Coming out: Celý život som sa mýlil, že stojí za 💩

Pri točení dokumentu z nahrávania albumu mi kameraman Tomáš Biely povedal, že sa pokúša zachytiť hlavne chyby a nedostatky protagonistov. Nevadí mu, keď niekto omylom vstúpi do záberu, povie brept a niečo pokazí. Vraj v dnešnej dobe všade vidno len umelé zábery s extrémne zvýraznenými farbami a retuš. Už v starom Ríme vládcov zobrazovali vyšších a so širšími ramenami, pokračovalo to Dzurindom na billboardoch s modrými očami (má hnedé) a skončilo to našimi sociálnymi sieťami, na ktorých si všetci závidíme na oko perfektné životy a utápame sa v tých svojich. Skúsim to teraz prelomiť. Rozhodol som sa písať o mojich omyloch, lebo ma nasiera, že sa tomu z hanby vyhýbame.

1. esej: Ako som sa celý život mýlil, že stojí za hovno

Keď som mal asi 4 roky, rodičia išli so starším bratom lyžovať do Álp a mňa nechali na 2 týždne u babky. Vraj som celé dni apaticky pozeral do stropu a s nikým sa nebavil. Babka s ocom žartovali, že mám depresiu.

Keď som mal 10 rokov, nebol žiadny problém ma rozplakať. Nemohol som za to, ale nestíhal som sa schovať. Stačilo, že mi zamrzlo Playstation, alebo som netrafil gól na ihrisku. Volali ma plačko a ja som na to reagoval plačom.

Keď som mal 12 rokov, chcel som na striedačku utiecť z domu, skočiť z mosta, alebo sa aspoň niekam teleportovať. Každý deň ku mne chodil kamarát Kubo, ktorý ma rozosmieval a vymýšľal mi program, aby ma z toho dostal. Čiastočne aj preto, lebo nechcel chodiť po škole domov, kde mal zas on svoje problémy. Presne takisto fungujeme bez prestávky dodnes a ja sa len desím chvíle, kedy jedného z nás nebude.  

V tomto období som bol taký meteo-senzitívny, že keď bolo pod mrakom, plakal som. Ako dôvod mi to stačilo. Všade som vtedy nosil discman a raz som od spolužiaka nafasoval “Back in black” od AC/DC. Doteraz si pamätám, ako som si to pustil a už počas prvej skladby som sa usmieval. Dokonca pomedzi mraky vykuklo slnko. Tak vznikla moja fixácia na hudbu. Tá mi rozumela a odrazu som si mohol vyberať ako sa chcem cítiť, stačilo si pustiť tú správnu skladbu.

Keď som mal 18, mal som super frajerku, ktorá si nesprávne interpretovala moje mĺkve ležanie v posteli a pozeranie do stropu. Myslela si, že sa na ňu za niečo hnevám, niečo ma trápi, nevedela prelomiť moje ticho a tak mi skúšala nosiť raňajky do postele, stískala ma a o to viac ma ľúbila. O to viac, čím mi bolo horšie. Dodatočne ďakujem a prepáč.

V 23tke som sa prvýkrát zobudil po párty v takej panike, že som sa bál otvoriť oči a začať deň.

V 25tke som rezignoval a svoje problémy som si išiel riešiť do Ázie. Stretol som sa s budhizmom, prvými meditáciami v kláštore a našiel som veľa správnych odpovedí. Človek s depresiou si nerád pozerá staré fotky a nerád spomína. Keď predo mňa položíte fotku z ktoréhokoľvek obdobia môjho života, vidím za ňou kopu zbytočného nešťastia a tragédie. Vtedy ma trápilo to, vtedy to... Obdobie môjho prvého cestovania je prvé, na ktoré spomínam v dobrom a cítil som sa oveľa lepšie. Spätne som sa dočítal, že tá istá časť mozgu, ktorá spôsobuje depresiu, je stimulovaná pri meditácii. Obyčajným sedením a dýchaním som sa naučil udržiavať v hlave zdravší balans serotonínu. Vtedy som si len myslel, že som dozrel a objavil všeobjímajúce múdro. Preto som časom meditovať prestal, budhizmu sa pustil a aspoň som doma lepšie zapadol. Na Slovensku okoliu skôr vadíte, keď ste príliš happy.

Pred rokom som oslavoval 27-dmičku v Thajsku. Doma som mal super frajerku so super dcérou, ktoré ma bez problémov pustili na 5 týždňov do horúcej Ázie. Mal som poriešenú prácu, ktorá ma počká, a na celý výlet sa mi vyskladali čitatelia, ktorí si kúpili moju knihu. 5 týždňov som mohol boxovať a jazdiť na motorke po slnečnej zelenej krajine, jesť pouličné dobroty a čítať si po večeroch v hamaku. Dokonca som rok nepil alkohol a nepokúšal náladu ani ničím iným. A hádaj čo, cítil som sa rovnako na hovno. Vravel som si, že čo už do piče mám spraviť, aby som sa aspoň chvíľu cítil normálne?!

Tento mesiac som sa zasa rozišiel, presťahoval, zrušil si Facebook a dovolenkujem sám na samote v oravskom lese. Cítim sa dobre a veľa čítam. Z edície Denníka N som sfúkol knihu "Úžasný svet depresie" a tak si tu teraz sedím šokovaný, za čo všetko vlastne táto moja kamoška údajne môže. Kriví mi spomienky na celý môj život a vlastné schopnosti. Netušil som, aký nepriateľ to pre mňa vždy bol. Depresia neznamená smútok, je to skôr apatia. Je to nechuť čokoľvek urobiť a s kýmkoľvek sa rozprávať. Nič totiž nemá zmysel. Ešte aj moje nihilistické a anarcho-kapitalististické presvedčenie si napokon vybrala depresia a nie ja sám. Depresia útočí aj v momentoch, kedy by ste mali byť najšťastnejší. Čokoľvek dokážem, depresia ma presviedča o tom, že to dokáže hocikto iný.

Bol to omyl. Všetci sa ma po mojich pobytoch v kláštoroch, v tme a podobne pýtajú, či som našiel šťastie. Konečne áno! Šťastie totiž nesúvisí s nijakým intelektuálnym poznaním a skúsenosťami. Šťastie sú 4 šťavy v tvojom mozgu - serotonín, dopamín, endorfín a oxytocín. Môžeš vedieť odrecitovať “Silu prítomného okamihu” a dva albumy Tomáša Klusa, no keď budeš mať v týchto hormónoch nerovnováhu, aj tak bude tvoja pravá hemisféra hľadať neexistujúci dôvod tvojho nešťastia. V tom sme inak dosť dobrí, že vždy si niečo nájdeme.

Každý z týchto hormónov sa vylučuje pri inej činnosti. Na mail Ti pošlem návod, čo robiť, keď ti jeden z nich klesne. Napíš mi na [email protected].

Takže áno, mám v počítači hotový recept na šťastie.

Ak Ťa môžem o niečo poprosiť na oplátku, poraď mi ďalšie finty, ktoré zaberajú Tebe a Tvojim blízkym. Podľa štatistík by vás tu malo byť dosť. Vieme o sebe? Prečo je to hanba? Aké máte skúsenosti s terapiou a antidepresívami? Tiež vám pomohlo povedať o tom rodine a najbližším?

P.S.: Mne áno. Hovorte o tom.