O tom, ako som neprekročil hranice

Prebdel som celú noc. Veril som, že ubytovať sa vo vzdialenom hoteli, ďaleko od všetkých mi pomôže prečistiť si hlavu. Všetko vyzeralo nádejne. Navečeral som sa, osprchoval som sa, ľahol som si do obrovskej, cudzej postele. Dúfal som, že ďaleko od všetkého zažijem po takmer mesiaci pokojnú noc. Mýlil som sa. Démoni opäť prišli. Hyeny si ma našli a chceli čerstvé mäso.

Tu v horách beží čas akosi ináč. Nevedel som koľko je hodín, či som prebdel celú noc alebo tí ostatní - šťastní ešte stále spia. Rolety som stiahol aby ma nič nerušilo. Potreboval som úplnú izoláciu. Aký je čas som nechcel vedieť. Nechcel som sa vidieť. Potreboval som si upratať hlavu a utriasť chaos, po ktorých tie šelmy tak nenásytne túžili.

Vnímal som. Veľa som rozmýšľal. Zaujímavé ako sa snažíme vytvárať si vzťahy, postavené na maličkostiach, neuvedomujúc si ich dôležitosť. S ľuďmi, ktorých pravidelne stretávame a sú našou súčasťou si budujeme pomyselnú krivku. Maličkosťami, ktoré si na nich všímame a ktoré robia, sa náš vzťah ku nim prehlbuje aj trhá. Podvedome si vyberáme tých, ktorí si zaslúžia miesta v našich životoch. Až keď sú s nami si uvedomíme akú dlhú cestu prešli aby sa dostali tam kde teraz sú. Malými krokmi prešli náročnú trasu. A tí, ktorí nám svojim správaním, prístupom či navonok nepodstatnými detailmi prekážali, ostali stáť niekde na začiatku nášho spoločného výstupu, dúfajúc, že ich ako sprievodca prídeš vyzdvihnúť. Ty však neprídeš, pretože už na vrchole si, s tými druhými - správnymi, ktorých si si sám vybral. Určuješ si hranice. Prekročíš ich alebo stojíš pred nimi a nezaklopeš a na päte sa otočíš.

Ja som si hranicu určil. Dospel som, priority sa zmenili a ja som sa začal báť. Máš ľudí, s ktorými vyšliapeš ten najvyšší vrch. Keď na nich pozeráš si šťastný, že na vrchol vystúpili s tebou. No ty vieš, že vlajku by si mal vztýčiť iba s jedným, tým pravým človekom. Určil som si hranicu, budoval vzťah. Neprekročil som priateľskú hranicu lebo som mal strach. Nevedel som či zaklopanie nespôsobí zrútenie všetkého čo som opatrne budoval.

Dnes už viem, že hranice potrebné sú. Neviem ale to, či som spravil dobre, že som nezaklopal a dovolil iným vstúpiť dnu predo mnou. Mohol som vojsť a všetko pokaziť alebo urobiť prvý krok, zabuchnúť za sebou dvere a mať niečo čo patrí len dvom. Intimitu, súkromie a dôveru budovanú na celý život. Byť verný až dokonca.

Ubolený vstávam z postele. Pevne rozhodnutý odtiahnuť záves a pozrieť sa koľko ubehlo času. Znova uvidieť to, čo som chcel nechať skryté. Zúrivé hyeny som občerstvil. Viem, že sa vrátia - tak som si ich naučil. Na chvíľu mám od nich pokoj. Budú okolo mňa pobehovať, ale načas majú plné bruchá. Chodia so mnou všade, ale keď prídu opäť budem pripravený. Možno.