Straší na Čachtickom hrade ?

V lete roku 2016 som sa začal učiť fotiť mliečnu dráhu a nočnú fotografiu ako takú. Do jej tajov ma uviedol kamarát a výborný fotograf krajiny i nočných fotiek Marián Kuric. Chcel som zmenu v mojom portfóliu, a kus ma to aj lákalo vedieť to odfotiť i spracovať.

Prvá foto i skúsenosť s nočným fotením bol pre mňa zážitok, na ktorý nezabudnem - prvý výlet na Brnčalku a hneď v čase novu. Dokonca som pod tými hviezdami prvýkrát i spal. No milionstar hotel...

V hlave mi skrsla myšlienka, že si odfotím mliečnu dráhu s Čachtickým hradom, pretože som takých fotiek veľa nevidel . Podľa programu Stellarium, kde sá dá určiť presná poloha mliečnej dráhy podľa dátumu i polohy miesta, som si zvizualizoval predstavu o fotke, akú ju chcem mať a ako by mohla vyzerať. Podľa tohto programu som si našiel, kde a v akom čase bude mliečna dráha presne tam, kde ju potrebujem mať na fotke. Fotku s Čachtickým hradom a mliečnou dráhou podľa mojej predstavy vychádzala termínovo na posledný nov v roku 2016, čo mi náramne vyhovovalo - december, všade sneh ... A zimných fotiek so snehom a s hradom veľa nemám ...

Presne na posledný nov 2016, ktorý bol 29.12., mala byť podľa predpovede jasná oblohu celú noc. Ale sneh nebol tu na dolniakoch nikde.... Aj tak som ale vyrazil na fotenie, mliečna dráha sa vráti sem až o rok. Asi od 17,00 - chvíľu po západe slnka - som bol už na mieste a čakal s za šera pripravenou a nastavenou kompozíciou s fotoaparátom na statíve, aby som nemusel po tme tápať, hádať a skúšať, čo chcem fotiť.

Čakal som na tmu, hviezdy a hlavne na správnu polohu mliečnej dráhy ( chcel som ju rovno od toho stromu nahor, pekne v ľavej tretine fotky ) . Času som mal veľa, približne do 21,30 . Taký bol pôvodný plán...

Keď zostalo pološero a už skoro neboli vidieť, vyliezol na bicykli a s čelovkou na hlave cyklista z Višňového až ku hradu. Toho bolo vidieť i počuť z diaľky, otočil sa, pozdravil ma a zbehol dolu. Potom ešte vybehla nejaká rodinka s malým dieťaťom až ku hradu. Ale aj tí sa po chvíli otočili a odišli smerom do Čachtíc. Malú chvíľku po nich vybehli asi poslední bežci z Čachtíc, pri hrade sa tiež otočili a bežali smerom naspäť do dediny s prekvapeným výrazom na tvári, čo za blázna to tam stojí s čelovkou na hlave.

Kým som tam tak sám stál a čakal, prišiel mi skrátiť čas a vyvetrať sa kamarát Igor. Spýtal sa ma, či sa tam sám po tme nebojím ( keď je nov, je tam úplne čierna tma... ). Dovtedy som sa veru nebál. Nenapadlo ma, že sa mám. Ale povedal som hrdinsky, že kým nepočujem nejaké čudné zvuky z lesa, tak jasné, že sa nebojím. Veď nie je čoho. Počuť tam bol iba vetrík.

Keď asi po hodine Igor odišiel, z Višňového bolo už počuť len občas uzimeného psa, alebo auto, ktoré prešlo po ceste. Po 20,30 už ale bolo božské ticho.... Ostal som tam sám - s vetríkom, zimou a mliečnou dráhou po boku ...

Lenže krátko na to začali "tie" zvuky z lesa, čo som sa ich nebál, lebo neboli. A to teda nemuseli začínať ... Nebol to šuchot zvierat, ani vtákov ( tie ma vyplašili hneď pri príchode ) . Boli to také zvláštne zvuky - ako keď ktosi beží do kopca... Ale nebežal tam nikto. To som videl, keď som do smeru "bežcov" zasvietil s čelovkou. Tak som tomu nepripisoval najskôr žiadnu pozornosť. Myslel som si, že sa vrátili tí bežci ma trochu vyplašiť a robia si zo mňa iba srandu . Ale to neboli oni...

Najhoršie bolo, že keď som posvietil čelovkou do smeru zvukov - nikto tam nebol a nebežal. Ale tie "zvuky" prestali. Otočil som svetlo preč, "zvuky" zasa začali. No tak som tam zvolil netradičné riešenie - svietil s čelovkou otočenou na hlave do boku smerom od prichádzajúcich zvukov a ďalej fotil 📷 po tme a pamäti. Aj tak bežal foťák na samospúšť....

Lenže noc má svoju moc . Mne zostala riadna vnútorná zima ( i napriek dobrému oblečeniu ) - asi kus z okamžitého strachu. Hlava si rozohrala množstvo vlastných príbehov. Odrazu prišla z doliny ešte aj hmla, čo pre fotenie hviezd nie je nič moc. Keď som sa tretíkrát pri otočení hlavy zľakol vlastného dychu z úst vo svetle lampy - mliečna dráha-nemliečna dráha, ide sa domov...... Chýbala mi asi pol hodina ku správnej polohe mliečnej dráhy, ale v tej chvíli bola priorita odchod....

Najčudesnejší pocit ma ale premkol vo chvíli, keď som už doma v teple postele pozeral na tablete, čo nové vo svete. Na jednej sociálne sieti som na funpage nahrade.sk o Čachtickom hrade som našiel toto (prevzaté z ich FB stránky !) :

29.DECEMBER 1610 : Bolo krátko po Vianociach, 29. decembra 1610, po večeri. Palatín spoločne s grófkinými zaťmi Mikulášom Zrínskym a Jurajom Drugethom prichytili Báthoryovú v kaštieli pri mučení dievčat. V tú noc zástupca uhorského kráľa vo svojom dome na námestí napísal list svojej manželke, opisujúci celú udalosť. List sa dochoval a poslúžil ako dôkaz viny.

„Prišiel som včera večer do Nového Mesta nad Váhom chvalabohu v dobrom zdraví. Nádašdyovú som dal chytiť a teraz ju vedú do hradu. Ženy, ktoré mučili nevinné dievčatá, aj s mládencom, ktorý im pomáhal, poslal som hore (do Bytče), nech sú dobre strážení a uväznení, kým neprídem domov a kým nezasadne súd. Ženy môžu byť uväznené v meste, mládenec nech je väznený v zámku. Keď naši vyslaní ľudia a služobníci prišli do kaštieľa, našli tam mŕtvu dievku a druhá od mnohých rán a mučenia už zomierala. Okrem toho sedela tam ešte jedna doráňaná žena a ďalšie, ktoré tá prekliata osoba nechávala pre iné príležitosti, čakali tam pevne spútané.“ Zdroj © Štátny oblastný archív Bytča, Thurzovská korešpondencia, sign.III-T/12.

Tá pravá zima mi zostala až po prečítaní tohto textu, lebo fantázii sa medze nekladú, a tá moja išla......