Blúdenie 19

„Ako si to ďalej predstavuješ?“ spýtal sa ma priamo.

„Jednoducho. Mňa a ani teba nebavia tieto neustále hádky, moja detinská povaha, tvoja arogancia. Keď si v Nemecku, tak si na teba celý týždeň skoro nespomeniem. Myslím, že kvôli tým pár momentom, keď sme spolu šťastní a spokojní sa neoplatí byť spolu. Takže ja sa chcem rozísť,“ navrhol som a potom sa stalo niečo, čo som nečakal...

Paľov výraz sa zmenil. Myslím, že toto nečakal. Možno si predstavoval, že mi zas povie svoj plán ja budem šťastný, že som s ním a o pol hodinu do mňa bude zasúvať.

„Mal by si si odpiť z vína, aby si neskolaboval,“ neodpustil som si rypnutie.

„Ty ma chceš opustiť?“ spýtal sa ma.

„Ja som ťa už opustil. Duševne. Teraz ti to hovorím len oficiálne, aby si sa to nedozvedel z nejakej inej strany. A prišiel som si definitívne po veci. Tvoje nálady, moje nálady, to ma neustále vyčerpávalo. A dnešok bol posledný klinec do rakvy. Mám svoju úctu a nebudem sa strachovať, kedy to príde znova,“ asi naozaj dospievam.

„Tak si zober veci a vypadni,“ zas to bol dôkaz, že nezvláda svoje emócie. Mojou úlohou teraz bolo odísť čo najrýchlejšie, aby som nevidel jeho smútok.

„To mám aj v pláne,“ povedal som, zodvihol som sa z gauča a zamieril do spálne.

Otvoril som kufor, naložil do neho oblečenie, kozmetiku, elektroniku a zatvoril ho. Chcel som to urobiť čo najmenej emočne, nemyslieť na veci, ktoré sa tu stali, na naše spoločné chvíle. Na tie budem musieť zabudnúť.

Vyšiel som zo spálne a videl Paľa ako sedí s vínom v ruke stále na tom istom mieste a pozerá do steny. Prišiel som k nemu, pohladkal rameno a povedal:

„Tak ja idem, dávaj si na seba pozor,“ v slove pozor sa mi zlomil hlas a až tu som si uvedomil, že je naozaj koniec...

Kľúče som nechal na stole a zabuchol za sebou dvere. Kráčal som po ulici s kufrom a rozmýšľal, že som sa po prvý raz zachoval ako dospelý človek. Bol som na seba hrdý...

Epilóg

Milý čitatelia, ktorí pravidelne čítate moje poviedky, rád by som sa k vám prihovoril. Som vám nesmierne vďačný za to, že ste čítali moje vety a nútili ma stále pokračovať ďalej a ďalej a mňa to čím ďalej tým viac bavilo. Často sa ma pýtate v komentároch, či je tento príbeh pravdivý.

So 100% úprimnosťou vám môžem povedať jedno. V mojom živote bol chlap, ktorého ste spoznali ako Paľa. V reálnom živote sa naozaj volá Paľo a bol mojou prvou a letnou láskou. Snažil som sa náš vzťah vykresliť naozaj taký, aký bol. Prostredie som zmenil, aby to niekomu nevadilo, ale moje city, pocity, zážitky boli 100%-tné. Keď som začal písať tieto poviedky, vedel som, že sa k nemu dostanem a mal som dilemu, či naozaj písať o ňom, pretože aj keď už prešiel určitý čas, stále je to pre mňa citlivá téma. Určitým spôsobom Paľa stále milujem, pretože to bol naozaj chlap ktorého som miloval celým srdcom a ktorý sa mi vryl do srdca.

Niekoľkokrát som sa snažil na neho zabudnúť, vryť si do mysle, že to bolo a už sa to nikdy nezopakuje. Až po moment, keď sa naše cesty po rokoch spojili, každý sme mali vlastných partnerov a vtedy som pochopil, že to bude pre mňa stále muž, na ktorého z nejakých nepochopiteľných príčin nebudem môcť zabudnúť do konca života.

Písanie o ňom bolo pre mňa veľmi citlivé a osobné. No raz to muselo skončiť rovnako ako náš vzťah. Pri písaní o našom rozchode som sa znova ponoril do myšlienok na to, aké to bolo. A som hrdý na to, že som ho spoznal a rád na tie chvíle spomínam.

Poviedky na tomto webe sú často povrchné, erotické, skoro o ničom. Ja som sa vám snažil ponúknuť niečo, čo má aspoň trochu deja a nejakú výpovednú hodnotu. Dúfam, že sa vám môj príbeh páčil a každému z vás prajem, aby ste prežili svoj život naplno a užívali si každý jeden deň, nech je akýkoľvek.

Chceli by ste pokračovanie??? :-)