Lifeline 8 - Polski facet

Celú cestu bol ticho. Však fajn, príroda tam je krásna, keď už nič iné tam nebude zaujímavé. Zaparkovali sme, vystúpili a šli sa prejsť. Po pár metroch si Paľo sadol na lavičku.

„Peťo, prepáč,“ povedal a ja som neveril vlastným ušiam.

„Za čo?“ vypadlo v údive zo mňa. Nie, že by som nevedel, za čo sa ospravedlňuje, len som nevedel za čo z toho všetkého sa ospravedlňuje.

„Za to ako sa správam. Za to rande. Za moje nálady,“ ooooo, tak on má zas úprimnú chvíľu. To tu bolo už neraz. Toto je stále dokola sa točiaci kolotoč.

„Nemusíš sa ospravedlňovať. Ja som si zvykol. Iný už nebudeš a ja tiež nie. Netreba to riešiť,“ upokojoval som ho.

„Ale ja ti to chcem vysvetliť,“ zabudol som, že on zas niečo chce, tak to musí urobiť,“ prečo sa správam tak ako sa správam.

„No tak počúvam,“ sadol som si k nemu a bol zvedavý.

„Keď sme sa začali stretávať, tak som si myslel, že byť kamarát s tebou zvládnem byť. Že zvládnem ovládať svoje emócie. Ale čím som s tebou viac, tým viac stále cítim, že k tebe niečo cítim a bojím sa toho. Lebo viem, že nechcem zas s tebou chodiť, lebo by sa to celé kazilo. Preto som mal to rande, ale stále som myslel na teba,“ povedal.

No jasne, najmä keď si ma zrušil, že nemáš čas, pomyslel som si.

„Tak v tomto ti nepomôžem. Ja ťa tiež stále ľúbim. Ale zas by sme sa točili okolo tých istých problémov ako doteraz. Asi si nie sme súdení,“ usúdil som.

„Tak prečo ťa neviem dostať z hlavy?“ spýtal sa ma úprimne.

„Sám seba sa pýtam to isté,“ priznal som sa.

„Peťko, počuj, už si skoro dospelý, čo keby sme sa dohodli, že sa budeme ovládať? Stretávať sa ako doteraz, ale netlačiť na pílu? A hlavne sa nehádať. Lebo nechcem o teba prísť ako o kamoša len preto, že máme také povahy, aké máme,“ navrhol.

„No to je síce pekné, ale vieš si predstaviť, že si ja alebo ty niekoho nájdeme, zvládneš sa na to pozerať?“ spýtal som sa ho narovinu.

„Bude to zvláštne. Ale aj tak si myslím, že nech budeme stretávať kohokoľvek, tak sa vždy k sebe vrátime. Aspoň na chvíľu. Celé je to divné,“ povedal a ja som musel súhlasiť.

„Tak máme na výber. Buď sa dáme dokopy a o dva týždne sa rozídeme, alebo ostaneme kamoši a budeme si dávať občasný sex a sem tam sa stretneme na káve. A budeme akceptovať ak si jeden z nás niekoho nájde,“ navrhol som a bol zvedavý, čo odpovie.

„Ty si na svoj vek taký inteligentný. Chcel by som mať v živote chalana ako ty,“ povedal a zahľadel sa na vodu.

„A ver, že aj ja chlapa ako ty, len s inými vlastnosťami,“ toľko úprimnosti.

„Tak sa budeme stretávať, neriešiť pičoviny a keď budeme chcieť vybuchnúť, budeme proste ticho. A budeme k sebe úprimný, keď jeden stretne niekoho,“ dohodli sme sa.

Tak som mu rovno povedal o Borisovi. On mne povedal o tom chalanovi, s ktorým sa stretol, ktorý má síce 15, ale je to hlúpe decko.

„Tak bohužiaľ, nemôžu byť všetci ako ja,“ zažartoval som.

„Jeho telo, tvoja inteligencia, tvoj penis a bol by ideálny,“ povedal Paľo.

„To som akože škaredý?“ zasmial som sa.

„Tak už dávno nemáš 15,“ rozosmial sa Paľo a ja som ho udrel päsťou do ramena.

„To aj tvoje stehná nejak pochudli,“ povedal som a pozrel sa na ne. Boli fajn.

„Inak, v Šanghaji som stretol Riša. Teda, on čakal na mňa v aute celú noc,“ priznal som sa.

„Aj mne sa ozval. Vyplatil mi peniaze a strašne sa ospravedlňoval. Asi sa zmenil,“ prekvapil ma Paľo.

„Asi hej. Ale aj tak ho beriem s rezervou. Nikdy neviem, čo od neho mám čakať.“

„Vravel mi, že ho mrzí, ako sa k tebe správal. Ani sa mu nečudujem. Ja som niekedy chuj, ale on bol totálny debil. Chceš sa s ním stretávať?“ spýtal sa.

„Asi mu dám šancu, ale budem opatrný. Vieš, že ja neviem povedať chlapovi nie,“ narážal som na neho.

„To viem. A to je pekné. Zaveziem ťa na rande?“ spýtal sa.

„Môžeš.“

A tak sme nasadli do auta smer Aupark. Rozlúčili sme sa a ja som si to zamieril do kaviarne. Boris tam zatiaľ nebol, tak som si sadol a Mišo dnes nerobil, tak som sa chvíľu nudil.

Zazvonil mi mobil. Neznáme číslo.

„Prosím?“ zodvihol som.

„Ahoj Petino, parkujem, už si v kaviarni?“ ozval sa hlas a ja som si domyslel, že to je Boris. Mal taký sladký hlas.

„Áno, už tu sedím. Počkám, dávaj si pozor,“ odpovedal som a uložil si jeho číslo. Zatiaľ som si objednal a čakal.

Uvidel som ho na chodbe smerom do kaviarne. Zamával som na neho rukou a znova si sadol. Bol som milo prekvapený. Boris mal okolo metra osemdesiat, pevnú postavu, mal na sebe biele polo a červené kraťasy, žabky a raybany z fotky. Vyzeral sviežo.

„Ahoj, prepáč, že meškám, trošku som sa zdržal na obede. Už máš objednané?“ spýtal sa hneď ako si sadol.

„Áno,“ odpovedal som a cítil som z neho príjemnú náladu. To som po tom filozofickom rozhovore s Paľom potreboval. Trochu sa dobiť.

Čašníčka mi doniesla latte a Boris si tiež objednal. Stále mal na sebe ten úsmev.

„Čakáš dlho?“ spýtal sa ma.

„Nie, zopár minút. Keď si predstavím, že som ťa ešte pred pár dňami nepoznal, tak sme sa spoznali dosť skoro, takže som nemusel dlho čakať,“ povedal som.

„Ty si písal, že nemáš rád dlhé diskusie, tak som to musel využiť. Inak sa často nestretávam s chalanmi, lebo som opatrný,“ tak tomuto uverím až neskôr.

Začali sme rozoberať, kto čo robí, ja som mu povedal o škole, o tom, že bývam s rodičmi, ktorí veda, že som gay. Boris mi o sebe povedal, že je očný lekár, má kliniku aj so spolužiakom z výšky v Žiline a práca ho baví. Potom mu zazvonil telefón.

„Prepáč, to musím zobrať,“ povedal, ja som len prikývol a snažil sa nerušiť.

„Prosím, tu doktor Vožinsky,“ predstavil sa. Zvláštne meno, pomyslel som si. Začítal som sa do novín a podozvedel sa, kto s kým, kedy ako a za koľko chodí. Po telefonáte sa Boris ospravedlnil, že nás vyrušili.

„To je v pohode, máš zaujímavé priezvisko,“ uznal som.

„Ja som rodený Poliak. Na Slovensku žijem 8 rokov. Začal som študovať vo Varšave a skončil tu v Martine,“ prekvapil ma.

„Máš úžasnú slovenčinu,“ pochválil som ho.

„Tak sú to podobné jazyky. Ale ak chceš, môžem prejsť do polštiny,“ zasmial sa.

„Tak daj,“ bol som zvedavý.

„Jestem bardzo ščeštlivy, że osobiščie znam miły chuopiec jak ty,“ vypadlo z neho a ja som sa nezdržal rehotu. To bolo také ušušlané a ten jeho naivný úsmev.

„Prepáč, prepáč, ale je to smiešne,“ ospravedlňoval sa.

„Neospravedlňuj sa, ja to chápem,“ zasmial sa aj on.

„A čo si bardzo?“ spýtal som sa.

„Bardzo ščeštlivy, akože šťastný,“ vysvetlil mi.

„Aha, inak ďakujem za kompliment. To máš nacvičené?“ spýtal som sa narovinu.

„Nie, iným chalanom hovorím iné vety,“ povedal a šibalsky sa usmial. Podal mi vizitku.

Borys Woszinski – očná klinika Oculusmed

„Ahá, tak preto ten ypsilon,“ pochopil som jeho nick na iboyse.

„Správne,“ odpovedal a odpil si z kávy.

Ďalej sme sa rozpávali o tom ako často chodí k rodičom, o Poliakoch ako národe, o cirkvy, o jeho coming oute. Chvalabohu, mal liberálnych rodičov. Dokonca tu mal aj poľských kamarátov, ktorí boli tiež lekári.

„Vonku je krásne, neskočíme sa niekde prejsť?“ navrhol. No, dnes to bude zdravý deň, pomyslel som si.

„Dobre, kam by si rád?“ spýtal som sa.

„Unesiem ťa na jedno krásne miesto, teda ak môžem,“ navrhol a hodil po mne malým úškľabkom.

„Prinajhoršom vyskočím z auta a budem utekať s krikom preč,“ ubezpečil som sám seba, zaplatili sme a vybrali sa do garáže. V nákupnej uličke sme stretli Miu.

„Ahoj Peťko,“ pozdravila sa a objala ma.

„Ahoj, čo ty tu?“ spýtal som sa.

„Nakupujem s mamou, robíme si dámsku jazdu. Boli sme v meste niečo vybaviť, mama si akurát odbehla“ odpovedala mi a usmiala sa na Borysa.

„Mia, to je Borys, kamarát, Borys, toto je Mia, moja najlepšia kamarátka a spriaznená duša,“ predstavil som ich navzájom.

Mia mu podala ruku a pobozkali sa na líca. Šiblasky sa pousmiala. To zas bude výsluch, pomyslel som si.

„Tak, nejdem zdržiavať, my si voláme a užite si deň, chlapci,“ rozlúčila sa, objala ma a zakývala Borysovi. Cítil som sa zvláštne, Borys mal byť moje tajomstvo. Ten sa len usmieval. Vošli sme do garáže.

Keďže som vôbec netušil, kde Borys parkuje, musel som ho nasledovať. Prechádzali sme popri zaparkovaných áut a ja som bol zvedavý o akom mieste to hovoril. V diaľke sa rozosvietili svetlá bieleho Peugeota. Dlhá kombi limuzína. Čakal som poľské ŠPZ-tky, no mal na nej žilinské.

„To je osobné auto?“ spýtal som sa, lebo to auto bolo strašne dlhé.

„Mám rad pohodlie. Nepáči sa?“ usmial sa.

„Mne osobne to je jedno, ale je pekné. Biela je nadčasová,“ uznal som.

„Poďakuje sa ti pohodlnou jazdou,“ povedal, nastúpili sme a opúšťali Aupark. Borys mal pravdu, cítil som sa ako v bavlnke. Som vysoký a tak som sa často tlačil. Opustili sme Žilinu a šli smerom na Bytču.

Tento kraj som vôbec nepoznal, tak som sa pozeral z okna na prírodu zaliatu slnkom. Pípla mi esemeska.

Píše: Mia

Ten ma ake oci? Umrem... Vecer musis prist. Drz sa!

Ona je taká trafená. To bude naozaj veľké vypočúvanie.

„Spriaznená duša?“ spýtal sa Borys.

„Áno, Mia. A nerob si z toho srandu, milujem ju najviac na svete. Kam ideme?“ spýtal som sa.

„Uvidíš,“ zatĺkal Borys a ja som musel čakať. Odbočili sme z hlavnej a šli niekam hlboko do hory. Zastavili sme na parkovisku. Až tu som si všimol, čo má na sebe.

„Často sa ladíš do poľských farieb?“ rypol som si, keďže až teraz mi doklaplo, že má biele polo a červené kraťasy ako farby na poľskej vlajke. V Auparku mi to nedošlo.

„Kokos, to som si ani nevšimol, áno, ja som národovec,“ povedal a zasmial sa.

Smeroval k lesu a tak som ho nasledoval.

„V profile si mal napísané, že máš rád turistiku a prírodu. Bol si tu niekedy?“ spýtal sa.

„V živote nie,“ priznal som sa. Po pár minútach sme boli na vrchole.

„Ako sa to tu volá?“ spýtal som sa ho keď som si sadol na kus rovnej trávy a kochal sa pohľadom.

„Súľovské skaly. Mám to tu rád. Mám rád prírodu a tu je krásny výhľad.“

Musel som súhlasiť. Videli sme prírodu niekoľko desiatok kilometrov ďaleko, ruiny hradu a dedinky v okolí Žiliny. Borys si sadol vedľa mňa a dal mi ruku na rameno.

„Môžem?“ spýtal sa slušne.

„Nevadí mi to,“ povedal som. Bolo mi to príjemné.

„Som rád, že som ťa spoznal. Si krásny a inteligentný chalan,“ povedal a usmieval sa do ďiaľky.

„Aj ja som rád, že som ťa spoznal. Len ja som opatrný. Chcem si dávať na ľudí pozor. Neraz som sa spálil,“ povedal som a pozrel sa na neho. Rišo, Paľo, Rišo, Majo, Paľo...

„Chápem. Ver alebo nie, si prvý chalan, ktorého som stretol od rozchodu. Ten bol pred pol rokom. Zameral som sa na prácu. Ale som rád, že som dnes urobil to, čo som urobil,“ priznal sa a ja som mu veril. Nevedel som, či hovorí pravdu, ale veril som mu.

„Bol by som rád, keby sme sa stretávali. Ale nič nehrotili. Proste nechali veciam voľný priebeh. Nechcem sa hneď do niečo pustiť a potom sa sklamať,“ navrhol som.

„Jasné. Uvidíme, čo bude,“ súhlasil Borys.

„Urobíme si selfie?“ detinsky som navrhol.

„Jasné,“ povedal, vytiahol som mobil, Borys sa ku mne pritlačil a ja som nás odfotil. Bolo vidieť, že sme uvoľnení.

„Pošleš mi ju?“ spýtal sa a ja som to hneď urobil.

Potom sme sa ešte rozprávali o prírode, cestovaní, jazykoch, Borys hovoril rusky, poľsky, nemecky, anglicky a mierne po španielsky. Ja som mu hovoril o dovolenkách s našimi v Španielsku a o tom, že základy viem aj ja a jedného dňa by som chcel ísť na jazykový pobyt do štátov a venovať sa angličtine.

„To je super, jazyky sú top,“ poradil mi a ja som rád, že sa mu to páčilo.

Neskôr som zavolal mame, že presím u Mii a že mi zajtra musia povedať ako bolo v kúpeľoch. O Borysovi nepadla ani zmienka.

„Pôjdeme pomaly?“ navrhol som.

„Ja by som tu zostal až do zajtra. Chcem ťa predsa spoznávať,“ zavtipkoval a postavil sa. Podal mi ruku, aby mi pomohol vstať a zišli sme dole na parkovisko. V aute ma držal za ruku. Cítil som sa s ním fajn. Bol som uvoľnený, nevedeli sme o sebe veľa, nič sme neriešili, len sme si užívali to, že sa poznáme. Po ceste som zavolal Mii, že som na ceste k nej. Nechcel som vystúpiť z auta ale vedel som, že keby sme šli k nemu, tak sa to nedopadne dobre.

„Budem sa tešiť na budúci čas s tebou,“ povedal a pobozkal mi ruku.

„Aj ja, dávaj si pozor,“ povedal som a vystúpil. Nemôže sa mu teraz pokaziť auto? To by tu musel zostať. Jeho biely tátoš sa však rozbehol a zmizol v zákrute.

Ako som predvídal Mia spustila výsluch. Odpovedal som na všetky otázky, na ktoré som vedel a ukázal jej fotku z výletu.

„Nááááách, akí zlatí. Ty už nezabíjaj čas s Paľom alebo Rišom, odpútaj sa od minulosti a začni niečo nové. Ber si príklad odo mňa a Miška,“ povedala a usmiala sa.

„Od koho?“ spýtal som sa.

„Mňa a Miška. To je ten chalan, ktorého som spoznal v klube. Zlatý je a ja si ho užívam. Vzťah som už mala, teraz si úžívam a nč neriešim. Lukáš sa stetáva s Maťkom. A ja vôbec nežiarlim, chápeš?“ spýtala sa a ja som bol totálne mimo.

„Kokos, ja som ako mimo,“ priznal som sa.

„No lebo zabíjaš čas s Pánikom. A čo to malo znamenať s tým Bonsom v sobotu?“ vypytovala sa.

„Rišom? Ty si nás videla?“ čudoval som sa.

„Jasné, hľadala som vtedy Lukáša s Maťom. Čo chcel?“

„Stále to isté. Ale vyzeral zdravo a to mi potvrdil aj Paľo. Uvidím aký bude, ja budem opatrný. Ja chcem byť s Borysom,“ priznal som sa. Poznal som ho pár hodín, ale mal som chuť robiť to, čo chcem a to impulzívne. Nechcel som premýšľať.

„Nie, nie, nie, dnes si môj,“ povedala a pustila hudbu. Potom sme pozerali seriály, pustili si Sex v meste a nakoniec zaspali pri ohovární chlapov a pri víne.

Zobudil som sa v noci. Pozrel na mobil. 3:42. Fajn, už som vyspatý, pomyslel som si. Na displeji svietila správa z Whatsappu

Borys W.: Asi spis. Ja nemozem zaspat. Bolo mi fajn. Nechcem na teba tlacit, ale teraz by som sa k tebe tulil. Mam chut byt bezprostredny.

Aký zlatý. Chudáčik. Napísal som mu, že som hore. Písali sme si dve hodiny. Potom som zaspal.

„Haló, džien dobry,“ privítala ma Mia.

„Vtipne. Od slečny, ktorá si hľadá frajera v gay klube po tom ako ju opustil chalan, ktorý prišiel na to, že je gay,“ rypol som si aj ja.

„Druhýkrát sa mi to stať už nemôže,“ zavtipkovala a hodila po mne vankúš.

Dali sme si raňajky aj s jej mamou. Potom sme šli do mesta na nákupy. Minul som nejaké peniaze z vreckového a skočili sme ešte na obed. Rozlúčili sme sa na stanici a ja som šiel domov k našim. Vo vlaku mi volal Borys, že či si zajtra poobede nájdem čas. Nemal som nič proti a už teraz sa začal tešiť. Mal som veselú náladu. Videla to aj mama, pred ktorou som nič neutajil a musel s pravdou von. Tešila sa, že som šťastný a tiež bola toho názoru, že by som mal zabudnúť na minulosť a vyskúšať niečo nové.

Potom sme sa najbližší týždeň stretávali s Borysom každý deň. Do toho mi volal Paľo, že ide na týždeň do Nemecka, tak sme sa stretli v Martine na káve a rozoberali Borysa. Paľovi som oznámil, že už sex asi nehrozí, lebo si to nechcem pokaziť minulosťou. Ten sa mi priznal, že teraz spí len s tým jeho mladým a vyhovuje mu to tak. Tak sme konečne viedli normálny kamarátsky rozhovor. Rišo sa mi neozval, čo mi nevadilo.

Podvečer si pre mňa prišiel Borys. Zas mi tajil kam pôjdeme. Čakal ma v aute pred domom a ja som nasadol. Usmieval sa.

„Môžem si ťa zobrať domov?“ spýtal sa. Zarazil som sa. Zatiaľ sme chodili len po prírode alebo na kávy.

„Fajn, ale nič si od toho nesľubuj, dobre?“ upozornil som ho.

„To je mi jasné. Kebyže chcem len sex, oprem ťa o strom v lese,“ povedal a ja som sa zasmial. Sex v prírode som už dlho nemal, pomyslel som si.

Borys naštartoval a vyrazil. Pustil som hudbu a začal spievať. Borys sa smial a ja som sa už nehanbil...