Deň, ako nie všetky ostatné

Štvrtok- 16:55.

Môj život v posledných dňoch akoby ani nebol. Radosť sa strieda so smútkom, deň s nocou, smäd s hladom a spánok so školou. No dnes je to iné ako ostatné dni.

Po nenáročnom doobedí ma moje telo opäť priťahovalo k tej najbližšej- posteli. A tak si tradične, idem dať ''šlofíka''. Prezerám instagram, messenger a iné sociálne siete, ešte predtým ako začínam zaspávať. Vlastne, nezačínam.

Narážam na veľmi zaujímavú vec. Blog. Čítam jeden za druhým a dostávam chuť. Dostávam chuť napísať, čo sa momentálne okolo mňa deje a čo moja hlava pociťuje. Z túžby po hodinovom spánku sa zrazu stáva túžba písať, tvoriť. Sadám si a opatrne sa načahujem pre môj notebook s plnou hlavou myšlienok. Zapínam ho. Premýšlam.. čo vlastne robím? Čo napíšem? Chcem niečo zo seba dostať? ... Kašlem na to! Zastavil som svoj myšlienkový pochod a pustil ho odznovu. A tak som sa zaregistroval a začal písať. Začal som písať bez akejkoľvek témy, iba opisovať to, čo som práve cítil.

Pozerám von oknom, premýšlajúc, ako zlepšiť svet týmto blogom. Asi ho nezmením, tak skúsim zmeniť aspoň svoju náladu. Zadívam sa von ešte viac a hľa, sneží. Asi je všetko tak, ako má. Zrazu v pozadí hustého sneženia prechádza kamión. Preboha ..veď.. v tom kamióne je človek. Ten človek práve cestuje stovky kilometrov. Ako môže niekde jazdiť v takomto počasí? Čo ak má ten človek doma rodinu, ktorej teraz chýba? Asi nieje všetko tak, ako by malo. Otváram Oreo čokoládu. Som kľudnejší.

Je 17:17, píšem už dvadsaťdva minút a stále som nenapísal nič zmysluplné. Tak to teda skúsim. Mám rád štastných ľudí! ...hm... to nebolo moc zmysluplné. Dobre, kašlať na to. Prežúvam posledný kus čokolády. Dosť rýchlo, nie? Moja spotreba čokolád je podobná asi ako spotreba Lamborghini v Trnave. Premýšľam ďalej. Myslíte, že raz všetci v živote niečo dosiahneme? Ja som vždy chcel byť bohatý a slávny. Nie až tak kôli tomu pocitu všemocnosti, ale kvôli tomu, že bohatý a slávny ľudia môžu potešiť hockoho aj maličkosťou.

Veď, určite ste stretli niekoho známeho a povedali ste si, že nato nezabudnete celý život. Tým človekom som chcel byť aj ja. Ale mám pocit, že ma to prešlo. Páči sa mi tento ''problémový'' život. Bez neho, by som sem možno teraz nič nenapísal a bez neho by som si pred spánkom ani nečítal iné blogy. Fascinuje ma, akí sú ľudia rôznorodý. Rozličné povahy, rozličné osudy, rozdielne názory.. to všetko je dosť zaujímavé. Rád spoznávam ľudí.

Dobre, už ma nič nenapadá a keby aj áno, chcem si nechať nejaké myšlienky aj do daľšieho blogu. Ak ma teda znovu niekedy chytí nálada nespať, ale písať.

Vždy mám chuť na konci niečoho niekomu zaďakovať, za to, že sa táto situácia mohla stať. Dnes ďakujem človeku, ktorého blog som si prečítal a inšpiroval ma v to, aby som sem skúsil napísať pár viet. Zmenila si mi pohľad na život.

Vtedy, tam.

Ďakujem.