Miloval som tieto chvíle, keď som šiel k niekomu po prvý raz a nevedel kam idem. Musím o ňom povedať našim, rozhodol som sa cestou, mama už niečo tušila, že mám nový objav, ale chcel som to urobiť až keď budem mať jasno.
Na začiatku Žiliny sme odbočili smerom na Solinky. Predstavoval som si susedov v paneláku a staré susedky, ktoré sa budú sťažovať, že robíme hluk a zazerať po nás. A nech, pomyslel som si. Prešli sme však ďalej a smerovali k lesoparku.
„Už tam za chvíľu budeme,“ ubezpečil ma Borys, keď videl môj výraz.
Zabočili sme do uličky k malým domčekom. Prešli sme až úplne na koniec príjazdovej cesty a zastali pred bránou, ktorá sa pomaly otvárala. Vošli sme za ňu a Borys vypol motor. Vystúpil som z auta a pozrel sa na jeho dom. Bol na miernom kopci, za ním les a vyzeral veľmi sympaticky. Borys otvoril dvere, vypol alarm a chytil ma za ruku. Doviedol do stredu obývačky prepojenej ku kuchyni a objal. Bol taký zlatý.
„Tak vitaj u mňa doma,“ povedal a usmieval sa ako slniečko na hnoji.
„Ďakujem, vážim si to. Máš to tu naozaj krásne,“ priznal som a obzeral sa. Väčšiu telku majú asi iba v kine. V celom byte bola krásna vôňa a bol tam poriadok. Borys asi nemusí mať nejakú Ukrajinku na upratovanie.
„Si úplne prvý chalan, ktorý tu so mnou je. Donedávna som býval v starom meste, v podkrovnom byte, no povedal som si, že si musím postaviť niečo vlastné a založiť rodinu. Tak sa o to môžme pokúšať,“ povedal a rozosmial sa. Bolo na ňom vidieť, že je v rozpakoch. Červenali sa mu líca.
„Tak proti tomu nemám nič. Len začínam byť hladný a rád by som si bruško naplnil jedlom a možno potom niečím iným,“ povedal som a obaja sme sa rozosmiali.
„Mal by som tu mať ešte lasagne,“ povedal a vytiahol z rúry cestoviny.
Spoločne sme sa najedli a pozerali na gauči telku. Samozrejme v objatí. Dokonca sme zadriemali a prebudil nás Borysov telefón.
„Prosím, tu Wožinski,“ predstavil sa a ďalej len počúval. Potom niečo povedal a zložil.
„Je mi to ľúto, no musím odbehnúť na kliniku, niečo vyriešiť, prepáč, strašne ma to mrzí,“ ospravedlňoval sa.
„To nevadí, hodíš ma na stanicu?“ spýtal som sa.
„Jasné. Nechceš zostať tu?“ vypadlo z neho.
„Nie, rád by som tu bol s tebou, sám sa bojím,“ pousmial som sa.
„Fajn, tak poďme teda,“ povedal a odišli sme. Na stanici sme sa rozlúčili a ja som vystúpil.
Cesta vlakom bola celkom príjemná, nesmrdel, bol prázdny, takže som to bral ako malý úspech. Po vystúpení mi zazvonil mobil. Myslel som, že to bude Borys. Omyl, bol to Rišo.
„Prosím?“ zodvihol som.
„Ahoj Peťko, to som ja Rišo, môžem dnes pre teba prísť? Rád by som sa s tebou stretol a skočil niekde na kávu,“ povedal a ja som zostal zaskočený. Úplne som na neho v posledných dňoch zabudol.
„Dobre, príď poobede ku nám a môžme niekam skočiť,“ odpovedal som. Snáď nerobím chybu.
„Fajn, teším sa,“ odpovedal a bolo to v jeho hlase počuť.
Prišiel som domov a povedal rovno našim s kým chodím, všetko o Borysovi a aj to, že som bol dnes u neho.
„A si pri ňom šťastný?“ spýtal sa otec.
„Ako blcha, dúfam, že sa to pokazí až čo najneskôr,“ odpovedal som a usmieval sa.
„Hlavne si dávaj pozor,“ strachovala sa mama.
„Neboj sa, už čo to mám za sebou,“ povedal som jej a chytil ju za ruku.
„Vy máte na večer nejaký plán?“ spýtal som sa.
„Chceme ísť do kina. Pridáš sa?“ navrhol otec.
„Nie, užite si romantiku. Ja idem poobede s Rišom na kávu. Snáď ma nezbije,“ zažartoval som. Na mame som videl obavy.
„Nič sa nepýtam. Dávaj si...“
„Pozor,“ povedali sme s otcom naraz. Všetci sme sa zasmiali.
Dal som si potom sprchu a skočil ešte na web. Borysovi som napísal smsku, aby vedel, čo mám v pláne.
Pre: Borys
Ahoj milacik, velmi mi chybas a este stale som uneseny z tvojho domu. Poobede idem s kamosom von, no budem na teba stale mysliet. Neviem sa ta dockat.
Milé, zamilované, trošku vtieravé... Poslané...
Písal som si s Miou a ona mi opisovala svoj vzťah s Maťom. Ako a kde boli, ako je unesená z jeho tela, ako to vie v posteli a akých ma super rodičov. Zhodli sme sa, že Lukášov coming out bol dobrá vec, lebo to medzi nimi aj tak škrípalo. Spýtal som sa na Lukáša, napísala mi, že je s tým chalanom z klubu a stále si u Lukáša. Bohvie čo tam robia... :D
Keď som sa obliekal, tak mi prišla smska.
Od: Borys
Ahoj laska, aj ja na teba myslim a este raz sa ospravedlnujem, ze som musel od teba odist. Budem sa snazit si ta vecer uniest este raz. Potom ti volam. Lubim ta
Jaaaaaaj, on je taký zlatý, tešil som sa.
Hodil som do seba ešte jeden banán, vyčistil si zuby, nech nezabijem Riša svojím dychom a čakal. O chvíľu mi volal, že je už dole. Rozlúčil som sa s našimi a povedal, že asi nebudem spať doma. A nech si užíjú kino.
Zbehol som von pred dom a nikde nevidel jeho auto. Zrazu niekto vystúpil zo zaparkovaného červeného SUV-čka. Bol to Rišo. Prišiel som k nemu, podal ruku a nasadol.
„Kde je audina?“ spýtal som sa.
„Trošku sa pokazila, tak som ju predal. Vieš, nový život, nové auto,“ povedal Rišo a usmieval sa. Vyzeral zdravšie. Tak celkovo.
Cestou do mesta sme sa rozprávali o tom, kto má čo nové. Rišo sa pochválil, že sa presťahoval vedľa Miša, do malého domu a nevie si to vynachváliť.
„A kto ti upratuje?“ odpichol som ho.
„Neuveríš, ale musím si sám. A je to super. Aspoň si vážim poriadok,“ povedal s úsmevom.
„Naozaj neverím,“ rozosmial som sa.
Zaparkovali sme v meste a sadli si do kaviarne na námestí.
„Takže si čerstvo zaláskovaný? Tak to gratulujem,“ povedal a znelo to úprimne.
„Ďakujem, a čo ty? Máš teraz niekoho?“ spýtal som sa.
„Nie, ani to nepotrebujem. Mal som nejaké pokusy, no necítim sa na vzťah. Chcem spoznať najprv seba a keď budem naozaj vyrovnaný, tak môžem spoznávať niekoho nového,“ povedal aj a som neveril vlastným ušiam.
„Tuším si naozaj dospel,“ povedal som. Bol som prekvapený, no stále som ho bral s rezervou.
„Tak za posledné dva roky som urobil toľko pičovín, že už bol čas s tým skončiť. Vieš Peťko, všetko je o filozofií človeka,“ povedal a odpil si z kávy.
„Filozofií človeka?“ nerozumel som.
„Áno. Všetko je to v nás. V našom pohľade na život, na problémy, vnútornom cítení. Keď sa človek až moc trápi problémami, väčšinou to nie je prostriedok na vyriešenie. Nič nie je vážnejšie ako zachovanie si zdravého rozumu a duše. Najdôležitejšie je byť v pohode, nech sa stane čokoľvek. Život človeka má najväčšiu cenu. Ale nebudem viac filozofovať, lebo ťa odstraším,“ dokončil s úsmevom a ja som premýšľal nad tým, čo povedal.
„Nie, to je v poriadku, máš pravdu. Keď sa tak pozriem dozadu, koľko rokov mi ubrali problémy, teda akože „problémy“ s Paľom, trápenie sa tebou, riešenie vzťahov, zameriavanie sa na nepodstatné veci. A pri tom som zabil toľko krásnych, slnečných a teplých dní. Proste si treba asi niektoré veci nechať preletieť cez hlavu a nezaťažovať sa nimi,“ súhlasil som.
„Som rád, že si ma pochopil, čo som chcel povedať. Počuj, ty si fakt inteligentný na svoj vek. Kks, však ty predbiehaš v rozmýšľaní ešte aj mňa,“ zasmial sa.
„Prestaň, lebo spyšniem,“ varoval som ho.
„To sa nestane, toho sa nebojím. Na to si až moc citlivý. Kks, ja som bol taký idiot. Ale čo, som rád, že sme aspoň kamoši. Pozajtra idem do Bratislavy za známymi a pozrieť rodičov, pridáš sa?“ navrhol mi.
„Fúúúha, tam som už dlho nebol. Dohodnem sa s Borysom. Ale asi budeme chcieť byť spolu. Na ako dlho chceš ísť?“ vyzvedal som.
„Tak 4 až 5 dní. Potom sa musím vrátiť. Inak, neboj, žiaden sex a ani nič podobné, za to sa zaručujem. Ja som happy, že si zadaný s niekým, kto za to stojí,“ prisahal Rišo a pomaly sme dopíjali kávu.
„Vieš, čo dohodnem sa s Borysom a dám ti vedieť, ok? Ale skôr to vidím na nie ako áno. Hodíš ma domov?“ spýtal som sa a pripravoval peniaze na účet.
„Jasne a tú peňaženku ani nevyťahuj, chcel som ťa vidieť a pozývam ťa,“ povedal mi a ja som nemal prečo nesúhlasiť.
Rišo zaplatil, nasadli sme do auta a odviezol ma pred dom. Keď zaparkoval na parkovisku, zobral si moju ruku do svojej.
„Veľmi si vážim toto dnešné stretnutie. Ďakujem za šancu, ktorú si mi dal. Prajem ti krásny zvyšok dňa,“ povedal a usmieval sa. Znova mal na sebe ten úsmev bezstarostného Riška aký som poznal.
„Aj ja si to vážim a prosím ťa, nesklam ma znova,“ poprosil som ho.
„Nesklamem,“ rozlúčili sme sa a počul som len za chrbtom zvuk toho jeho tanku a ja som kráčal k bráne.
Naši sa potešili, že som prišiel domov, povedal som im všetko o stretnutí mňa a Riša aj o ponuke, ktorú mi dal.
„Dohodni sa najprv s Borysom. A radi by sme ho videli,“ povedal otec.
„Riša?“ zasmial som sa. Vedel som, koho myslí.
„Toho tiež, rád by som ju jednu vylepil za to, čo robil,“ povedal a ja som súhlasil. Zaslúžil by si.
„Hlavne si to nepokaz u Borysa minulosťou,“ varovala ma mama.
„Budem sa snažiť. Prvoradý je pre mňa Borys. Aj keď som dnes pochopil, že dôležitý pre seba samého som najviac ja. V rozumnej miere,“ povedal som im, čo som sa dnes naučil.
„To je pravda. Moc sa snažíš urobiť pre chlapov, s ktorými chodíš maximum. A zatiaľ si to ani jeden nezaslúžil,“ teraz otec trafil do čierneho.
„Máš pravdu,“ súhlasil som a v tom mi volal Borys. Odbehol som do izby a zatvoril dvere.
„Prosím“ zodvihol som.
„Ahoj Peťko ,môžem si pre teba prísť?“ spýtal sa Borys.
„Čakám ťa láska,“ odpovedal som a začal sa tešiť, že ho uvidím.
K našim som sa vrátil vysmiaty ako slniečko na hnoji, takže hneď pochopili, že v noci nebudem doma. Opláchol som sa, prezliekol a čakal na Borysa.
Keď ma prezvonil, že už je dole, tak som sa rozlúčil s rodičmi a ponáhľal sa, aby Borys dlho nečakal.
Sedel v aute a usmieval sa. Otvoril som dvere a sadol si. Akonáhle som zabuchol dvere auta, chytil mi hlavu, prisunul k tej jeho a vášnivo ma pobozkal. Bolo z neho cítiť nedočkavosť.
„Ale, ale, Borysko, nejaký si rozvášnený,“ kľudnil som ho, keď som sa odtrhol.
„Nevedel som sa ťa dočkať. Celý deň som na teba myslel. Ale musím ti niečo povedať. Radšej na začiatku, nech nám to nekazí pekný večer. Pozajtra letím do Berlína na jedno konzílium, budem tam celý týždeň. Neviem ako to bez teba prežijem. Zvykol som si, že som s tebou,“ povedal a neusmieval sa.
Spomenul som si na to, čo mi hovoril Rišo. Netrápiť sa zbytočnoťami...
„Láska, aj mňa to mrzí, ale vydržíme to. Dnešok si užijeme, aj zajtrajšok a potom pôjdeš do Berlína, utečie to ako voda, ja si urobím malý výlet do Bratislavy, aby mi tu nebolo tak dlho a potom si to vynahradíme,“ hovoril zo mňa úplne iný človek. Rozumnejší.
Vyrazili sme k Borysovi a ja, v plnení zásady byť úprimný, som mu povedal o mojom stretnutí s Rišom, kto a čo je Rišo, čo sme spolu zažili, pri niektorých častiach sa Borys tváril zdesene, a aj to, že ma pozval do Bratislavy, a ja som súhlasil, ale som rozumný a budem mu verný.
„Láska, ja viem aký si, verím ti. Inak v tom Berlíne bude veľa mladých gréckych a talianskych lekárov. Samé mňamky,“ zasmial sa.
„Tak si nechaj zájsť chuť. Aby si si nepokazil zuby,“ odpovedal som s úsmevom.
Po príchode domov sme si naliali trochu vína, ja som pripravil deku a ľahol si na gauč. Borys šiel do sprchy. Zapol som telku a začal sa strašne smiať. Zabudol som, že chodím s Poliakom. V telke boli na začiatku samé poľské programy a ja som sa, samozrejme, smial na tom ich jazyku a prízvuku. Potom som prepol na verejnoprávnu televíziu, kde bol ten starý známy poľský „akože dabing“ v podaní jedného chlapa, ktorý to moc neprežíval.
Borys vyšiel zo sprchy a spýtal sa ma, na čom sa smejem. Taak som mu vysvetlil, že ten dabing je strašný.
„Tak toto nehovor, keď budeme v Poľsku. Tam sme na to všetci hrdí,“ upozornil ma s úsmevom.
„To myslíš vážne? A čo je na tom také úžasné?“ nerozumel som.
„Máme zopár týchto prerozprávačov, ktorí prehovárajú do poľštiny originál. V pozadí je počuť aj originál, pretože poľský divák chce počuť originál a cítiť originálne emócie herca, nie dabléra v štúdiu. A je to prostriedok na učenie sa cudzieho jazyka. A tí prerozprávači sú v poľsku veľmi obľúbení,“ vysvetľoval mi a bol pri tom taký zlatý.
„Ďakujem za vysvetlenie. Prepáč, ale tá poľština je strašne smiešna,“ povedal som a prepol na nemeckú superstar.
Borys sa pridal ku mne pod deku a zohrievali sme sa navzájom. Nemali sme sex a zatiaľ ani jeden z nás ho nepotreboval. Užívali sme si jeden druhého navzájom bez sexu. Ale obaja sme sa na ten moment tešili.
Na druhý deň sa mi zdalo, že má Borys výčitky, že odchádza a pripravil krásny program v meste, dokonca sme stretli Miu a jej Martina, skočili na kávu, potom nasledoval obed, prechádzka v horskom parku a nakoniec jahody so šľahačkou u Borysa doma. Podvečer som sedel v aute a čakal na Borysa, viezol ma domov, lebo vstáva skoro na letisko do Viedne. Zavolal som zatiaľ Rišovi.
„Prosím?“ zodvihol Rišo.
„Ahoj Riško, môžem sa k tebe zajtra pridať do tej Bratislavy?“ spýtal som sa.
„Jeeee, jasné, chcem vyrážať tak okolo desiatej, cestou sa niekde najeme. Teším sa,“ súhlasil a ja som sa potešil, že si urobím výlet. Zmena prostredia mi pomôže.
Borys prišiel do auta a vyštartovali sme. Cestou však zastal pod Strečnom na parkovisku.
„Peťko, chcem ti niečo povedať. Som nesmierne rád, že som stretol takého chalana ako si ty. Rozumný, veselý, krásny, úprimný. Ďakujem za to, že si,“ povedal a ja som mohol vyskočiť z kože šťastím.
„Ďakujem Borysko, aj mne je s tebou prekrásne. Lúbim ťa,“ povedal som mu a pobozkal ho.
Pred mojim domom sme sa ešte dlho bozkávali a nechcel som odísť. Chcel som však, aby sa Borys pred odletom vyspal a tak som vystúpil, zamával mu a šiel domov.
Naši pozerali telku s popcornom na stole, tak som sa pridal a rozprávali sme sa do noci. Potom som sa rozlúčil s tým, že sa musím zbaliť, zbalil som sa do kufra, asi 4x to celé vybalil a zbalil znova a tešil sa. Zaspával som s úsmevom na tvári. Viem, že to je krásne, no musím byť opatrný. Cítil som letný vánok z okna, ktorý ma preniesol do ríše snov...
Prebudil som sa na to, že mi bolo strašne treba na záchod. Vykonal som, čo bolo treba a pustil si telku. Sedel som na posteli, prepol na hudobný kanál, užíval si nič nerobenie a tešil som sa na nasledujúce dni. Zobral som do ruky mobil. 7:26... Fajn, to mám ešte kopu času. Na displeji svietili dve esemesky. Jedna od Borysa, druhá od Riša.
Píše: Borys
Ahoj Peťko, asi este krasne spinkas, ja som uz na letisku vo Swechate, o hodinu odlietam. Lubim ta a strasne mi chybas. Davaj na seba pozor a ked sa vratim, budes len moj.
Prijaté o 5:13. Dá sa niekto milovať viac ako ja som miloval jeho? Nevedel som to a ani som to nechcel vedieť, lebo pre mňa znamenal všetko. Dúfam, že let bude v pohode, pomyslel som si a odpísal mu, že som sa práve prebudil a teším sa na neho a že keď sa vráti, tak sa od neho nepohnem ani na krok. Prešiel som na druhú smsku.
Píše: Rišo
Prave som sa zobudil. Neviem sa dockat, kedy ti vsetko poukazujem. Mam naplanovany program, ze padnes na rit. Napis na whatsappe, konecne som smart aj ja :D
Prijaté o 5:30... On sa asi fakt teší :P
Otvoril som kufor, skontroloval, či mám naozaj všetko, hodil si sprchu a napísal Rišovi na whatsappe pri robení si raňajok, naši ešte spali.
Ja: Tak ta zdravim v smart svete. Co taka zmena?
Richard: Vsak som bol jak 100 rokov za opicami. Stale na smskach. Ten ajfon je fakt bomba. Ideme do velkeho sveta, tak musime byt IN. Tesis sa?
Ja: Jasne... Uz pobaleny, kludne mozme vyrazit skor ak sa nevies dockat.
Richard: Pridem o pol deviatej. Tesim saaaaaaaaaaaa
Zasmial som sa a napisal Mii. Že Borys je v Berlíne, ja idem s Rišom do Bratislavy, že Borys o všetkom vie a že sa vrátim o 5 dní. A to, že ma zanedbáva. Pripravil som si kufor do chodby, napísal rodičom na lístok, že sme vyštartovali skôr a keby niečo, tak nech mi zavolajú, a samozrejme, že ich ľúbim a budem na seba dávať pozor.
Vybehol som von a užíval si začiatok dnešného dňa. Kebyže mám problémy s prostatou, tak sa asi od šťastia poštím. Totálne som sa tešil. Vypadnem nachvíľu z tohto prostredia, budem chodiť po Bratislave s namakaným týpkom a nič sa mi nemôže stať. A keď sa vrátim, budem s Borysom zatvorený u neho v posteli a nevyjdeme týždeň. Kiežby tieto prázdniny trvali väčšnosť.
Na parkovisko prišilo Rišovo červené SUV-čko a Rišo z neho celý natešený vyskočil a na tvári mal ten svoj bezstarostný úsmev.
„Tak pripravený na veľký výlet?“ spýtal sa ma, keď nakladal kufor do kufra auta.
„Ako ešte nikdy. Musíme si to užiť,“ povedal som, zabuchol veko na kufri a nastúpil.
Rišo šoféroval svojim typickým štýlom a ja pre ochranu svojho duševného zdravia, som si spieval songy z rádia, alebo sa venoval mobilu. A nastavoval som ten jeho. Však samozrejme, Riško musel mať najväčší iPhone na trhu ale nevedel s ním nič urobiť. Na mobil mi zapípala smska.
Píše: Borys
Tak laska, uz som v Berline na hoteli, let bol v pohode, stale mi chybas. Dufam, ze ste v poriadku a budete dobri. Pozdrav Risa. Lubim ta
Tak som rýchlo odpísal.
Pre: Borys
Ahoj Bobino, tak sme uz na ceste, Riso je zatial v poho. Stale na teba myslim a vecer si volame. Lubim ta
„Je v pohode?“ spýtal sa Rišo a z úsmevu na mojej tvári usúdil s kým si píšem.
„Áno, už je na hoteli. Máš byť na mňa dobrý a že ťa pozdravuje,“ odkázal som Borysov pozdrav.
„Tak, že aj ja. A ja viem byť už len dobrý,“ zasmial sa Rišo spoza volantu.
„Pre každý prípad mám zo sebou finančnú rezervu na vlak domov keby ti preplo,“ upozornil som ho.
„A máš aj dosť kondómov?“ zarehotal sa. Jasné, už len to potrebujem.
„Môj Robertko to vie aj bez gélu,“ odpovedal som.
„Toto nepochopím. Máš tu Riška a berieš so sebou nejakého Roberta,“ zasmial sa a ťukal si do rytmu o volant prstami.
Po ceste sme sa zastavili na pumpe natankovať, dali sme si kávu a malý sedvič. Ako som tak pri jedení pozoroval autá na diaľnici mi napadla dôležitá otázka.
„A kde budeme vlastne cez tie dni bývať?“ spýtal som sa Riša.
„Naši prenajímajú v Bratislave zopár bytov a ja keď som tam, tak pravidelne bývam v jednom z nich v Petržalke. Neboj, bude sa ti tam páčiť,“ odpovedal Rišo, dojedli sme a vyrazili sme na zbytok cesty.
„Máš už nejaký plán?“ zaujímalo ma cestou.
„Jasné. Zajtra ideme k našim do Edelštálu, od nich poobede do Parndorfu, to je outlet, tam si niečo nakúpime a podvečer skočíme do Viedne. Potom som naplánoval kúpanie vo Veľkom Mederi, to je dedina pri Maďarsku, večer dojdú nejakí známi k nám, trošku sa uvoľníme. A ďalej budeme len oddychovať, možno dáme nejaký wellness. Neboj, bude nám dobre, oddýchneme si a budeme freš,“ vyrozprával mi Rišo. Znelo to ako zaujímavý program.
Tesne pred Bratislavou mi volal Luky.
„Ahoj môj,“ zodvihol som.
„Ahoj Peťko, ako sa máš? Mia mi písala, že ideš s Bonsom do Bratislavy,“ jáááj, tamtamy fungujú, pomyslel som si.
Musel som sa priznať kde a s kým som a že Mia neklame, Lukáš mi ďalej rozprával o svojom novom vzťahu a že sa musíme všetci stretnúť, keď prídem. Po telefonáte som zložil telefón a uvedomil si, že sme už na Prístavnom moste.
„To bolo rýchle,“ povedal som Rišovi a pozrel na hodiny. Fajn, trasa Martin – Bratislava so zastávkou na pume za 2 hodiny.
„Len v rámci predpisov,“ odpovedal ironicky Rišo a ja som bol stratený. V Bratislave som bol naposledy keď som mal 11. Takže si moc nepamätám.
Míňali sme Inchebu a zatočili späť do Petržalky. Zachvíľu sme vchádali do podzemnej garáže akejsi budovy.
Rišo zaparkoval, vytiahli sme si veci z kufra a vyviezli sa výťahom na 12 poschodie. Potom sme kráčali cez dlhú chodbu až k bytovým dverám, Rišo odomkol, ja som vstúpil do bytu za ním a skoro mi padla sánka na zem. Stál som v kuchyni prepojenej s obývačkou, no takú výmeru nemal ani náš byt. Obývačka končila dlhým oknom cez celú stenu a naskytol sa mi pohľad na celú Petržalku.
„Tak toto bude na pár dní náš domov,“ povedal Rišo a zapol elektrinu. Sadol som si na gauč v obývačke a nevedel sa vynadívať. Tak tu by som sa nasťahoval aj hneď. Ale s Borysom. Toto mu musím raz navrhnúť. Alebo radšej nie. Tie buzny v tomto meste by mi ho hneď ukradli...
„Kde sme to vlastne?“ spýtal som sa ako idiot, však v Petržalke, odpovedal som si hneď v hlave.
„Volá sa to Vienna Gate, mám to tu rád, najmä tú romantiku večer, keď vidíš na tie paneláky. Tu som býval, keď som bol mimo z Martina,“ vysvetlil mi Rišo.
„Tu by som sa nasťahoval hneď,“ priznal som sa.
„Nikdy nehovor nikdy,“ povedal Rišo a pousmial sa.
„Tak na to zabudni,“ povedal som a šiel sa vybaliť.
Po vybalení sme skočili dole do reštiky a po obede som sa natiahol v posteli. Zadriemal som a zobudil ma až Rišo ako vychádzal z vane.
Hodil som si sprchu aj ja a sadol si pred okno. Ten výhľad bol famózny. Rišo si prisadol a bol len v slipoch.
„Bože, dúfam, že nás nikto nevidí,“ povedal som a pozrel sa na Riša.
„Tu vidíme len my všetkých,“ povedal a objal ma.
Šli sme sa prejsť do mesta, prvýkrát som bol na káve v Auparku kde som zavolal Borysovi, ktorý bol z prvého dňa tiež vyštavený a večer som padol unavený do postele a zaspal.
Ráno sme sa zobudili, spravili si raňajky, obliekli sa a vyštartovali k Rišovým rodičom do Rakúska.
Rakúsko bolo naozaj len za rohom a po chvíli sme zaparkovali pred rodinným domom jeho rodičov.
Vošli sme dovnútra a na záhrade sedeli jeho rodičia. Jeho otec bol snáď ešte svalnatejší ako Rišo ak sa to ešte vôbec dalo a Rišova mama bola vysoká blondýna s milým úsmevom na tvári.
„Tak to je Vlado, môj otec a Emília, moja mama, toto je Peťo, môj kamoš,“ povedal Rišo a to slovo Rišo znelo presvedčivo.
„Dobrý deň, teší ma,“ pozdravil som sa a sadol si. Podali sme si ruky a Vlado mi nalial pohár vína. Bolo to asi to najchutnejšie víno aké som kedy mal. Keďže sme tesne pred tým jedli, stačilo mi len víno a tak som jedlo musel odmietnúť.
Rišovi rodičia boli fajn ľudia, kecali sme o mne, o mojej škole, mojich záľubách, dozvedel som sa, že z Martina odišli kvôli obchodom, ktoré tu mal Vlado, že im Rišo robil vrásky, no vyzerá to tak, že sa už uvedomil. Radšej som im nespomínal čo všetko urobil mne. To je minulosť, ku ktorej sa už nikdy nechcem vrátiť. Však na čo by im to bolo. Oni svoje o svojom synovi vedeli.
Bolo mi strašne dobre, no Rišo zavelil, že ak chceme stihnúť outlet mali by sme ísť, tak mi nezostávalo nič iné, len sa s jeho rodičmi rozlúčiť, nasadnúť do auta a veriť Rišovi, že vie, kam ide.
Rakúske dedinky boli čarovné, všade poriadok, vodiči púšťali chodcov na prechodoch, z balkónov viseli muškáty, jednoducho ako v inom svete.
Onedlho sme zaparkovali na parkovisku pri outlete, tu už som sa znova cítil ako na Slovensku, všade slovenská Špz-tka, urevané decká, nervózni oteckovia, uškriekané mamičky. Klasika. Ale z obchodov som bol paf. Prvýkrát v živote som bol vo svetových značkách, o ktorých som dovtedy len počul. Rišo si stále niečo skúšal, vo všetkom vyzeral božsky a tak som sa nečudoval, keď sme mali plné ruky tašiek. Ja som si kúpil jedny nádherné topánky a od Riša som ako darček dostal ešte jedny, ktoré stáli skoro ako moje 3 mesačné vreckové. Asi mal ešte stále výčitky svedomia. Neskôr sme sa najedli vo fastfoode a odfukovali po napraskaní sa burgermi.
„Už toho mám dosť, ideme sa pozrieť do Viedne?“ spýtal sa ma Rišo, keď sme opúšťali preplnený obchod.
„Jasné, poďme rýchlo preč,“ súhlasil som a ponáhľal sa k autu.
Všetky tašky sme hodili do kufru a vyrazili smer diaľnica. Stmievalo sa a pri letisku bol krásny pohľad na prílety lietadiel. Pomyslel som si, že takto priletí aj môj Borysko. Jááááj, keby to tu tak bol so mnou. Musíme sa tu vrátiť. A potom sa tu presťahovať :D
Rišo sa vyznal v centre Viedne ako doma a onedlho sme už parkovali v podzemnej garáži v centre mesta. Vyšli sme na ulicu a ja som bol ako mechom bachnutý. To mesto vyzeralo nádherne. Tá atmosféra, tí ľudia. Ak som si v Martine myslel, že chodím oblečení výstredne, tak tu som bol oblečený ako sedlák. Toto si dať na seba doma, tak mi dá facku prvý človek na ulici za výstrednosť.
Prešli sme radnicu, parlament, staré mesto a zastavili sme sa na káve v Starbucks, ktorý som dovtedy poznal len z amerických filmov. Bol som samé jéj, aha, pozri a Rišo sa na tom zabával.
„Toto je super deň, fakt moc ďakujem,“ nevedel som ako mu mám poďakovať.
„Ber to ako kompenzáciu toho, čo som urobil,“ navrhol Richard.
„To je už minulosť. Tá kavá je úžasná. Som však už trošku unavený. Vrátime sa do Bratislavy?“ spýtal som sa.
„Môžme, inak, nemal si večer zavolať Borysovi?“ spýtal sa ma Richard a ja som si to vtedy uvedomil.
„Ďakujem, hneď mu zavolám,“ vybral som z vrecka telefón a odpil si z kávy.
„Ahoj Borysko,“ ozval som sa hneď ako zodvihol.
„Ahoj láska, konečne ťa počujem,“ pozdravil ma Borys z Berlína do Viedne.
Následne som mu vyrozprával všetky zážitky dnešného dňa, ako kde bolo, ako sa musíme spolu pozrieť do Viedne a ako mi veľmi chýba. Odpovedal, že tam určite skočíme, že je v Berlíne fajn, stretol kopec známych ale nie som tam ja. Po asi desaťminútovom telefonáte som zložil.
„Vy sa asi naozaj milujete“ povedal Rišo, ktorý sa zas bezstarostne usmieval.
„Takéto niečo som ešte nezažil,“ priznal som a dopil kávu.
Cesta do Bratislavy bola rýchla. Však ako inak, keď šoféroval Rišo. Ani neviem ako som zadriemal, zobudil ma v garáži.
Po príchode do bytu som sa zvalil na postel a zaspal ako zabitý. Snívali sa mi kraviny o tom ako som predával vo Viedni klobásy a rozprával som plynulo po nemecky. A to som ani nepil... :D
Ráno som sa zobudil na ruch z ulice. V Martine počujem aj štekot vtákov, takže to bol pre mňa šok. Zorientoval som, kde som, s kým som a upokojil som sa.
Rišo sedel na gauči a pozeral telku.
„Dobré ráno,“ pozdravil som sa.
„Dobré ránko spachtoš, no rýchlo sprcha, raňajky a ideme,“ zavelil a ja som sa zvalil na gauč. Chcel som ešte spať...
Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na [email protected].
Chceš vědět, když Peter93 přidá nový blog?
Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.