12 000 km po Európe za 16 dní

Článok som písal pre TravelHacker približne pred troma rokmi ako návod na nízkonákladovú cestu po Európe vlakmi a autobusmi. Inšpiroval som pár ľudí, ktorí sa na podobnú cestu dali tiež a majú vďaka tomu zážitok na celý život. Ak nechceš len sedieť doma ale nie si ani povolaním syn, svet môžeš vidieť aj za peniaze, ktoré si odložíš z brigády. Tak som to spravil aj ja. Prečítaj si teda môj harmonogram cesty, trasu, informácie o InterRail a v prípade otázok ma neváhaj kontaktovať, rád ti pomôžem a nasmerujem ťa k dobrodružstvu.

Po maturite nastal čas kedy máte veľa voľného času a neviete čo s ním. Tak prečo si nepozrieť svet? Ako študenti, ktorí práve ukončili stredoškolské štúdium s minimom na účtoch sme však veľa možností nemali.

Prvým nápadom bolo stopovanie smer Amsterdam, Paríž a domov. Naši rodičia sa však s tým úplne nestotožnili. Zostávala druhá možnosť a teda InterRail, lístok na vlaky, autobusy a trajekty po celej Európe. Kúpili sme lístky, zbalili batohy a vyrazili sme na cestu. Tento krát bez akýchkoľvek plánov kam chceme ísť a kedy tam chceme byť.

InterRail nám však platil až od ďalšieho dňa a navyše platí len mimo Slovenska, a tak sme sa v Bratislave postavili k benzínke na diaľnici smerom Praha a začali sme stopovať. Po troch hodinách, keď už sme mali spálené ruky a minuté zásoby vody, sme to samozrejme vzdali. Určite to bolo zle vybratým miestom, nie neochotou ľudí. Pešo sme prešli na vlakovú zástavku Bratislava-Lamač a zdarma sme sa odviezli do Kútov, vďaka Robo.

S odstupom času boli práve Kúty miesto, kde sme mali najväčší strach. Viete, mali sme pocit, že tam je až moc neprispôsobivých občanov. Radšej sme len sedeli na stanici a hrali karty, kým sme sa nedočkali vlaku do Prahy, odkiaľ nám mal ísť v noci okolo tretej vlak do nášho prvého cieľa - Berlín.

Vo vlaku sme zistili, že do Prahy vôbec ísť nemusíme, prestúpiť sa dá aj v Brne. Veľmi milá pani, ktorá nám predávala miestenky, asi nemala rada Slovákov. Dostali sme skvelé miesta, jedno z nich sme v celom vlaku proste nenašli a druhé bolo v kupé, ktoré bolo plné cudzincov.

Napratali sme sa k oknu a snažili sa zaspať. Spánok vo vlaku bol ťažší ako sme si mysleli. Hlavný problém? Klimatizácia v kupé spôsobovala krutú zimu. Vedľajší problém – už spomínaní spolucestujúci, ktorí stále behali z kupé von a dnu každú chvíľku.

Nad ránom nás jedného problému zbavili českí policajti. Pred hranicami s Nemeckom prišla kontrola pasov. Bolo to obdobie, kedy sa vlakmi snažili utečenci prepraviť do Nemecka. A naši spolucestujúci boli všetci do jedného utečenci zo Sýrie.

Chvíľku sa tvárili, že nevedia čo od nich polícia chce ale nakoniec aj tak skončili v putách. Desať Sýrijčanov a jeden chlap až z Nigérie sa snažili dostať do Berlína. Nechýbalo im veľa.

Zostali sme v kupé už len s jedným Čechom, ktorý cestoval do Drážďan. Okolo deviatej sme prišli do Berlína. Vlaková stanica v hlavnom meste Nemecka bola úchvatná. Ja osobne nemám rád Nemecko, čiže by som najradšej hneď pokračoval v ceste, ale môj kamarát chcel vidieť niečo z histórie, ako je Berlínsky múr, Checkpoint Charlie alebo Brandenburgská brána.

Prišli sme, videli sme, a skončili sme v McDonalde na stanici. Je to samozrejme len môj subjektívny názor na Berlín, jemu sa tam určite páčilo. Ale nie je to mesto, do ktorého by som sa rád vrátil. Na rozdiel od našej nasledujúcej zástavky, Amsterdamu, kam sme dorazili, keď sa už stmievalo, a tak sme si museli nájsť lacné ubytovanie na poslednú chvíľu.

Popýtali sme sa na pár miestach a našli sme hostel za 15€/noc, avšak mali by sme spolubývajúcich. Priznám sa ,že som sa toho zo začiatku trošku bál, ale keď sme prišli na izbu, veľmi rýchlo som na strach zabudol. Zoznámili sme sa s Francúzom, Chilanom a dvoma Mexičanmi. Chilan vytiahol nejaký národný alkohol a viete ako, alkohol zbližuje. O pár minút už sme ich učili slovenské slová, poučili sme ich o našej borovičke ale aj sa nám dosť smiali, že celý náš štát má menej obyvateľov ako ich mestá.

V tú noc sa hral zápas Chile vs. Mexiko v Copa Americe, takže sme dopili fľašu a išli sme smer jeden z najlepších barov v meste, kam nás nasmeroval Francúz Francisco, ktorý mesto poznal najlepšie.

Z futbalu sme sa vrátili na izbu o niečo skôr, keďže sme potrebovali dohnať spánkový deficit a nevedeli sme, kedy najbližšie sa dočkáme postele. Ráno sme odišli, keď ešte všetci spali a šli sme si pozrieť hlavnú metropolu Holandska.

Nemôžem povedať, že je to najkrajšie mesto, ktoré som videl, ale rozhodne je najlepšie svojou atmosférou a ľuďmi. Na Slovensku sa mi ešte nestalo, že by sa ma niekto spýtal, či nepotrebujem pomôcť alebo poradiť. A tam dokonca viackrát, keď sme sa pozerali do mapy alebo vyzerali strateno. Amsterdam treba rozhodne zažiť. Mám v pláne sa tam vrátiť v blízkej dobe.

Naraňajkovali sme sa a ako správni chlapi sme si išli pozrieť štadión Ajaxu. Keďže to bolo asi 15km, spojili sme to s prehliadkou mesta a krásnou prechádzkou. Do centra sme sa vrátili vlakom, keď už sa zvečerievalo. Tú dlhú prechádzku som naozaj oľutoval. Večer po návrate do centra začalo všetko ožívať.

Vo vzduchu je cítiť marihuanu, nie čerstvý vzduch, kdeže. Všade je počuť smiech, dobrá hudba a červené svetielka lákajú zvedavcov. Chalani, ak zažijete ťažký rozchod, doprajte si víkend v Amsterdame. Po príchode domov ani nebudete vedieť ako sa vaša bývalá volala.

Prešli sme si pár krát Red Lights District a potom sme našli Česko-Slovenský Pub. Bar, kde vám nalejú kofolu, nejaké to slovenské alebo české pivo a vonku visia naše vlajky. Kofola síce bola z fľašky, 0,2l stálo 3,5€ a bola tak dlho otvorená, že bublinky zmizli, ale po celom dni na nohách padla dobre. Prisadol si k nám dokonca chalan z Česka, ktorý v Amsterdame pracuje ako kuchár a povedal nám niečo viac aj o živote v meste. Vraj je život v meste rovnaký ako všade, musíte sa snažiť a makať a ono sa vám to vráti. On sa dostal na pozíciu kuchára aj keď prišiel do Holandska len umývať riady.

Prespať sme chceli zasa v hosteli kde noc pred tým ale vypýtali si od nás 4x viac €. Išli sme teda pozrieť, či niekam nejde vlak. A tak sme 01:45 odišli do Haagu, hodinu sme spali vo vlaku, hodinu sme ležali v Haagu na stanici, 04:23 vlak späť do Amsterdamu. O piatej ráno sme totálne rozbití sedeli na zemi na hlavnej stanice v Amsterdame a premýšľali sme, čo by sme dali za posteľ.

06:17 odchádzame do Paríža. Z najlepšieho mesta do najkrajšieho. Eiffelovku mám dokonca vytetovanú, pretože to bol od mala môj cestovateľský sen číslo 1. Raňajkujeme croissanty a plánujeme, čo ďalej. Jemné pečivo, čerstvý džús, francúzska hudba, ranné slnko. Rozprávka. Nebudem sa však rozpisovať o Paríži, lebo tam už asi každý bol. Krásne mesto, ktoré bohužiaľ stráca na kráse vystresovanými ľuďmi, ktorí sa stále za niečím ženú, kričia, vytrubujú Pozreli sme si samozrejme Eiffelovku, Louvre, Notre Dame,.. Kto v Paríži ešte nebol prichádza oveľa, aj keď nedivil by som sa, keby ste po útokoch, ktoré hlavné mesto Francúzska v posledných rokoch zažilo, netúžili po jeho návšteve. Cestou k Notre Damu sme natrafili na partiu chlapcov, ktorí neďaleko hrali na námestí futbal. Zhodili sme tie stokilové batohy a pridali sa k nim. Skvelé odreagovanie sa. Boli tam chalani možno zo všetkých kútov sveta, nerozumel som im ani slovo, ale futbal spája.

Zhodli sme sa, že po Paríži pokračujeme smer Barcelona, kam sme s pár prestupmi v Toulouse a v Narbonne prišli na druhý deň okolo obeda. Týmto mestom som bol veľmi milo prekvapený. Nečakal som, že Barcelona bude až tak krásna. Architektúra, pekné ženy, dokonalé počasie a more, no čo viac si priať. Samozrejme sme nevynechali z prehliadky ani futbalový štadión Nou Camp. Ten nás však moc neuchvátil.

Prespať sme sa rozhodli ísť preč z mesta, aby sme niečo ušetrili. Odviezli sme sa do prímorského mestečka San Vicente de Calders, kde sme si telefonicky dopredu zarezervovali bungalov na pláži za 18€/noc. Prišli sme až okolo 22:30 a už bola tma, čiže nájsť náš kemp bol veľký problém. Odmenou úspechu však boli sprcha a posteľ.

Ráno sme vybehli k moru. V momente, keď som bol bez batohu a len v plavkách na pláži, zabudol som na všetku únavu. Behal som, skákal som, užíval si voľnosť a vodu. Pocit únavy sa vrátil asi po 50 prebehnutých metroch. Bola to len falošná nádej, že som si stihol na 100% oddýchnuť počas jednej krátkej noci. Nebola ešte dovolenková sezóna čiže na obrovskej pláži nás bolo asi 10. Poobede sme sa vrátili späť do Barcelony a prestúpili na vlak do Madridu.

Hlavné mesto Španielska nás privítalo krásnou teplotou 38 °C v tieni, takže sme zabočili do prvého fast foodu okolo, ktorého sme prechádzali. V Burger Kingu nám dali bezodný pohár a vypil som toľko Pepsi, že sa mi takmer rozpustili zuby. No ale viete, však to bolo zadarmo. Po dlhom oddychu a odhodlávaní sa sme prešli pár pamiatok, samozrejme Estadio Santiago Bernabéu a prešli na druhú vlakovú stanicu na konci mesta, ktorú sme nevedeli nájsť a tak nám zasa pomohol ochotný Španiel, ktorý nás dokonca odprevadil až k nej aj keď išiel opačným smerom. Ochota ľudí je niekedy naozaj na nezaplatenie. Keď sa nás spýtal odkiaľ sme, môj spolucestujúci mu nezabudol pripomenúť, že sme ich pred nedávnom porazili vo futbale. Škodoradosť je vraj najlepšia radosť.

Smer? Lisabon. Opäť nočná cesta vlakom, a znovu a znovu rovnaký problém. Klimatizácia. Vždy, keď sme v noci cestovali vlakom, vyťahovali sme z vakov všetko možné hrubé oblečenie. Spával som v troch mikinách a nepomohlo nič. Prebúdzala ma zima. Na čas, kedy sme mali vystupovať, som mal vždy nadstavený budík, aby sme nepremeškali zástavku. Tento krát sme tak trošku pozabudli, že existuje niečo ako časový posun. Doplietlo nás aj to, že v noci stál vlak opäť kvôli policajnej kontrole. Samozrejme sme nevystúpili na hlavnej lisabonskej stanici, ale až na konečnej.

Bol to síce stále Lisabon, ale štvrť, kam by ste sa možno dobrovoľne nevybrali. A tak znovu pešo smer centrum mesta. Znovu sa bolo načo pozerať. Lisabon je plný nádherných budov, hudby a turistov. Pokúpili sme magnetky, pozreli mesto a zasa smer štadión. Veď sme predsa chlapi. Konkrétne to bol štadión Benficy Lisabon. Oproti Barcelone bol tento naopak asi najkrajším štadiónom, ktorý sme navštívili. Aj keď nie ste fanúšikom futbalu, oplatí sa vám ho vidieť.

Keď sme sa prechádzali mestom, každí tretí chlap nám ponúkal drogy. Bolo neskutočné koľko ich tam bolo. Už sme vedeli dopredu, ktorý za nami príde a niečo nám ponúkne. Vyťahovali to z nohavíc a ponúkali marihuanu, koks..a všetko možné. Nechápem, ako im to polícia môže tolerovať - veď je to tak očividné, keď prichádzajú k turistom s drogami v rukách a prehovárajú ich na výhodnú kúpu. Vraj to je legálne, tvrdili.

Večer sme nočným vlakom odišli do Madridu, keďže vlakové spoje v Španielsku a v Portugalsku sú dosť zle vymyslené. Z Lisabonu sme sa nevedeli dostať na juh Španielska bez toho, aby sme sa vracali do Madridu. Každá linka bola smer Madrid, poprípade Barcelona. Úroveň vlakov je však vec druhá. Rýchlosť cez 300 km za hodinu, po nástupe slúchadlá zdarma. No skoro ako keby ste išli z Košíc do Bratislavy, nie? Chceli sme ísť do Gibraltáru a možno aj trajektom do Afriky, ale práve kvôli ťažkým spojom, prestupom a nedostatku času nám to nevychádzalo. Druhý krát v Madride sme si zasa pozreli štadión Atletica a rozhodli sa, že pôjdeme radšej na sever, aby sme sa nemuseli tretí krát vrátiť do hlavného mesta Španielska. Vydali sme sa teda do San Sebastianu. Bola to ďalšia zástavka, kam sme dorazili v pokročilých večerných hodinách a potrebovali sme zohnať miesto na nocľah.

Bolo to ťažšie než sme si mysleli. Penzión na každom kroku, avšak všetci od nás pýtali sumy ako 50€ na noc a podobne. Nakoniec sme zazvonili v maličkom zastrčenom penzióne, kde sme majiteľku ukecali na 25€. Bolo to tým, že sme boli jediní zákazníci a milá pani z nás mala aj tak veľkú radosť. Maličký penziónik, ale veľmi útulný. A my sme boli vďační za sprchu a posteľ. Poriadne sme sa vyspali a vyrazili sme k moru. Konečne. Pláže San Sebastianu boli neskutočné. Nádhera. Okamžite som sa do toho miesta zamiloval. Aj keď možno to bolo tými krásnymi Španielkami hore bez. Od radosti sme cez polku pláže pod promenádou napísali obrovskými písmenami SVK 2:1 ESP a tešili sa zo smutných výrazov okoloidúcich domácich. A potom sme už len chytali bronz a veľké vlny. Tak ťažko sa nám odchádzalo.

Zo San Sebastianu nám večer šiel vlak len do francúzskeho prímorského mestečka Hendaye, kde sme boli nútení prenocovať. Tentokrát pod hviezdami. 5 hodín sme si rozdelili na polovicu, čiže som 2,5 hodiny bol na stráži a sledoval z popod kapucne ľudí s podobným osudom, čakajúcich na vlak. Okrem jedného Aziata a staršieho pána pri stanici nocovali aj dve Francúzsky , ktoré sa celú noc rozprávali a spievali si. V polke čakania sme sa teda mali vymeniť a ja som mal nárok na takmer trojhodinový spánok. Okolo tretej sa však pridal aj Mohammed. Chlap z Marseille, ktorý však pochádzal z Maroka. Celú noc sa snažil zbaliť jednu z Francúzok a z mobilu si púšťal nejakú africkú hudbu. Do Hendaye sme teda prišli asi o 23:00 a prvý vlak nám šiel o 05:05 do Bordeaux. Mesto, o ktorom v plánovaní nepadlo ani slovo. Len tam proste išiel vlak, a tak sme tam šli aj my. V tej dobe už sme mali nachodené asi viac než za celý život, na nohách sa to začalo prejavovať takmer krvavými ranami.

Namiesto sťažovania sa na otlaky sme však vyrazili do ulíc Bordeaux. Veď prečo nie keď už sme tu, vracať sa sem už nebudeme. Ani som netušil, že aj tam je Notre Dame a mnoho ďalších podobných kostolíkov a francúzskej architektúry. A hej kúpili sme si aj víno. Z Bordeaux sme sa rozhodli ísť po druhé do Paríža - zasa kvôli lepším spojom, keďže sme potom chceli vidieť južné mestá ako Saint Tropez, Monako, Nice a Cannes. Takže s prestupmi v Agene a opäť v Toulouse, sme prišli do Paríža, kde sme si šli zarezervovať miestenky na juh. To by však Francúzi museli chcieť pracovať a nie organizovať štrajky. Juh sa nám teda zrušil kvôli štrajkujúcim pracovníkom železníc. Kam sme teda išli ďalej?

Rozhodli sme sa, že si pôjdeme sadnúť k bazilike Sacre Coeur, odkiaľ je výhľad na Paríž "za všechny prachy". Tam sme si oddýchli, najedli sa, pokúpili nejaké suveníry, vypočuli si krásny spev od mladej Francúzsky, na ktorý asi nikdy nezabudnem a pokračovali sme v ceste smerom do Švajčiarska. Pri hraniciach bývala rodina môjho kamaráta - spolucestujúceho, a tak sme sa tam mohli na chvíľku zdržať. Bolo to mestečko Saint Julien en Genevois priamo na hraniciach. Z okna ich bytu už bolo vidieť Ženevu. Kamarátova rodinka sa skladala z otca Francúza, mamy Slovenky a malej dcérky. Veľmi milí ľudia. Prespali sme u nich dve noci. Počas tohto pobytu sme si pozreli Ženevu, najdrahšie mesto, ktoré sme navštívili. Za slovenský plat by som tam neprežil ani jeden deň. Ohromil nás ženevský gejzír. Pravdupovediac som ani len netušil, že tam niečo také majú. 140 metrov vysoký vodný stĺp, na ktorý keď sa pozriete zdola, zatočí sa vám hlava.

Mal som tú možnosť povoziť sa na motorovom člne po jazere. Ďalší z nezabudnuteľných zážitkov. Z jednej strany môžete vidieť mesto, z druhej Alpy a keď sa k tomu pridal západ slnka, to vám opísať neviem, musíte to proste vidieť na vlastné oči. Na tretí deň ráno sme nastúpili na vlak do Saint Gervais, tam sme prestúpili a dostali sme sa do Chamonix. Mestečko ako z rozprávky obkolesené francúzsko-švajčiarskymi Alpami a zatienené Mont Blancom.

Vyviezli sme sa lanovkou na jeden z okolitých vrchov do výšky skoro 2000 m.n.m. a hodnú chvíľku len sedeli a vychutnávali si pohľad pre Bohov. Mrzelo nás však, že lanovka Aiguille du Midi stála okolo 50€. To bola fakt prehnaná cena, hlavne pre študentov. Aiguille du Midi si dlhé roky držala prvenstvo ako najvyššie položená, ale stále prekonáva najväčšie prevýšenie na svete, 2 800 metrov. Pokračovali sme do Talianska.

Ďalším našim cieľom bola Pisa. Dostať sa tam bolo však ťažšie, než sa môže zdať. Zo Chamonix nám to s prestupmi trvalo viac ako 24 hodín. Vrátili sme sa do Ženevy a nasledoval Zurrich, Chiasso, kde sme niekoľko hodín spali na útulnej zemi vlakovej stanice, Miláno, Bologna, Prato, Firenze a konečne Pisa. Najviac sme sa tešili do tohto mesta kvôli pizze, aj keď to s tým nemá nič spoločné. Ale Taliansko je Taliansko. Najprv sme si obzreli šikmú vežu a porobili originálne fotky a potom sme sa vrhli do hľadania tej pravej pizzérie.

Lenže, Taliani musia mať siestu. Čiže sme zostali ešte hodnú chvíľku hladní. Nezasýtila nás ani pizza pre dvoch, ktorú sme si kúpili každý pre seba. Cestou z Pisy sme prvý krátvyužili autobus, ktorý sme mali takisto v cene InterRail lístku. Zasa sme prestupovali vo Firenze a v Bologni a dostali sme sa do Benátok. Naozaj kúzeľné mesto. Žiadne autá, bicykle, ani skútre. Na kolesách boli len vozíčkari. Aj sanitka bola len loď. Poprechádzali sme sa uličkami ponad kanály, občas trošku poblúdili, ale keďže to bol už 15. deň na cestách, mali sme toho naozaj dosť. Verím, že si to dokážete predstaviť.

Zakotvili sme v reštaurácií pri wifinke a pizze a odišli sme až keď nám šiel vlak do Viedne, kde sme sa už nezdržovali a čím skôr sme chceli byť doma. Máme naozaj veľa zážitkov, neľutujeme, že sme sa na niečo podobné dali. Spoznali sme veľa ľudí, či už z Brazílie, Chile, Mexika, ale stretli sme aj Slovákov, Čechov, Poliakov.

Videli sme kus Európy a na niektoré miesta sa určite ešte vrátime.

Otázky: 1. Ako funguje Interrail lístok? Koľko stál? - Interrail lístok sa dá kúpiť na viacero možností. My sme si vybrali lístok na 15 dní po sebe nasledujúcich. Stál nás 315€. K lístku si musíte dokupovať miestenky do niektorých vlakov. Tie sa pohybujú v cenách od 5€ ale platili sme aj 25€ za súkromné kupé vo vlaku z Amsterdamu. Okrem vlakov môžete využiť aj autobusy a trajekty. Chceli sme sa dostať trajektom aj z Gibraltáru do Ceuty, španielskej enklávy na severe Afriky, no nevychádzali nám všetky plány.

2.Mohol by si napísať zoznam všetkých miest, ktoré ste navštívili? - Ak by som mal zahrnúť aj mestá kde sme len prestupovali tak Bratislava, Brno, Berlín, Amsterdam, Paríž, Toulouse, Narbonne, Barcelona, San Vicente de Calders, Madrid, Lisabon, San Sebastian, Hendaye, Bordeaux, Agen, Bellegarde, Saint Julien en Genevois, Ženeva, Saint Gervais, Chamonix, Vallorcine, Martigny, Zurrich, Chiasso, Miláno, Bologna, Prato, Firenze, Pisa, Benátky, Viedeň

3.Ako ste riešili jedlo? -Keďže sme sa snažili šetriť tak teplé jedlo sme väčšinou mali len vo fast foodoch. Ak sme nemali čas na obed tak to bolo väčšinou pečivo a anapríklad tuniak zo supermarketov.