Niečo ti proste nie je súdené [Error 34.4]

"Ako to bolo vlastne s vami dvoma? prečo to nevydržalo?" Dostáva to BB zo mňa ako z chlpatej deky.

Povedal som jej, povedal som jej všetko, rozprávam a ona pozorne počúva. Spomenul som čo sa stalo, ako zmizla uprostred noci, ako sa opäť vrátila, ako mi klamala pomaly vo všetkom a opäť odišla.. Dokončil som svoj obsiahly monológ a čakám jej reakciu v štýle, aký som naivný debil.

A samozrejme - "Si debil..." pozerá na mňa, ako by som jej práve zožral milovanú šicu "Prečo sa jej neozveš? Však možno na to čaká"

Teraz som pre zmenu pozeral debil ako ja. Co prečo? Však ona kašle na mňa, som jej predsa ukradnutý... Heej? A kto ti to stále píše? Kto ti stále komentuje tie tvoje sračky na FB? Počujem starý známy hlas niekde z.. hlavy? Takto som nad tým nikdy nerozmýšľal.

"Klamala mi skoro vo všetkom.. A keby chcela, tak by sa inak správala.."

BB pozerá, usmieva sa trochu smutne "Ty nám mladým babám vôbec nerozumieš... Mám toľko rokov čo ona, viem o čom hovorím"

Zostal som pozerať tupým pohľadom, lebo takúto reakciu som nečakal. Pozerám na jej ústa, vidím že sa jej to nehovorí ľahko, predsa len aj napriek všetkým snahám, sa u nej vytvorili aj nejaké city... ale povedala to. Môj spoločník do mňa pomyslene štuchá a mrmle si niečo o správnej babe. Ano, opäť sa zjavil po dlhých rokoch, už som naňho (alebo na to, neviem čo to je) zabudol, považoval som ho za výplod môjho mladšieho ja, ale teraz je späť. Zjavil sa opäť pred pár mesiacmi a teraz kecá do všetkého. Ked ma varuje, že za zákrutou stojí hliadka s radarom sa nesťažujem, ale inak to pekne lezie na nervy.

Na druhý deň večer po dlhom váhaní a pár drinkoch píšem správu:

"nemusis odpisovat, len aby si vedela.. keby si chcela prist, nebudem ti robit ziadne vycitky, ani sa vrtat v minulosti. viem ze si mi klamala v niektorych veciach, beriem to tak ze si chcela na mna zaposobit :) takze ak ide o to, tak sa tym netrap"

Odložil som telefon s trochou úľavy, nakoľko keď nedostanem odpoveď ako som predpokladal, môžem to celé hodiť za hlavu.

Na druhý deň večer, ponorený do menších prerábok môjho skromného obydlia ma zrazu preruší zvonenie telefónu. Celý špinavý idem k fonu a na displeji svieti fatálkine meno.

Rozhovor ani netuším ako dlho trval, ale jeho výsledok bol taký že som sa napriek všetkým zdravým predpokladom zrazu ocitol v sprche a rozmýšľal čo si zbalím. Zase idem ja hlupák cez pol slovenska v noci kvôli jednej babe? Zbláznil si sa?

Kráčam si to k autu a opäť v tme zaznie pokojný až flegmatický hlas- "Bude ťa to chcieť zastaviť"

"Zastaviť? A čo? Kto?" v tme samé ticho, žiadna odpoveď... Fakt som sa zbláznil. Sadám do auta, predsa len rozmýšľam. Najčastejšie dôvody prečo auto zostane stáť je baterka a defekt. Batériu som zhodou náhod nabil pred 2 dňami.. Idem do záhradného domčeka a beriem náhradné koleso, nakoľko v kufri mám iba lepiacu sadu. Keby náhodou

Cesta v noci ubieha bezproblémovo.. Prechádzam cez hory, diaľnicu, 50km do cieľa, keď sa zrazu rozsvieti žltá kontrolka teploty. "Do kelu! Nie nie nie!" Búcham zbytočne do volantu. Kontrolka mení farbu na červenú, na displeji sa objaví nápis že som vybavený a mám sa obrátiť na servis trojpísmenkovej značky. Auto samé zastavuje a ja frustrovane pozerám na palubovku.

"Hovoril som ti to"

Cesta sa skončila uprostred noci.

Súhrou dalších náhod, jej.. strachu? alebo náladovosti a následnej virózy sa nám už nepodarilo stretnúť.

Teraz po týždni opäť vyrážam na cestu, ale za iným účelom. Aby som naposledy videl ten úsmev a dal goodbye.