Keď tóny v znamení diabla znejú #1

Ak si si dal správne dokopy dva a dva, iste už tušíš o čom "točím". Reč je o svojráznej (no o to krajšej) hudbe zvanej metal, resp. heavy metal. Azda žiadny iný žáner sa nemôže pochváliť tým, že polarizuje spoločnosť tak intenzívne ako práve metal. V tom mám pocit, že tkvie jeho krása i prekliatie zároveň. Každá minca má totiž dve strany. Poďme si teda ten náš milovaný /nenávidený "ťažký kov" rozmeniť na drobné a pozrieť sa na danú vec trochu bližšie.

(zdroj: http://www.metalinjection.net/)

Metalisti vs. Tí druhí

Povedzme si na rovinu. Hlučné škrípanie gitár, riffy s minimálnym náznakom melodickosti podčiarknuté nekompromisne rýchlym tempom bicích. Na takéto niečo si bežný smrteľník, zvyknutý na hity z rádia a parket na diskotéke veru nezakrepčí. Tento akustický zážitok prosto nie je stráviteľný pre ucho každého poslucháča. A preto je jasné, že kvalita hudby sa v tunajšom fachu nemeria na základe čísiel. Napíšem to po lopate, aby aj tí menej znalí problematike pochopili. V minulosti ma vedelo poriadne rozvášniť, keď týpek s nohavicami "na pol žrde", s mikinou trikrát väčšou ako je jeho konfekčná veľkosť a čapicou s rovným šiltom začal frajeriť, akí sú jeho obľúbení interpreti bohovia a moji nímandi. Vytasil pritom ten najťažší kaliber. Veľké lóve, drahé klipy, najnovšie Jordany na nohách a v neposlednom rade... miliónové vzhliadnutia na Jútube. Kým niekedy ma tieto slabomyseľné argumenty poriadne nazlostili a ostrou polemikou na tému, ktorá hudba je to vlastne tá najlepšia v šírom vesmíre som vedel stráviť more času, dnes si z nich už ťažkú hlavu nerobím. Tak ako ja nevidím zmysel v jeho hudobnom vkuse, nevidí ho ani on v tom mojom tak načo sa ho mám snažiť prevychovať. Objektívna pravda neexistuje. Mali by si to uvedomiť všetci tí, ktorí majú sklony k takýmto nezmyselným konfliktom .

Biznis na vedľajšej koľaji

Deti moje osprostené! Poviem to ešte predsa len poslednýkrát, nech sa už viac neopakujem. Na daných atribútoch spomenutých vyššie v končinách kovového hudobného priemyslu naozaj nezáleží. Áno, žijeme v modernej dobe a napísal by som nehoráznu lož keby som tvrdil, že komercia, marketing a veci s tým speté sa metalu nedotýkajú. Rozhodujúci faktor úspechu však od nich nie je priamo závislý, tak ako tomu je pri iných žánroch. Odhliadnuc od kapiel produkujúcich tzv. "pseudo metal". Alebo inak povedané, kapely, čo dostali nálepku "metalové" od širokej verejnosti, ale ich tvorba tomu vo svojej podstate nezodpovedá.

Autentickosť nadovšetko

Ak by som mal v súčasnosti vypichnúť nejakú muziku, ktorá ešte ako tak funguje na princípe tvrdého drilu, robí sa srdcom, bez kalkulu a nie je určená pre masy bol by to práve metal. Chcem tým povedať jednu prostú vec. Na electo- house- dnb- disco party príde DJ vyzbrojený notebookom a USB kľúčom (v tom lepšom prípade platňami na mixovanie, alebo nemám šajnu ako sa tá vecička volá XD). Klikne na skladbu, vopred pripravenú, tá sa sama prehrá a on začne skákať a máchať rukami ako najväčší macher. V metale je niečo také neprípustné. Zvuk aj spev, ktorý vyjde z reproduktorov musí byť (mal by byť) autentický, priamo z rúk či nôh jednotlivých hudobníkov - žiadne flákanie či hudba z počítača. Svoje v tom zohráva aj zvukový technik, bez ktorého dobrej práce je výsledný efekt polovičný. Takpovediac demonštrácia muzikantskej bravúry bez akýchkoľvek fejkov či umelín. To všetko za veľmi familiárnej atmosféry fanúšikov, ktorí sú touto hudbou stmelení ako v žiadnom inom hudobnom prúde na svete. Stretnúť na akcii podobného charakteru výtržníka či iného hulváta je raritou. Píšem len môj osobný názor, aj keď indivíduá sa nájdu vždy a všade. Nejdem teda prehnane zovšeobecňovať.

Pomätená cirkev

Slovo „diabol“ sa v nadpise blogu nenachádza náhodou. Často sú totiž metalisti konfrontovaní laickou verejnosťou tým, že sú priam spriaznení so samotným satanom a v jeho mene dokonca neváhajú obetovať sliepku, mačku či nebodaj susedovho psa. Vypaľovanie kostolov a cirkevných sídiel je vraj takisto na dennom poriadku, keďže Pán temnôt nikdy nespí. Poďme ale z rozprávok späť do reality. Tento démonický humbuk majú do značnej mieri na svedomí neposlušní chlapci z Nórska. V polovici 90-tych rokov tam začalo byť horúco ako v pekle, keď miestna black metalová komunita započala vo veľkom výpalníctvo a tamojšie kostoly išli na dračku ako teplé rožky. Od tej chvíle ich pochopiteľne kňazi a mníšky v láske veľmi nemajú. V dôsledku toho sa nám všemožní svätí ujovia a tetušky snažia až doteraz zo všetkých síl sabotovať koncerty či festivaly... pretože si akosi nevšimli, že už nie sme v stredoveku a všetky čarodejnice boli dávno upálené ( tak ako tie ich kostoly :) ). To je ale kapitola sama o sebe a o prípadoch, kedy sa svätci búria proti metalu by som mohol písať do aleluja. Ktovie, možno v budúcnosti sa toho zhostím...

(zdroj: http://www.metalinjection.net/)

Toť by bolo zhruba vše z prvej časti zrejme najmetalovejšieho blogu na Refresheri. Zámerne som vynechal veľa podstatných faktov a skutočností, nezabŕdal som príliš do histórie, pretože to budú témy ďalších blogov, ktoré plánujem. Ak sa ti uplynulé riadky páčili a aspoň trochu ťa zaujali, budem rád za spätnú odozvu v akejkoľvek forme. Na záver dodám jeden citát od klasika z Iron Maiden.

Metal s vami! 🤘

(zdroj: http://www.azquotes.com/)

�