Celkom smutný večer, alebo- nič pre šťastných ľudí.

Január 2018.

Mohol by som to nazvať jedným z najhorších mesiacov môjho života. Ale nechcem to tak nazývať, pretože niektorí často vravia: "Počkaj, čo ešte len príde!".

Mesiac, v ktorom som prišiel na to, že ľudia sú tu len na chvíľu a je jedno, kedy a o čom sa s nimi budete rozprávať. Hocikedy to môže byť naposledy.

Pri predstave, že tu nikto nebude naveky ma až zamrazí. Veď ja nechcem umrieť. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo bude potom? Ja som to vyskúšal, no hneď som s tým aj prestal. Deprimovalo ma to.

Prvý mesiac v novom roku som neprežíval nejak radostne, síce mu ešte stále nieje koniec. Pár ľudí zomrelo, z čoho som mal menšie negatívne nálady, jeden z mojich najlepších kamarátov sa druhýkrát narodil no a vlastne, nič nebolo pozitívne. Nazval by som to takým "čiernym mesiacom". A tak si len sedím, počúvam po pár rokoch Coldplay a znovu píšem. Mám pocit, že som tento blog prišiel používať len na akési "vyrozprávanie sa zo samého seba". Snáď ma za to nikto neznenávidí.

Ale inak, mám sa fajn.

Po všetkom zlom, by vraj malo prísť dobro.

Rozmýšľam, že si pôjdem podať, poprípade kúpiť nejaký ten žreb. Potom si ale uvedomujem, že nikdy som nebol materialista a tak asi len zoberiem svoju študentskú kartičku na vlak a pôjdem niekam cestovať a objavovať. Veď, o čom má byť ten život, keď nie o spoznávaní všetkého.

A ako sa inak máte vy? Dajte vedieť do komentáru, či ste to aspoň prečítali do konca. Ak áno, bude to stačiť na to aby ma to uspokojilo. Predsa, budem mať aspon trošku pocit, že som niečo odovzdal svetu.

Ďakujem. Buďte štastní!