Jánošík na úteku: 13. Chlapi plačú na ZÁVER

13. 3. 2018 Thorung La high camp - Thorung La Pass - Muktinath

Toto sa ti nebude páčiť a je to zbytočne osobné. Začnem ako drsný frajer a postupne zmäknem, divaj.

Dnes sme vstávali 4:30, ale ja som bol hore už od tretej. Spali sme vo výške 4 900 m n. m. a celý tábor pripomínal Banskú Bystricu v piatok v noci - grcanie, sranie, vzdychanie a zas grcanie. Výšková choroba dobehla skoro všetkých len nie mňa. Na nešťastie susedov som ráno proti zime bojoval spevom, strašne som sa tešil, ako to dám a budem mať pokoj. Thorung La Pass je najvyššie položený horský prechod na svete a za ním je už len klesanie, otepľovanie, party a horúce horské pramene v Tatopani. Vlastne raj, keď si ho zaslúžim.

Vyrážali sme s čelovkami potme, počas raňajok nebolo nikomu veľmi do reči. Mal som na sebe asi 5 vrstiev oblečenia, aj rukavice som mal dvoje a aj predkožky by som si 2-3 ešte priobliekol, keby som sa teda vedel nájsť v tej zime. V izbe sa mi cez noc neroztopil ani nanosený sneh.

Pľúca sa mi v uplynulých dňoch polepšili, musel som si však dávať pozor a dýchať ten mráz len nosom. Urobil som pár nemotorných záberov, ale inak som to nechal kamošom s väčšími kamerami a odhodlaním vystrkovať prsty z rukavíc. Takisto som si v minulých dňoch všimol, že veci často fotím skôr, ako ich poriadne vidím a zážitky zapisujem ešte za behu. Toto predsa vyzerá naživo lepšie a človek by si to mal pamätať.

Mozog po výkone v tejto výške posiela do tela bomby serotonínu a všeličoho ďalšieho. Rakúšan Gabriel svoje pocity po prekonaní vrcholu prirovnal k MDMA. Mne sa už niekoľko krát predtým stalo, že som na vrcholoch cítil doslova dojatie - pozeráš sa na tú krásu a trasie sa ti brada. Čo sa mi stalo hore pred Thorung La ma ale vzalo úplne. Ani nečítaj ďalej, ak neznášaš plačúcich chlapov rovnako ako ja.

Hore to bola fakt trápenka, každých 10 krokov som musel zastať a dopriať si pár hlbokých nádychov. Brýle sa mi rosili tak som si ich dal dole. Slnko odrážajúce sa od snehu bolo ostré a kráčal som viac-menej naslepo. Pri meditáciách som sa nevedel sústrediť len na dych, tak som si namiesto toho predstavoval miesta, ktoré ma upokojujú. Les nad Sásovou smerom na Pánsky diel, Lazovnú ulicu, bôr nad Turčianskymi Teplicami, Partizánsku cestu, ktorá viedla od jednej starkej k druhej. Kráčal som chvíľu po nej, keď tu zrazu pri plote stojí starký. Keď som podišiel, zohol sa a začal si šnúrovať svoje poltopánky a strašne pri tom funel. To bolo pre neho typické a ako decko som sa na tom strašne smial. Bum - revem. Nezastaviteľne. Oči schovávam za okuliare a Chaturovi vysvetľujem, že potrebujem ísť sám. Ostáva kdesi za mnou. Keď som dostatočne ďaleko, už môj rev aj počuť. Zastavujem, dýcham. Keď som sa rozišiel s Martuškou, odprevadila ma po roh bytovky na Kyjevskom námestí. Kráčal som preč, obzeral sa a ona tam stála. Pozerali sme sa na seba cez našich posledných 200 metrov a obaja revali ako sprostí. Netušil som, že si to až takto budem pamätať. Ďalší záchvat. Koľko som nereval? Rok? Telo si počkalo, tak teda na, papaj!

Vyškrabal som sa hore a videl, ako sa v cieľovej rovinke objímajú všetci kamoši, zamieril som od nich ďalej do kopca, zahodil palice a k vrcholovým zástavkám padol na kolená. Z vrecka som vytiahol zoznam prianí pre najužší kruh blízkych na ružovom objednávkovom lístku z reštiky. Zakopal som to pod sneh, vyššie to už nevynesiem. Posledné vzlyky a koniec filmu. Zbytočná dráma že? Tu to ale celé vyzerá ako vo filme, tak sa to hodilo. Pozri:

Hore sa oslavovalo, fotilo, poskakovalo, bozkávalo, vystískal som Chatura, Rusky, Amíkov, Holanďanov, mätový čaj a s absolútnym pokojom na duši aj v hlave som odkráčal. Pri zostupovaní ma dobehla moja Ruska a detsky milo sme si vyznali náklonnosť. Len tak, bez pusy, s chlebíkom a ona teda aj s frajerom doma. Môžeme si podať ruky, o pár dní neskôr som z neho urobil paroháča a tak to kurva bohužiaľ chodí.

Krajina za Thorung La sa zmenila zo snežnej na Bohom zabudnutú a prachom zapadnutú. Len štrk, krúžiace hladujúce vtáky a dole kôň. Máš na fotke, na:

Po zostupe sme si všetci sľúbili party, ubytovali sme sa v Bob Marley’s, hrali biliard, pili, hulili a reinkarnovali sa pod horúcou sprchou do čistých tiel. Po 5 dňoch som sa videl v zrkadle. Vlasy, brada, zošupaný ksicht a chrasty na boľavých perách. Inak furt feši. 

Na záver som sa dlho do noci debatil s Fínom Olim - u nich je stále povinná vojenská služba. Dokonca sa po jej absolvovaní každý rok stretáva posádka na týždeň kvôli opätovnému precvičeniu. Znie to ako horor, ale nie každá vojenská služba znamená bitky, šikanu a buzeráciu ako vraj u nás. U nich to znamená, že sa stretne partia kamošov z výcviku a týždeň jazdia na tankoch, strieľajú sa paintballovými puškami v lese a postujú fotky na Instagram. Keď som videl video, ako sa za jazdy na tanku Oli rehoce fajčiac s guľometom v rukách, úprimne som závidel.

Čo mi môžeš závidieť ty, bol ten “povojnový” víťazný pocit pri zliezaní z Thorung La Pass, akoby som sa vracal z Vietnamu. Takto vyzerá ozajstné šťastie? Určite nie, už ďalší deň som si dovolil post-hašišovú depku a celý prechod odložil odškrtnutý do krabice zážitkov ako ženskú, ktorou sa môžeš chváliť, ale nevrátiš sa k nej.

Predo mnou je teraz India, západná Európa a návrat domov, kde ma čaká najväčšia výzva zo všetkých. Odobril mi ju len Jacky lebo ma má rád a nechcel byť úprimný. Takí sme.

Ak chceš dostávať ďalšie správy, napíš mi svoj mail do komentárov alebo na [email protected].

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na [email protected].

Ohodnoť blog
7
Odeslat správu
Textár, gitarista, spevák. Napísal knihu "Dávenie, párenie, trápenie a iné fázy rozchodu" (2017) a "Jánošík na úteku" (2019) S kapelou Bezpokory nahral albumy Ceremony (2012) a #BEZPOKORY (2017). Aktuálne vydáva album "Povedz loď" (2021) so svojou druhou kapelou Filip Jánošík & Hotoví Umelci

Chceš vědět, když Filip Jánošík Lehotský přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.