Po stopách Drakulu
Mnoho ľudí si možno myslí, že Drakula je len výmyslom Brama Stokera, ktorý o ňom napísal román v roku 1897, poprípade mladšia generácia ho môže považovať za výsledok bujnej fantázie amerických filmotvorcov. Aká je však pravda?
Z dlhej chvíle na Slovensku ma napadlo ísť po stopách tajomného vládcu a navštíviť teda neďaleké Rumunsko.
Samotný román od Stokera je pravdepodobne o Vladovi II. , ktorý tiež dostal prezývku Drakula, pravdepodobne pre jeho členstvo v Dračom ráde, ktorý založil rímsky cisár a uhorský kráľ Žigmund Luxemburský.
Mňa však viac zaujímal jeho syn z prvého manželstva, Vlad III. Ţepeş . Práve o ňom kolujú všetky tie legendy, ktoré poznáte z filmov alebo rozprávok.
Vlad žil v Rumunsku v rokoch 1431 - 1476 a aj keď nežil a ani nevládol dlhé roky, stal sa jedným z najslávnejších panoníkov sveta.
Rozhodol som sa teda zohnať spoločnosť, ktorú tentokrát tvoril Robo, s ktorým som precestoval Európu (1. blog) a Stano, s ktorým som neskôr precestoval Srí Lanku (2. blog) a tentokrát autom sme vyrazili na juh.
Čakala nás dlhá cesta Maďarskom, nakúpil som poriadnu zásobu energeťákov a vyrazili sme.
Prvou zástavkou bola obec Bran v časti Brašov. V Brane sa totižto nachádza hrad s rovnakým názvom - Bran. Dorazili sme neskoro večer kedy už slnko zapadalo a za tajomným hradom sa zjavila krvavá obloha. Zvyšok dedinky bol zahalený tmavými mrakmi. Našli sme si ubytovanie a šli ešte na krátku prechádzku po okolí. Táto obec je jedným z najnavštevovanejších miest turistmi. Hrad Bran je pre ľudí z ďalekého okolia dôvodom na návštevu.
Na tomto hrade však Drakula nežil. Preslávený je práve vďaka Stokerovmu románu. Rozhodne však za návštevu stojí, prehliadka je plná zaujímavostí a to aj o skutočnej minulosti hradu, aj o krvilačnom panovníkovi.
Hrad Bran postavili v roku 1378 a odvtedy uhorským kráľom slúžil ako obranný bod pred osmanskými nájazdmi. Na nejaký čas ho naozaj obsadil starý otec Vlada III. , od roku 1920 ho využívala rumunská královská rodina, no a v roku 1948 ju odtiaľ vyhnali komunisti, ktorí sa dostali k moci a nasťahovali sem štátne zložky.
Momentálne je späť v rukách právoplatných dedičov, ktorý ho najprv chceli predať Rumunsku za 80 miliónov dolárov, no keď neuspeli, otvorili na hrade múzeum, vďaka ktorému majú pravidelný nával turistov z Európy.
Po návšteve Branu sme si ako druhý ciel zvolili hrad Poenari. Dostali sme sa teda k pevnosti, ktorá naozaj bola obývaná slávnym panovníkom. Poenari sa tiež začal stavať v 13. storočí, utrpel však značné poškodenia až kým si ho v roku 1457 nevybral Drakula ako svoju pevnosť a nedal ju opraviť otrokmi. Poenari mala byť vďaka svojej polohe a veľkosti nedobytnou pevnosťou. Stojí na vrchole strmého kopca a k jeho bránam vedie takmer 1500 schodov, ktoré som mal problém vyšlapať ako turista, neviem si predstaviť ako ho stavali. "Možnosť" stavať tento hrad dostali otroci, ktorí neskončili napichnutí na kole. Bol to totiž Tepešov najoblúbenejší spôsob popravy svojich nepriateľov. Turci ho prezývali Kaziglu Bey, čo v preklade znamená - princ narážač. Začiatkom svojej vlády sa v jeho zajatí nachádzalo takmer polmilióna ľudí, z ktorých viac ako 100 tisíc zlikvidoval. Názorná ukážka smrti na kole bola pre turistov k videniu aj pri zrúcanine Poenari.
Ďalšiu noc sme strávili v Bukurešti. Toto mesto však v mojom článku priestor nedostane. Je to síce hlavné a najväčšie mesto v Rumunsku s takmer dvoma miliónmi obyvateľov, vo mne však zanechalo dojem špinavých ulíc, rozbitých a posprejovaných domov a nepekného zápachu. Dokonca sme sa dosť báli, že si ráno nenájdeme auto.
Na druhý deň ráno sme teda vyrazili za ďalšou zástavkou na našom Drakula tripe. Bola posledná a bol ňou Snagov. Malebná dedina vzdialená asi 30 kilometrov od Bukurešti. Nachádza sa v nej jazero, uprostred, ktorého je postavený starobylý kláštor. V tomto kláštore je hrobka, v ktorej by sme údajne našli pozostatky tela Vlada Tepeša. Drakulu zabili po návrate do Rumunska pravdepodobne vlastní ľudia, ktorí sa báli, že v Rumunsku zasa rozpúta peklo. Stach však mali aj z jeho mŕtvoly. Preto kolujú dve verzie príbehov o hrobke ukrytej v kostolíku na ostrove. Prvá hovorí, že telo rozsekali na kusy, uložili do hrobky a hlavu poslali tureckému sultánovi. Z iného príbehu sa zasa môžeme dozvedieť, že tela sa zbavili a pochovaná je tu len hlava. V roku 1931 sa dokonca v Snagove uskutočnili archeologické pátrania, pod hrobkou našli niekoľko pozostatkov ľudí v neprirodzenej polohe. Išlo pravdepodobne o obete nabodnuté na kôl. Mimo kostolíka sa však našla kostra v drahých látkach a s Drakulovým symbolom. Tá bola prevezená do múzea v Bukurešti, odkiaľ sa však stratila počas druhej svetovej vojny.
Je teda otázne kto to vlastne bol a či predsalen nie je jeho skutočné telo pod kláštorom v Snagove. V tej dobe sa často významní zosnulí pochovávali až pod falošným hrobom, ktorým mohol byť práve ten s mŕtvolami jeho obetí, aby zmiatli ľudí, ktorí tam už nemajú čo hladať. Pravdu sa tak možno nedozvieme, a o to viac je tento mýtus obohatený o upírov zaujímavejší.
Rumunsko však okrem mýtusov a legiend ponúka mnoho iného. Popravde je okolie Transylvánie asi najkrajším miestom, aké som mal zatiaľ možnosť navštíviť. Človek ruka v ruke s prírodou, zvieratá prechádzajúce cez cestu hnané pastiermi, čerstvý vzduch a ako bonus scenérie, ktoré sa vpíšu do pamäte na veľmi dlhú dobu. Cestou domov sme chceli ešte prejsť Transaplinou, ktorá sa v niektorých médiách píši titulom "Najkrajšia cesta na svete" a zároveň je najvyššie položenou cestou s kvalitným pevným povrchom. Bohužiaľ nám však na aute odišla váha vzduchu a stratili sme výkon. Ísť cez cestu akou je Transalpina by teda bol veľmi zlý nápad. Cesta domov nám aj tak trvala viac ako sme rátali, keďže sme sa nakoniec ešte išli okúpať do Varny až v Bulharsku. Občas sme však postáli a len si s nemým úžasom vychutnávali čo Rumunsko ponúka.
Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na [email protected].
Chceš vědět, když Martin Štibrányi přidá nový blog?
Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.