Teplé čučo a hanebné brko, alebo ako malicherní bohovia umreli, no pterodaktyly zostávajú nažive.

Starí bohovia neboli ku mne krutí. Vo vonkajšom živote sa nemám na čo sťažovať, tak sa tam nesťažujem, easy. Ale starí bohovia, si radi robia z nás piču. Vedia, že keď to je easy, začne to byť po čase nuda. A skutočná nuda je veľmi krutý trest pre život vnútorný. Neboli krutí, dali mi možnosti. Ale zároveň mi dali do cesty obrovské prekážky, aby mi tie možnosti unikli. Na bohov sa nehnevám, keby neverili, že to aj tak zvládnem, nerobili by to. Keby ja nebyť, to, čo byť, tak už dávno nebyť alive.

Idem si po ulici, Bee Gees mi škrečia do hlavy. Vždy mať pocit, že to spievajú pterodaktyly. Nevedno prečo. Tak si ich predstavujem, lebo ma to baví. A uvedomím si, že je divné, že som ešte nažive, lebo ja mať už dávno vyhynúť. ,,Ha, ha, ha, ha! Stayin´alive! Stayin´alive!" škrečia pterodaktyly, lebo sú nažive, aj keď už mali dávno vyhynúť. Popiči nám je.

A bude aj teplé čučo, aj hanebné brko, nebojte, hriešnici! Ale teraz si idem po ulici a...

...a spomínam si, že sem pôvodne chcieť napísať nejakú sračku o druhom význame adjektíva independent. Ale už nechcieť. Ja mieniť, starí božiskovia meniť. Tí starí schizofrenici boli vždy malicherní k tomu, čo chcem. Ale nikdy neboli ku mne krutí. Snáď práve preto mi pripomenuli tie vytupené a smiešne staré časíky a ja si spomenúť na vtedy rozpísané a nikdy nedopísané anály. Okrem obscénnych kresieb a žalostných rapových textov (už vtedy mať radšej voľný štýl), obsahovali aj útržky z úvah o samote od indického mystického maníka Osha, ktorý už umrel, ale aj ostal nažive. Sa mi to páčilo. Ha, ha, ha! Odvtedy mi ešte nedopísalo, ale zato mi už doplo, prečo sa mi to páčilo.

Boli to časy, kedy si pracne pomaľovať mne nemalú košeľu len preto, aby si na ňu potom sadať na zasranú zem alebo ešte zasranejšiu ,,tresnú lavicu" v zasranom parku. Boli to časy, kedy si kúpiť liter čuča za pol eura a piť ho nalačno a na slnku, aby mi bolo dobre. Osamote. Boli to časy, kedy fajčiť hnusné Benson n´Hedges a písať si na každú krabičku, že zabíjanie ma môže fajčiť. Osamote. A hľa! Zostávam nažive dodnes ako Bee Gees, pterodaktyly a Osho. Stále osamote. Boli to časy, kedy fajčiť hnusné Benson n´Hedges aj preto, lebo ešte nevedieť šúľať cigy. Tobôž nie baliť brko. Ale aj tak ho baliť. Našťastie, osamote, lebo vyzeralo hanebne. Ako vtedy ja. Ale písalo. A ja tiež. Tie anály. O samote.

Dnes ich nájsť. A v nich spomínané Oshove výroky, napríklad:

,,Lepšie je uvedomiť si, že ste sami a že už nie je ruka, ktorej by ste sa mohli chytiť, pretože potom sa budete snažiť nájsť vlastnú cestu, ktorá vás ochráni pred nebezpečenstvom."

,,Žiadny Boh nie je. ( Jo! Takže ani tí malicherní a krutí schizáci.) Ste sami a mali by ste svoju samotu prijímať s radosťou. Je to úžasná extáza, keď vás nikto nevedie za ruku." (Boli to tiež časy, kedy prvýkrát ochutnať koláč. Ha, ha, ha! Sa mi to páčilo.)

V týchto mýtických časoch mi už extázu prináša aj samotná samota. Teda, tá duchovná. Je zvláštne, že dnes nájsť ten zošit, pretože to bolo už fakt dosť dávno, čo sťaby pterodaktyl písať anály na tom slnku s tým čučom a s tým ...pokusom. A dodnes na ne zdanlivo úplne zabudnúť. Je to zvláštne, pretože toť, predvčerom si zapísať do análov súčasných presne toto: ,,Už necítim nijakú oporu. Vravím si, konečne!"

Zbohom, bohovia! Vy ste umreli, ale pterodaktyly (Ha! Ha! Ha!) zostávajú nažive.