Jánošík na úteku: 2. Séria zlých rozhodnutí

Kým som dopísal a odoslal blog na letisku, vyhlasovali ma na Closing Gate. Takže sa moje meno opäť dostalo do éteru, nepomôžem si.

Stav mysle: pokojný, spoločensky bez deficitu, sem-tam vlna nadšenia ako keď sa s ľadovými nohami jebneš do perín.

Stav tela: na grc z antibiotík, stolica žiadna, účes otrasný až žiadny.

Stretol som kamoša Ďura Berecina, ide na Srí Lanku. Svet je malý. Alebo aj nie, sme len na letisku v BA.

Dubajská letuška vonia ako niečo, čo chceš hrýzť.

Poznáš ten pocit, keď si zabuchneš dvere a so zvukom kľučky vieš, že máš kľúče dnu? Práve sa mi to stalo pri odlepení od zeme so sluchátkami.

Stav mysle: jemná panika, čo tam budem 3 mesiace sám? Mám pokkt vecí na nosenie. Dá sa s nikým neprehovoriť 90 dní? Prinajhoršom to zistím a tým sa upokojujem.

Travel-bloger Will Haton niekde písal, že k nájdeniu partie stačí pri sebe nosiť karty. Počas partie farára s dvomi bratislavčanmi Mišom a Paťom zisťujem, že v Dubaji mám 10-hodinový prestoj. Pamätám si úvahu pri kúpe letenky, že “Jes, to stihnem obzrieť aj Dubaj!”. Neuvedomil som si však čas príletu a posun času. Čo sa dá zažiť od 23:00 do 8:45 rána? Chalani ma berú so sebou, prišli sem za kamošom, ktorý oslavuje narodeniny. Tesne pred pasovou kontrolou ale zisťujem, že Uber nazad na letisko koštuje 106 € a tak otočka a lúčenie. 10 minút neskôr pri večeri (Big Tasty bacon Allah Akbar) zisťujem, že som do appky naťukal zlý kurz a Uber by stál len 30 €. Neskoro, nemilé. Čo ďalej?

Hotel na letisku stojí 130 € za 6 hodín, alebo sa platí 17 € za hodinu spánku v takej odhlučnenej postielke, ktorá pripomína solárium. Lóve sú relatívne ako love. Za 5 minút masturbácie v bratislavskej spermobanke ti dajú 50 € - tu ťa za ne odvezú z mesta a hodinu sa vyspíš v krabici - v Nepále za ne prežije celá domácnosťdva mesiace. Rozhodol som sa teda skromne ľažkať pod plastové lavičky pri Gate. Už naokolo mňa aj vysávali.

Budím sa a okolo mňa po zemi ležia už aj deti, staré panie aj arabskí šejkovia v tých bielych handrách. Už len 5 hodín.

Bojím sa čokoľvek napísať o mojej batožine lebo mi na ňu v BA nalepili kódy dosť ledabolo a boh vie kde nocovala ona.

Neviem sa zbaviť zakoreného zvyku brániť sa a posielať všetkých tmavých dpče. A nie je to holou hlavou. Je to našimi pod autá skákajúcimi cigáňmi, egyptskými otravovačmi v rezortoch atď. Dokonca stevarda, ktorý chcel len, aby som zahral na gitare, som poloautomaticky odpinkal, že nechcem, nedám, nepotrebujem. Až keď sa ma spýtal či som rozumel, došlo mi, že mi nič nepredáva.

Kathmandu je hlavné mesto Nepálu a na 1. pohľad je škaredé, na 2. pohľad tiež. Večer som sa túlal po tmavých bočných uličkách a cítil ako v postapokalyptickom filme. Thamel bol o čosi veselší, to je hlavná turistická zóna plná trekkerov a horolezcov, obchodov s výbavou, hašišom a hipisáckymi handrami, ktoré nemám kam zmestiť ale isto si ich kúpim.

Cestou taxíkom mi do otvoreného okna decko jeblo vodu priamo do ksichtu. Aj som sa chcel nasrať, ale taxikár mi vysvetlil, že sa len teší na zajtrajší sviatok Holi. To ma budú vraj celý deň obhadzovať farbami. Aj ja keď som sa tešil na Vianoce hádzal som šoférom autobusov do čelného skla snehové gule.

Je tu hrozne prašno a veľa ľudí nosí masky. Tých čo nenosia aspoň drhne. Je to normálne módna záležitosť, už som videl aj kvietkované alebo také ako nosí Sub-Zero. Hádajte akú si kúpim ja.

Bohatšia vrstva do jedného jazdí na elektromobiloch. Ňuňu.

Aj na letisku, aj v meste, aj v bare sa mi stalo, že si okoloidúci fajnovo nahlas prdol. Vždy som sa s dojmom, že to omylom, začal zmierlivo smiať. Nakoniec som bol trápny ja lebo… no a? Čo by si nezasral, tu normálka. “Čo mu má bok vyvaliť?”

Nespal som nijak slávne, hrýzol ma hmyz v perine a podo mnou fajnovo pílili talian a japonec. Idem sundať raňajky a dokúpiť výbavu na trek. Maminka ešte som nekakal.