Povstanie Barbarov: Hrdinovia ktorí sa postavili na odpor Rímskemu impériu

V tomto článku si rozpovieme príbehy o bojovníkoch, ktorí ohrozili Rímsku ríšu alebo jej spôsobili nemalé škody.

Hannibal Barca

Hannibal pochádzal z Kartága a je považovaný za najlepšieho vojenského stratéga v histórii. Jeho otec, Hamilcar Barca bol veliteľom Kartágskeho vojska počas prvej púnskej vojny. Hannibal dosiahol svoju najväčšiu slávu počas druhej púnskej vojny, keď pochodoval s armádou a bojovými slonmi cez Pyreneje a Alpy do Talianska. Rím veľmi nevenoval pozornosť Alpám, lebo sa im zdali nezdolateľné, avšak opak bol pravdou. Hannibal síce pri prechode stratil skoro polovicu armády( stratili sa alebo umrzli), no zdolal nezdolateľné a rimanov zaskočil. V prvých rokoch pri postupe skrz Taliansko si zapísal veľké víťazstvá a to bitkou pri Ticine, Trebii, Trasimenskom jazere a Kannách, kde si získal povesť obávaného nepriateľa Ríma. Hannibal obliehal Taliansko 15 rokov, ale stále sa mu nepodarilo dosiahnuť Rím. Nepriateľský útok na Severnú Afriku prinútil Hannibala vrátiť sa späť do Kartága, kde ho porazil Scipio Africanus v boji pri Zame. Scipio totiž študoval Hannibalovu taktiku a potom ju využil vo svoj prospech. Barca však úspešne utiekol a robil vojnového poradcu Antiochusovi, ktorý bol aj tak porazený. Hannibal napokon spáchal samovraždu, keď sa sám otrávil jedom. Avšak veta: „Hannibal pred bránami“, strašilo rímanov ešte dlhé roky.

zdroj: cs.wikipedia.org

Viriatus

Viriatus bol najvýznamnejší vodca Luzitánskeho ľudu, ktorí úspešne vzdorovali Rímu pri dobíjaní Hispánie a Iberie. Viriatus vytvoril alianciu s ostatnými kmeňmi Iberie, dokonca aj so skupinami ktorých sa táto vojna ani netíkala. Táto rebelujúca armáda si pripísala pár víťazstiev medzi rokmi 147-139 pred Kristom. Viriatus a jeho družina bojovala dvomi spôsobmi. Prvý spôsob bol klasický boj, ktorý zahŕňal veľkú armádu, zatiaľ čo druhý spôsob bol útok v malej skupine.( partizánsky štýl boja).Rím preto poslal na potlačenie vzbury prétora menom Gaius Vetilius, ktorý Viriatusa skoro porazil. No Viriatus sa chcel pomstiť a tak sa rozhodol zaútočiť na rímsku armádu pri Tribole pomocou partizánskej vojny. Z 10 000 rimanov dokázal Viriatus a jeho armáda zabiť 4 000 aj s Vetiliusom. Neskôr sa rebeli stretli s vojskom Platiusa, Unimanusa a Negidiusa, no všetci boli porazený. Hneď na to bol do Iberie vyslaný generál menom Quintus Fabius Maximus Servilianus, ktorý dohodol s Viriatom mier. A tak Rím poslal vyslancov aby túto dohodu o neútočení potvrdili, čo sa asi nestalo a keď Viriatus zaspal tak ho títo ”vyslanci” zabili v spánku. Po smrti Viriatusa však rebeli stále pokračovali v boji pod vedením Tautalusa a meno Viriatus sa stal symbolom odvahy.

zdroj: clubiberiamadrid.es

Spartacus

Meno, ktoré asi každý pozná. Spartacus bol Trácky gladiátor , ktorý spolu s Crixusom, Gannicusom a Oenomausom povstali proti Rímskej ríši. O tomto hrdinovi sa vie len málo, no historici sa zhodujú v tom, že mal vojenské skúsenosti. Spartacus bol zajatý rímskou légiou a predaný do otroctva, kde si ho odkúpil lanista Batiatus z mesta Capua. Spartacusa trénovali na štýl murmilla, pričom používal veľký štít a meč. V roku 73 pred Kristom, si Spartacus a 70 ďalších otrokov prebojovali cestu cez Capuu a utiekli na slobodu, pričom ešte stihli pozabíjať légiu, ktorá bola za nimi poslaná. Spartacus počas plienenia okolia v Capui získaval do svojich radov viac a viac otrokov, ktorých naučil bojovať. V Celkom slušnom počte sa vybrali k hore Vezuv, kde sa utáborili. Rímsky senát si myslel že táto rebélia môže podporiť iných otrokov vzbúriť sa proti svojmu pánovi a tak poslal Gaiusa Claudiusa Glabera proti Spartacusovi, aby sa vzdal. Prišlo na boj a Glaber zatlačil rebelov na samotnú horu a čakal, že otrokov vyhladuje na smrť. Spartacus ho ale prekvapil, keď zliezol z hory pomocou vinnej révy a Glabera, spolu s jeho légiu zabili otroci. Neskôr zničili aj druhú výpravu, ktorá sa podieľala na ich zajatí. Vtedy už Spartacusova armáda čítala okolo 70 000 otrokov. Pri plienení chceli pokryť čo najväčšiu plochu a tak sa rozdelili na dve skupiny pod vedením Spartacusa a Crixusa čo spôsobilo ich pád. Crixusovu armáda v počte 30 000 otrokov rozdrvili légie veliteľov Publicola a Clodianusa, ktorí potom padli pod Spartacusovou rukou. Senát dostal oprávnené obavy a preto povolal najbohatšieho občana Ríma, samotného Marcusa Liciniusa Crassusa aby rebelov zastavil. Marcus dostal velenie nad ôsmimi légiami (40 000 mužov) a vyžadoval od nich tvrdú disciplínu. V roku 71 pred Kristom sa spolu tieto dve armády stretli a víťazom sa stal Crassus, no Rímske Impérium nikdy nezabudlo na to, ako sa triaslo pred Spartacusom a jeho otrokmi.

zdroj: www.pinterest.com.au

Arminius

Arminius sa narodil v roku 18 pred Kristom do Germánskeho kmeňa Cheruskov. V mladom veku boj zajatý rímskym vojskom aj s jeho bratom Flavusom. Obidvaja dostali vojenský výcvik a rímske občianstvo. V roku 7 sa vrátil do Germánie, aby sa pripojil k vojsku ktoré viedol Publius Quinctillius Varus. Arminius začal pomaly, ale isto zjednocovať Germánske kmene, ktoré by sa postavili proti Varusovým légiám. . Počet armády Germánskych kmeňov nie je známy, no ich číslo sa odhaduje na 12 000 bojovníkov. Arminiusovi prialo šťastie, keď 8 z 11 légií muselo odísť na Balkán potlačiť vzburu. To bol signál na ktorý Germáni čakali a tak Arminius nahlásil Varusovi falošné správy o tom, ako na severe Germánie prebieha rebélia. A tak sa Varusove légie vybrali vzburu potlačiť, no v Teutoburgskom lese narazili na pascu, ktorá sa im stala osudnou. Arminius sa vytratil od rímanov a viedol útok proti nim. Barbari mali v lese výhodu keďže légie nemohli naplno využiť svoj potenciál. Rímanom nepomohlo ani počasie, lebo fúkal silný vietor a pršalo. Tento ”mlynček na mäso” ktorý trval 3 dni zapríčinil smrť 20 000 legionárov a aj samotného Varusa ktorý neuniesol prehru a spáchal samovraždu. Tento masaker sa stal najväčšou porážkou Ríma v histórii. Medzi rokom 14-16 n. l. bol Arminius dvakrát porazený generálom Germanicusom, čo spôsobilo pád tohto povstania. Arminius zomrel rukou muža, ktorý pochádzal s jeho vlastného kmeňa.

zdroj: commons.wikimedia.org

Boudica

Boudica bola kráľovnou Keltských a Icenských kmeňov, žena vládcu Prasutagusa a vodkyňa povstania v Británii. Keď Rímske Impérium dobylo Britániu, Prasutagus uzavrel istú dohodu, že aj keď teraz oblasť patrí Rímu, môže tu stále vládnuť ako kráľ. Po smrti svojho milovaného manžela zdedila trón Boudica, čo sa rímanom veľmi nepáčilo a porušili dohodu ktorú uzavreli s bývalým kráľom. Légie skonfiškovali všetok majetok, znesvätili ich chrámy, pozabíjali hlavných druidov a ešte k tomu zbičovali Boudicu a jej dcéry znásilnili. To chcelo pomstu a tak kráľovná zvolala náčelníkov všetkých kmeňov ktoré chceli bojovať a v sile 100 000 vojakov, pochodovali smerom na Camulodunum (dnešný Colchester),ktorý vypálili a pozabíjali všetkých rímskych občanov a dokonca aj Britských občanov ktorí sympatizovali s Rímom, ale ešte predtým kompletne zničili 9 légiu. Vtedajší guvernér Gaius Suetonius Paulinus bol na výprave vo Welse a tak Boudice už nikto nestál v ceste. Ďalším cieľom bolo Londinium ( Londýn), ktorého čakal podobný osud a poslednou zastávkou tejto rebelujúcej hordy sa stalo mesto Verulamium ( dnešné St. Albans). Odhaduje sa, že počas týchto masakrov zahynulo okolo 80 000 rímanov. Už sa zdalo že Boudicu nedokáže nič zastaviť, no tu sa im postavil sám guvernér Paulinus, ktorý sa vracal z Walesu. Rímanov bolo oveľa menej ale ich tréning a disciplína im priniesla v tomto boji výhodu, keďže boj sa odohrával na otvorenom priestranstve, kde boli legionári skoro neporaziteľný. Boudicina armáda bola rozprášená a tak s vedomím že prehrala, spáchala kráľovná spolu s jej dcérami samovraždu. Dodnes je však ospevovaná ako hrdinka národa.

zdroj: historic-uk.com

Fritigern

Fritigern bol vodca kmeňa Gótov, ktorý sa nachádzal na východe Germánie. Všetko to začalo bojom s rivalom Athanaricom. Títo dvaja spolu dlho bojovali a Athanaric sa už blížil k víťazstvu, keď Fritigern požiadal Rím, aby mu poskytol pomocnú ruku. Cisár Flavius Julius Valens Augustus mu poslal na pomoc Trácku armádu a spolu Athanarica porazili. Fritigern prijal kresťanstvo a učil svoj ľud to, čo cisár uznal za vhodné. Neskôr bol Fritigernov kmeň napadnutý Hunmi a tak zase žiadali rímanov o pomoc, aby im dovolili prejsť cez rieku Danube, kde mal Rím na hraniciach svoju pevnosť. Rímania nakoniec Gótov pustili a nechali ich usadiť sa v provincii Moesia. Avšak rímania sa k nim chovali veľmi zle a predávali im jedlo za extrémne vysoké ceny, čo ich nútilo predať svoje deti ako otrokov. Raz dokonca pozvali veliteľov na hostinu, kde ich rímania povraždili alebo zajali. Fritigernovi sa podarilo utieť a vyhlásil Rímu vojnu. V roku 376 n. l. porazili Góti Lupicinusovu armádu a Rím stratil kontrolu nad regiónom. Veľké víťazstvo si pripísali v bitke u Adrianopole. Dokonca chceli napadnúť Konštantínopol, ale chýbali im obliehacie stroje. Taktiež rabovali aj v Grécku a táto rebélie trvala celé 2 roky. Dátum a príčina jeho smrti nie je známa.

zdroj: realmilitarygenerals.wikia.com

Alaric

Alaric bol vodcom Vizigótov a za jeho najväčší úspech sa považuje dobytie mocného Ríma, ktorý započal rozpad tohto Impéria. Niektorí historici sa zhodujú v tom, že Alaricov vzor bol práve Fritigern, ktorý statočne bojoval proti rímanom. Alaric začínal v armáde Gótov, pod vedením veliteľa Gainasa a neskôr sa pridal k rímskej armáde. V roku 391 viedol inváziu do Trácie, kde ho ale porazil rímsko-vandalský veliteľ Stilicho. O 3 roky neskôr viedol 20 000 armádu na pomoc východorímskemu cisárovi Theodosiusovi, aby porazili Franského uchvatiteľa Arbogasta. Alaric bitku vyhral, ale stratil polovicu svojej armády a tak nešťastný opustil armádu, aby sa neskôr stal vodcom Vizigótov. V roku 395 pochodoval so svojou armádou na Konštantínopol, ale rímska armáda ho prinútila odvrátiť sa od cieľa a tak napochodoval do Grécka a spustošil Piraeus (prístav Atén), Corinth, Megara, Argos a Spartu. O niekoľko rokov neskôr Alaric napadol Taliansko, ale bol porazený Stilichom. V ten istý rok napadol Taliansko ešte raz a zasa bol porazený, ale teraz už musel Rím zaplatiť Alaricovi bohaté výkupné. V roku 408 n. l. dal západorímsky cisár Flavius Honorius zabiť Stilicha, lebo sa dopočul že uzavrel s Alaricom dohodu. Honorius potom vyburcoval rímanov, aby pozabíjali všetkých Gótov(mužov, ženy aj deti) , ktorí slúžili v rímskej armáde. To viedlo k tomu že 30 000 Gótskych vojakov dezertovalo a pridali sa k Alaricovi, aby sa mohli rímanom pomstiť. Jeho armáda rýchlim krokom zničila mestá Aquileia a Cremona a v roku 408 n. l. započali obliehanie Ríma. Senát však znovu zaplatil štedré výkupné a armáda sa stiahla. Alaric potom vyžadoval prepustenie 40 000 Gótskych otrokov, no Honorius odmietol a tak sa začalo druhé obliehanie. Keď bol zvolený nový západný cisár Attalus, Alaric sa znovu stiahol dúfajúc, že mu novozvolený cisár pomôže dostať svoju armádu do Afriky. Medzitým sa vyjednávanie s Honoriusom rozpadlo a tak sa započalo tretie obliehanie Ríma. Senár si už nevedel rady a tak otvorili brány svojho mesta. Počas troch dní plienenia sa však Vizigóti správali k občanom ľudsky a dokonca vypálili len pár budov. Alaricovým ďalším cieľom bola Afrika, no tak sa nikdy nedostal keďže počas cesty zomrel na neznámu chorobu.

zdroj: sk.pinterest.com

Attila

Attila bol vládca Hunov ale taktiež aj Ostrogótov a Alanov. Tradovalo sa, že Attila vlastnil Marsov meč( Mars rímsky bol boh vojny), čo ho robilo neporaziteľným. Počas jeho vlády sa stal najobávanejším nepriateľom západného a východného Ríma. Dvakrát prekročil rieku Danube a vyplienil Balkán, no stále sa mu nepodarilo dosiahnuť Konštantínopol. Pri neúspešnom ťažení v Perzii, si Attila podmanil Byzantskú ríšu a skoro sa mu podarilo dobyť celú Gáliu. Huni frekventovane napadali severné provincie Talianska, no nemohli sa priblížiť k Rímu. Rímsky cisár Theodosius zaplatil Attilovi výkupné za dočasný mier, no Hunom sa to zdalo málo a požadovali trojnásobok. Keď cisár odmietol, Attila zhromaždil polmiliónovú armádu a napadol Gáliu, kde bol ale porazený. Bitka pri Katalaunských poliach vstúpila do histórie ako najbrutálnejšia bitka vtedajších čias. Rímsky generál Flavius Aetius nemohol sám bojovať oproti Hunom a tak požiadal Vizigótskeho kráľa Theodoricha o pomoc. Ten mu vyhovel s spolu s ďalšími germánskymi kmeňmi sa pripojil k rímskym légiám. 20 júna roku 451 sa tieto armády do seba pustili, pričom boj trval až do večera. V samotnom boji našiel smrť aj kráľ Theodosius, ale jeho skon neprišiel nadarmo, kedže Aetius dokázal zdolať Hunov a Attilovi neostávalo nič iné, len sa stiahnuť. Počas ďalších rokov Attila napadal Západorímsku ríšu, no neúspešne. ”Boží bič”, ako ho ľudia prezívali, zomrel počas svadobnej noci na udusenie.

zdroj: perdurabo10.net

Geiseric

Geiseric bol kráľom Vandalov a Alanov, ktorý vládol neuveriteľných 50 rokov. V roku 428 sa plavil aj s jeho armádou do Severnej Afriky, aby prijal pozvanie od rímskeho guvernéra Bonifaciusa, ktorý v nich videl využitie v boji proti svojim nepriateľom. Lenže Geiseric mal iné plány a tak sa obrátil proti Bonifaciusovi a zdevastoval jeho armádu a aj armádu ktorá bola po tomto čine za ním poslaná. Vandali napokon uzavreli s Rímom dohodu o mieri. O niekoľko rokov neskôr sa Geisericovi podarilo dobyť Kartágo a uštedril tak impériu ranu pod pás. Po čase dobyl aj Maltu, Sicíliu, Korziku a Sardíniu, čím odrezal Rím od prísunu zásob. V roku 455 pochodovali Vandali k bezbrannému Rímu ktorý sa nemal ako brániť a tak neostávalo nič iné, ako Geisericovi otvoriť brány a spoliehať sa na jeho milosť. Geiseric ešte pred vpádom do Ríma sľuboval pápežovi Leovi, že nevypáli žiadne pamiatky a k obyvateľom sa bude chovať zhovievavo. No história si pamätá Vandalov ako brutálnych zabijakov, ktorí nielenže zničili Rím, ale aj pokradli všetky cennosti a zajali vysokopostavených občanov, za čo získali ešte viac koristi(tak vznikol dnešný pojem vandalizmus). Dokonca uniesli aj samotnú cisárovnú a jej dcéry. Jedna z dcér Eudocia, sa stala ženou Geisericovho syna Hunerica. V roku 468, Rím naposledy podnikol útok proti Vandalom,v úmysle zastaviť ich vpády, no aj táto snaha sa nevydarila a Rím musel opustiť ťaženie proti Geisericovi, ktorý sa stál kráľom západného Stredomoria. Neskôr v roku 474 uzavrel Geiseric s Rímom mier a o necelé tri roky zomrel v Kartágu.

zdroj: en.wikipedia.org

Zdroje: en.wikipedia.org