Svet ARAZU

"Nie! Prosím! Nie!"

Bolo počuť obrovský nárek. Krik a plač. Z domu Vielan a Parosa

sa šírila obrovská beznádej.

"Čo chcete? Prosím, nerobte to!"

Kopia zaťala do Parosovho ramena. Hrôzostrašný výkrik Vielan a jej

detí bolo počuť po celej vyplienenej osade.

"Nie!"

Kopia prebodla Parosov krk a ten sa v bolestnom kŕči za hlasného

chrapčania porúčal k zemi.

"Vy zvery! Duchovia Vás zabijú! Predkovia Vás všet..."

Vielan dostala ranu. Keď sa prebrala, bola priviazaná o svojho mŕtveho muža. Nemala šancu pohnúť so 118kg živej váhy. Tak sedela, počúvala nárek svojich dvoch dcér z ktorých takmer všetci strhávali šaty. "Iba" traja sa zaoberali jej synom.

Ten pod náporom rán zdatných mužov prežíval svoje posledné výdychy.

Po posledných ranách, keď bezvládne telo jej syna ležalo pri

jej nohách, a už nebolo jasné, ktorá strana hlavy je pred a ktorá zad, prestal náhle aj nárek jej dcér. Nastalo mrazivé ticho. Z vedlajšej miestnosti vyšiel chlap.

"Zabiješ svoje dcéry ty, alebo ich hodíme do priepasti sveta?"

Vielan bez akejkoľvek mimiki v tváry odpovedala:

"Prineste ich ku mne."

Tak sa stalo.

Dcéry v domnení, že u matky konečne nájdu bezpečie sa jej okamžite

vrhli do náručia.

"Tak?" Prehovoril jeden z chlapov a Vielan hodil nôž.

Vielan s chladom v srdci, bez emócií a myhnutia čo by len brvou

schmatla nôž. Podrezala hrdlo jednej a druhú, s chladom v očiach,

zabila vlastnými rukami keď jej zlomila hrudný kôš a rebrá jej

prepichli srdce. S chraptením a otázkou prečo, odišla zo sveta jej

druhá dcéra, ktorá celý čas nechávala oči na svojej matke.

Tak sa do Vielaninho srdca dostala TMA.

Ešte dlho sedela pri mŕtvych telách svojich blízkych. S prázdnotou

v očiach hľadela na telá a necítila nič. Až keď sa na obzore objavilo

slnko, precitla. Rozbresk mal krvavo červenú farbu.

Všetkých okrem manžela vzala von. Vykopala jeden hrob.

Dosť veľký, aby doň vošli tri malé telá.

Vhodila ich tam a zahrabala. Na vrch položila kamennú dosku, do ktorej vyrila:

"Tu ležia telá bezbranných, nevinných, bezmocných.

Deti Vielan a Parosa, zabitých z krutosti."

Vykopala ďalší hrob, na ktorý napísala:

"Tu leží Paros a Vielan."

Vošla do domu, vzala nôž, ktorým zabila svoju dcéru. Vyčkala,

kým príde tma. Potom dom zapálila.

Pri horiacom dome precitla druhý krát. Uvedomila si, čo sa stalo.

Čo vykonala. Horúce plamene sledovala ešte dlho a trúchlila.

Náhle sa dvihla, pozrela k hrobu a opäť s prázdnotou v očiach,

tmou v srdci utekala do temnoty lesa.

Utekala rýchlo a vytrvalo, napriek tomu, že noc bola temná ako už

dlho nie, napriek tomu, že bola takmer neodetá, dobehla až k okraju

lesa, kde sa zastavila. Padla na kolená a rukami si zatvorila tvár.

Zaprisahala sa pred predkami, že sa pomstí.

Zhliadla vôkol a neďaleko bolo vidieť plamene. Plieniteľia našli

ďalší cieľ. Pochytila druhý dych a bežala čo jej nohy stačili.

Nevadil jej chlad, ani terén a ani dážď, ktorý sa spustil.

Nad ránom dobehla. Osada bola vyplienená. Vzala staré kusy oblečenia,

ktoré našla na mŕtvych telách z osady. Bez dúška vody, bez kúska

jedla sa vybrala znova cez les, aby dobehla tých, ktorý jej spôsobili

bolesť. V hlave mala tváre trýzniteľov a ich smiech.

To ju poháňalo vpred. Keď bola tretia osada na dohľad, zrýchlila.

Nohy sa jej však zaplietli a nešťastne padla a udrela si hlavu.

Upadla do bezvedomia.

Prebrala sa, opäť bola tma a z osady sa dymylo.

Z tmy vystúpil starec. Vielan, vyhladovená, slabá, unavená,

použila poslednú silu a starca štyri krát bodla.

Starec na sklonku života ukázal na starú, machom zarastenú rozpadlinu

a z dlane pustil zvitok. Vielan dvihla zvitok. Nezrozumiteľné písmo na papieri jej napovedalo že starec nepatril k plieniteľom.

Vielan cítila, ako ju pomaly spaľuje nenávisť, smútok a chuť pomstiť sa.

V zúfalstve si skúsila vziať život. Tesne pred tým, ako potiahla nôž

na svojom krku, sa zjavil tieň, tak temný, tak čierny, že sa Vielan

nemohla pohnúť.

"Chceš sa pomstiť, dieťa moje? Cítiš v sebe tú nenávisť, ktorá ťa spaluje,

ktorá ti koluje v krvi a zahrieva ti celé telo? To, dieťa moje, je moc.

Moc, ktorú ti môžem dať. Moc, s ktorou sa budeš môcť pomstiť všetkým,

komu len budeš chcieť. Budeš mať moc nevýdaných rozmerov, avšak niečo

ťa to bude stáť. Viem, čo sa chceš spýtať, dieťa moje, nezáleží ale na tom,

kto som ja. Záleží na tom, kým chceš byť ty. Mieniš sa zabiť? Kľudne

tak učiň. Tvoj osud je však už dávno predurčený pre iné veci.

Chceš okúsiť moc temnoty? Moc nenávisti a skutočnej smrti?"

"Áno, chcem." odpovedala Vielan.

Tieň zmizol, zem sa stočila, zmizla vo víre jej myšlienok a otázok,

až sa nakoniec ocitla nikde.

Sama, stála, sedela, chodila. Nikam však nedošla.

Točila sa, kričala, okolo nej sa však nedialo nič. Cítila prítomnosť

niečoho, nevedela ale čo to je. Cítila, ako jej telo spaluje oheň.

Ako sa všetky jej krásne spomienky menia na tmu a myšlienky sa menia

v niečo, čím nikdy nebola. Pociťovala všetku bolesť ktorú zažila,

cítila bolesť svojich detí i manžela. Až kým ju celkom neobalila

TEMNOTA.

Vtedy sa pred ňou zjavila postava. Bola to ona sama. Stelesnenie

všetkého zlého, čo v sebe kedy nosila.

Pristúpila k sebe samej a pochopila, že aby žila, musí najprv umrieť.

Tak skonala Vielan, manželka Parosova, a z popola a temnoty povstala

čarodejnica. Panna stvorená z čistej zloby a nenávisti.

Odhodlaná sa pomstiť celému svetu a podrobiť ho k svojmu obrazu.