Zlodej informácií

V takejto situácií mám len dve možnosti. Vziať nohy na plecia alebo sa na to

vykašľať a nechať to na osud.

„Chlapi, nechcete počuť niečo zaujímavé?“

„Čo by mi zlodej ako ty mohol povedať?“ posmešne poznamenal.

„Ale to čo vám teraz poviem, nebudete chcieť nikdy nikomu povedať lebo to čo poviem aj spravím“

„Krok vzad zastaví pohyb, pravou rukou úder na krk ochromí myseľ a dych. Jeden dole. Poloblúk doľava s kopom na hlavu“.

Je mi jasné že to čo som počas toho vravel ani jeden z nich dvoch nestihol zaznamenať. Ochromení na zemi mi už nič nezmôžu, tak prečo to nevyužiť? Prikročil som k tomu čo bol pri vedomí, no s plytkým dychom. Komu by sa zle nedýchalo po údere na mäkké svalstvo. Spýtal sa ma „Čo sa na mňa dívaš?“ Odpovedal som „Pretože oči sú oknom nie len do duše ale aj do mysle“. Nechápavo mi hľadel do očí a tu nastáva moja chvíľa. Zadíval som sa do očí a po pol minúte som ušiel.

Nechápal som čo sa stalo. Musel som si to ísť usporiadať na bezpečné miesto.