ruksakov. Konečne som nezabudol powerbanku, aby sa mi zas v zime nevybil nabitý jabĺčkový mobil. Paráda. Vyrážame. Bolo asi 2,00 . Ale verili sme, že to dáme. Minimálne nad pásmo lesa. "Musíme to dať nad stromy, a budem spokojný! ", zahlásil dolu Maroš. Selfiečko na pamiatku, vyrážame.
Cesta išla spočiatku v pohode. Kopček znesiteľný, 20 kg batoh na chrbte ohrieval a chránil od chladu. Mačky nasadené, snežnice na ruksaku, pripravení sme na všetky druhy povrchu.
Cesta zasneženým rozprávkovým lesom však začínala trochu stúpať. Trochu viac. Moje zimné topánky začínali "dovádět" a oškierali mi päty. Pomaly a postupne. Čo chvíľa sme museli stáť, nevládal som ani s dychom. Zima v pohode, zatiaľ znesiteľná, v lese nefúkalo. Až som bol prekvapený našim postupom. Asi okolo 4,00 sme pocítili z hore z lesa severák. Vedeli sme preto, že sa blížime k sedlu Poľana, kde je "hotel" Choč. Maroš cestou hore stále premýšľal, čo urobí ráno s autom. Už som ho zahriakol, nech kašle na auto. To vyriešime, keď prídeme dolu. Mal som už čo robiť so sebou, aj s ťažkou sviňou na chrbte.
Tým, že sme postupovali pomaly mojím tempom, zostávalo Marošovi zima - na nohy a na zadok. Mysleli sme, že zalezieme do hotela Choč a prezlečieme sa dnu, kde nefúka. Lenže v sedle bolo snehu vyše kolien. Nafúkaný, čerstvý - nevideli sme na cestu, a chodník bol neprešľapaný. Ešte tam k tomu hrozne fúkalo. Ale že brutálne. Zas sa ozval vo mne ten hlas - "Toto nedáš kámo. Je ti už zima, si mokrý, fúka ako blázon. Snehu vyše kolien. Do hotela Choč cesta neprešľapaná. Čo teraz chceš robiť?". Našťastie v Marošovi sa prebudil ten pud, čo vždy mal ( cestou sa mu asi prebral k životu, alebo sa mu resetol a následne mu aj nabehol jeho systém :D ) . On tak nejako vždy vedel, čo urobiť. Alebo minimálne zaveliť, že toto nie, to je blbosť - urobme to takto. A aj keď je to sopliak proti mne ( ako on hovorí, o 20 r mladší :-). ), poslúchol som rád. Vymyslel, že to otočíme do lesa, klesneme dolu, kde nefúka a prezlečieme sa. "Musíme sa prezliecť do suchého termoprádla. A nasadíme pérovky. Hore pôjdeme pomaly - tak, aby sme sa v nich nespotili". Teplomer ukazoval luxusných -13, ale v lese aspoň nefúkalo.
Hotel Choč cestou dolu - už s prešľapaným chodníkom... Foto : Marián Kuric
Nastala chvíľa, na ktorú sa zväčša pri výšľapoch teším - prezliecť sa do suchého. Lenže vždy sa mi to spájalo s tým, že sme hore. Že už ideme fotiť. Že už nemusím ďalej šliapať a čochvíľa budem robiť to, prečo sme hore prišli. Fotiť... Ale všetko je vždy inak...
Prezliecť sa do suchého bol v to ráno vcelku záhul. A riadny. Najprv bolo treba vybrať veci z ruksaku a rozmiestniť ich tak, aby sme ich rýchlo obliekli - prvá úloha splnená. Nádych, výdych, nádych, výdych. Všetky mokré veci sú dolu, stojím do pol pása vyzlečený a čo najrýchlejšie sa obliekam. Do suchého. Chvíľka, čo trvala večnosť. Druhá úloha splnená tiež. Tá ľahšia časť prezliekania za nami. Ako sme sa prezliekali, hovorí Maroš: "Bude sranda, keď nás teraz dobehne Tomáš a nájde nás do pol pása na ceste v lese, bude myslieť, že sme buzny :D ". Podľa mňa ho už videl. Alebo cítil. Lebo presne tak bolo. Dobehol nás a načapal v tom najlepšom ... v trenkách ...
...Prezliecť nohavice, keď máte topánky s mačkami, v lese, na vcelku strmom chodníku so zľadovatelým snehom je tiež riadny kopec srandy. Aby sme nestáli na snehu a nenavlhli nám ponožky, vytiahol som z ruksaku igelit. Presne na to určený. Človek však nie všetko doma pri PC domyslí. A už vôbec nie to, že igelit slúži v zime na to, aby sme sa na ňom šmýkali po zadku. A nie stáli na jednej nohe na šikmom kopci a druhú vyzliekali z nohavíc . Ale ustáli sme nejak aj prezliekanie spodnej časti oblečenia. Museli sme však ustáť aj Tomášov prílev energie. Zrazu ho bol plný les. Bol všade, pobehoval, ako splašený zajac. Vybehol na sedlo Poľana, zbehol dolu za nami a poslušne čakal, kým sa doprezliekame. Ja som sa snažil nasadiť si snežnice. Ale smolááááá. Napadal mi do mechanizmu sneh, ten zamrzol. Snežnice nešli obuť - nedalo sa svietiť. Chcel som ich od jedu zahodiť... ale išli naspäť na ruksak. Ešte som si na strmom chodníku nasadil naspäť mačky. Vzápätí na to som zistil, že mobil umrel pri 73% . A hoci som mal so sebou externú powerbanku ( až 2), kábel zostal v aute a jasné, že každý z nás má mobil s inou koncovkou. Lepšiu vzpruhu som si ani nemohol želať. Ale čo nás nezabije, to nás posilní. Šli sme teda ďalej, hnaný Duracel zajačikom Tomášom 4x4.
Na sedle Poľana prišiel zlomový bod výletu. Ten rozhodol o tom, že sme to dali. Až pod vrchol. A tentokrát za to mohol zas Tomáš - skúsený turista. Ten chalan je buď v robote, alebo stále v kopcoch. A má vďaka tomu mrte skúseností.
"Dokumentačná a neostrá mobilovka"
V sedle zas fúkalo. Kúsok menej ako pri našej prvej návšteve. Alebo som to len lepšie vďaka teplému a suchému oblečeniu znášal . Ale snehu po kolená, miestami i viac. Tomáš vpredu prešľapával chodník, ja som vzadu zberal odpadlíkov, teda seba sa.... Pri "rozkošníku" - rozumej smerovník - som mal chuť to otočiť a ísť dolu. Nechcelo sa mi brodiť tým snehom, snežnice nešli obuť, a druhý hlas ma volal do perín. Tentokrát ten druhý hlas vo mne zahnal Tomášov logický argument - "Chalani, tuto kúsok je les. Tam už bude chodník prešľapaný. Tu je to otvorené, preto je to nafúkané. Ja to prešľapem, vy za mnou a potom to už bude v pohode. Ani tam nebude fúkať". Maroš sa pýta, čo na to hovorím. Ani neviem, či som ich nechcel sklamať, alebo to silnejšie ja sa nechcelo vzdať. Ale zdalo sa mi to rozumné, čo 4x4 hovorí. Povedal som -skúsme les. A to nám zachránilo celý trip.
Keby som to otočil alebo zavelil návrat- viem, že by sa vrátili chalani so mnou dolu. "Spolu hore, spolu dolu". Tak to máme v hlavách všetci nastavené. Asi aj preto spolu občas kamsi lozíme.
Po chvíľke však prišiel naozaj sľúbený les. A s ním pevný a prešlapaný chodník. 4x4 mal čas vybrať foťák a urobiť nám nočnú foto z výstupu s Marošom.
Foto: Tomáš Nekvapil Modelky : Marián Kuric a vzadu JA
Asi sa mi polepšilo. Aj ja som vybral foťák, čo som si vpredu niesol. Tomáš svojou čelovkou osvecoval les. Chcel som mať aj ja nejaké foto z výstupu. Mohlo by sa síce zdať, že som videl svetlo na konci tunela. Ale tak zle som na tom ešte nebol. To len 4x4 osvecoval cestu tým, čo ostali pozadu.
Od tohto bodu už to šlo relatívne v pohode. Posilnil som sa tu čajíkom, zjedol nejaké tyčinky a pokračovalo sa hore. Chalani ma vždy počkali, aby videli, že idem a žijem. Stál som často. Vydýchať sa, trochu sa oprieť o paličky, nabrať silu na ďalší výstup. Maroš išiel potom napred, Tomáš zostal vzadu pri mne. Keď sa rozvidnievalo a bolo už šero, poslal som ho tiež dopredu. Už som videl na cestu aj bez čelovky, oči si zvykli. A vedel som, netuším odkiaľ, že to svojím tempom nejako dám. Neviem, kam až, ale dám. Hlavne už som ich nechcel zdržiavať. Svitanie už prichádzalo, nebolo veľa času, musím sa popasovať sám.
4x4 naozaj vybehol ešte napred, pred Maroša. Aby zistil, ako ďalej. Ja som už v tom čase išiel v spomenutom režime autopilot. Nádych, výdych. Ľavá, pravá. Tešil som sa, že končíme, že to ďalej nejde. Mal som dosť. Tešil som sa, že niečo zjem, dám čajík. Bol som aj smädný, môj čaj niesol vonku z boku na ruksaku Maroš, aby nám bol po ruke. A Maroš bol pred nami.
Keď som zhodil ťažkú sviňu, chalani už fotili. Predvýchodovky.
Foto: Tomáš Nekvapil - Príchod rána.
Musel som si sadnúť, hoci dul statný severák. Teplomer na mojom ruksaku ukazoval asi -16, nežný vetrík pocitovo znižoval niekde na -25. Možno i viac. Mal som v hlave jediný cieľ - niečo zjesť. Koho by napadlo, že v mrazáku zmrzne všetko, čo do neho dáš ? Doma pri telke a PC každého. Mňa hore nie. Všetky tyčinky zamrznuté, mohol som si vylámať zuby. Nešlo to. Rovnako gél v taštičkách. Na kosť - nepoužiteľné. Zúfalý som si sadol na zem. Musel som to nejako rozdýchať, že jesť nebudem. Režim hlásil LOW BATERY. Bez jedla sa zle dobijú. Z režimu samoľútosti a nahnevanosti na seba samého ma prebral opäť môj kamarát nežný vetrík. Chodiť hore dolu na zahriatie som nemal silu. Jediné riešenie proti primrznutiu zadku a zime, na ktoré prišiel môj mozog fungujúci na nízku úroveň dobíjania, bolo ísť fotiť. Lebo mu ten silnejší hlas vo mne hovoril " Choď fotiť ty magor. Neseď tu. Pri fotení sa vždy zahreješ". Tak som vybral techniku z ruksaku, rozložil statív a motal sa po kopci a hľadal čosi na fotenie, nejakú dobrú kompozíciu.
Bol som ale ako v mrákotách. Fotil som tam skoro bez rozmyslu. Miestami som mal pocit, že ani neviem, čo fotím. Dokonca som sa prichytil pri myšlienke, že ani nevidím, čo fotím, alebo vidím rozostrene ....
"Samotár"
Bol som smädný. Zabudol som sa zas napiť. Zapichol som statív s foťákom do snehu, čo najnižšie, aby ho neodfúklo a išiel hľadať Marošov ruksak. Mlel som už ozaj z posledného. Ale vidina teplého čajíka a moje silnejšie ja ma hnalo hore. Za čiernou kopou s opratami - Marošov ruksak s mojou termoskou. Keď som k nemu prišiel, bol som vytešený a pyšný na seba, že som to dal. Až sem. Celé tie nočné útrapy. "Napiješ sa a už bude lepšie, jesť nemusíš, dolu sa naješ !".
Vybral som termosku z bočného vrecka ruksaku. Skúsil som otvoriť termosku - a nič. Ten hnusný čierny valec nešiel otvoriť. "Tak toto snáď nie. Toto nie. To mi nemôžeš urobiť." Tá čierna potvora sa ozaj zasekla. Nemal som silu ju otvoriť. Vrchnák primrzol. Cestou sme pili a sneh sa dostal pod vrchnák. A v tej trenkovej teplote to primrzlo. Chcelo sa mi plakať, chcelo sa mi kričať. Ale nešlo to. Bol som zúfalý. Zavolať na chalanov nemalo význam, boli ďaleko. A v tom vetre by ma aj tak nepočuli. Navyše už svitalo, prišli by o fotky, o svitanie a všetka námaha by šla do hajzlu. "Toto im nemôžeš urobiť, toto nie. Dotiahli ťa až sem, tak sa pozbieraj a ťahaj fotiť aj ty. A už ich neotravuj."
Bol som na dne. Teraz už úplne. Neviem, ako sa to volá, či pud sebazáchovy, alebo čosi iné. Ale vedel som napriek tomu, že tu neostanem, že sa odtiaľto dostanem. V hlave mi hučal hlas. Teraz zas ten silnejší, lebo ten slabý asi zamrzol ( čušal celý čas, čo sme boli hore ). "Ťahaj už fotiť. Na čo si sem prišiel vlastne ?"
Tak som sa pokúšal trocha fotiť, nech sa zas zahrejem. Najprv som skúsil fotiť Tomáša, ako fotí.
"Na hrane"
Potom som fotil nejaké zvláštne fotky, ktoré nemali dobrú kompozíciu. Potom som nafotil fotky, ktoré všetky boli rozmazané, neostré. Nechápal som, čo sa deje. A mne "iba" primŕzal objektív. Normálna námraza zo vzdušnej vlhkosti a zimy. Len mi to mozog nebral, čo robím zle. Našťastie pre mňa som mal handričku na čistenie objektívu pri sebe. Inak to tam zahodím všetko a nechám tak ( ak by som musel do ruksaku pre handričku ). Alebo prestanem fotiť a pôjdem dolu, tu hore už nebudem. Načo.
Keď už prišlo svitanie, fotil som jednu nastavenú kompozíciu. Keď môj mozog na chvíľu nabehol v núdzovom režime, tak sa pozrel na fotku a pýta sa ma, či som kompletný. "Čo to fotíš ? Podmienky ako prasa, chalani tu výskajú, skáču, tešia sa, a ty pozeráš na nich a fotíš blbosti, čo nemajú ani hlavu ani pätu ? Si normálny ? Šupuj fotiť čosi iné". Tak som sa trochu prebral, poobzeral sa okolo seba a zbadal som Maroša. Ako si čaká na to správne svetielko. A čaká, a čaká. Tak som si ho odfotil. Doma som vyhodnotil, že nie zlé... Jeho "zadok" fotím rád, dodáva fotkám mierku.
"Čakanie na svetlo"
Už sa mi ďalej ale nechcelo fotiť. Nechápal som stále, prečo tam tí dvaja blázni ešte stále šaškujú hore dolu aj so statívmi a foťákmi. Hovorím si, že asi to svitanie vyšlo. Alebo sa zbláznili z tej zimy. Ale podľa fotiek, čo dali von, tak to svitanie vyšlo.
Foto: Marián Kuric. Manekýnka :Tomáš Nekvapil
Nič to nemenilo na situácii, že ja to balím. Povedal som to chalanom, tí to brali. Povedali, že ma dobehnú. Pribehol som k ruksaku, že si zbalím fototechniku. Keď už som to mal všetko nahádzané v ruksaku, otočil som sa smerom k vrcholu Choča a videl som, ako sa "dejú veci". Mozog asi našiel v nejakom kúte tajné zdroje a nabehol. Na chvíľu. Tak som si cvakol ešte takúto fotku.
"Pod vrcholom"
Doma, keď som sa na to díval si hovorím, že si viem predstaviť aj lepšie kompo. Ale čo už, som rád, že mám túto. Nafotil som tam hore ešte pár záberov pod vrcholom, a išiel sa zas zbaliť. Asi mi slnko dobilo baterku, lebo mi môj mozog pošepkal -nemáš žiadne selfie, mobil v hajzli, nefunguje. Chalani ďaleko. Tak pekne znovu rozložiť zbalenú fotovýbavu a spraviť si pár fotiek na pamiatku:
"Suarez was here"
Po tom, čo som sa nafotil, trochu som sa hýbaním hore dolu ku samospúšti na foťáku zahrial. Zbadal som potom pred sebou dva namrznuté a zasnežené stromy, ktoré pripomínajú dvoch starých manželov, ako sa rozprávajú. Slnko vliezlo práve medzi nich. Keď tú fotku uvidela kamoška Majka, dala jej spakruky názov ( rovnako aj názov Samotár je z jej hlavy ).
"Teplo rozhovoru"
"Ale to už stačí, už ťahaj dolu". Na slnku sa prebral ten zmrznutý slabý hlas vo mne. Ale teraz som mu dal za pravdu. Začal som cítiť nohy, hoci som mal extra teplé ponožky, zima ako z ruského filmu nepustí. Pobalil som sa a šiel dolu. Tomáš sa pridal, Maroš nás dobehol cestou dolu.
Bol krásny deň, modrá obloha, chalani vytešení zo svitania. Ja som sa preberal k životu. Dolu v lese mi Maroš otvoril termosku a napil som sa. Trošku rozmrzli aj tyčinky, svet bol razom krajší po doplnení bateriek.
Na Poľane sme cvakli gýčové fotky a vliezli do lesa, na posledný úsek cesty.
"Cestou domov"
Od sedla sme stretali kopec turistov. Prvých sme stretli dvoch mladých chalanov, ktorí sa zamotali a dali východ slnka len pri hoteli Choč. Doma som podľa fotiek zistil, že to bol mladý videomaker, Peťo Hlinka s kamošom.
"Pohľad zo sedla smerom na vrchol"
Cestou dolu sme mali krásne výhľady až na Malú Fatru a celý jej hrebeň. Mňa boleli nohy a musel som oddychovať aj cestou dolu. Moja nulová kondícia, k tomu odreté nohy od topánok. Dolu sme super rýchlo veru nepostupovali. Chalani ma museli zas čakať. No kancelárska krysa v horách....
"Hrebeň Malej Fatry - zprava Malý a Veľký Rozsutec, Stoh, Chleb, Veľký a Malý Kriváň"
Maroš si cestou v lese zas spomenul, že má problém zvaný auto so zadným náhonom - na parkovisku a so zasneženou cestou strmou ako blázon. Vymýšľali sme, že zoženieme na obci traktor, ktorý ho vytiahne. Alebo skočíme kúpiť do Ružomberka reťaze. Len nech to už stále nerieši.... Ono "sa to" nejako vyrieši. Riešení sme mali kopu, vedel som, že čosi vymyslíme. Aj keď taký scenár, ako prišiel, nevymyslí ozaj ani scénarista gýčového filmu.
Po návrate do dediny sa nás domáci pýta, či je vidieť kosodrevina. Pozeráme na seba a pýtame sa "Ujo, aká kosodrevina?". A on"Jáj, tak nič mládenci, to je cez 2,5 m snehu ...." . Tak sme po obdržaní tejto info zašli rovno do Jánošikovej krčmy. Ja som sa už tešil na kávu, polievku a akékoľvek jedlo ... Rozložil som sa vnútri, povyzliekal a tešil sa na doplnenie bateriek, keď v tom tesne, ako som si sadol za stôl, vošiel do krčmy ako veľká voda Tomáš . Zohnal chlapov, čo posýpajú cesty v obci a ukecal ich, že idú posypať cestu aj od parkoviska, aby Maroš vyšiel. Len potrebuje, aby sme mu išli pomôcť. No musel som sa riadne premáhať, aby som išiel. Asi to na mne Maroš aj videl. Mal som toho ale fakt dosť. Aj tak som sa zbalil bez pitia a jedla a z tých posledných síl, čo mi zostali, som išiel pomôcť chalanom poriešiť v jame zaparkované auto. Nakoniec Tomáš zobral chlapom lopatu, riadne posypal skoro celú cestu a Maroš mohol v pohode vybehnúť na prvú šupu z jamy až do dediny...
Už boli potom len pozitíva a sociálne istoty - kofola, polievka, druhé jedlo a káva. Dve. Po finálnej debate a konštatovaní, aký to bol deň a čo sme stihli behom krátkej chvíle všetko zažiť a ako to celé super dopadlo, sme rozpustili team a každý svojim autom sa vybrali domov.
Driemalo sa mi cestou, to je jasné. Ale keď som cítil, že je to už moc, tak som odbočil na prvé parkovisko, čo som zbadal a zaspal. Zobudil ma po krátkom spánku telefónom kolega Leo a chcel so mnou pracovne čosi riešiť. Ani neviem, čo to bolo. A ani neviem, čo som mu povedal. Ale aspoň ma prebral zo spánku a driemot. Domov som stál už len 1x a zvládol som to relatívne v pohode - iba jedna káva a červený býk.
" 50 shades after sunrise" - Veľký Choč fotený zo Stohu - foto : Tomáš Machara.
Musím povedať, že to bola super akcia. Pre mňa z nej ale ide riadne ponaučenie do budúcna - do hôr bez kondície nechoď. Aspoň nie takýmto štýlom - nočným výšľapom s takýmto prevýšením a bez spánku noc predtým. Viem, že toto bolo na hrane. Možno až za hranicou zodpovednosti. Ale zážitok mi - kým mi ho ten nemecký hajzel nevezme - asi zostane až do smrti. A z takýchto zážitkov sa skladá náš život. Lepšie spomínať na toto, ako na to, že som videl ďalšíkrát nejaký stupídny film.
"Parťáci" - foto /selfie : Marián Kuric.
Tak to vidím teraz, keď sa teším v teple obývačky pri PC z fotiek, ktoré odtiaľ mám. Teším sa z toho, že ma Maroš zas vytiahol z kancelárie vyvetrať môj kancelársky zadok. Pretože bez toho nemám fotky, po akých som túžil - so zasneženými stromami ako z ruskej rozprávky. A teší ma, že som s partou rovnakých úchylerov mohol tráviť chvíľku v lone prírody. Dnes už viem na vlastnej koži, čo znamenajú fotky takej zimy naživo, aká je za tým drina.
Teším sa už teraz na ďalší výlet / výšľap. Snáď bude už túto zimu zas nejaký a zas nezabudnuteľný.... Ako každý náš trip doteraz bol...
Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na [email protected].
Chceš vědět, když Ľuboš Balažovič přidá nový blog?
Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.