Stále len niekde lietam

Hlbšie som sa nad touto témou začala zamýšľať v posledných dňoch po návrate do Madridu. Semana Santa, teda svätý týždeň (ako španieli nazývajú veľkonočný týždeň), som strávila v Prahe a na Slovensku. Hneď ako som sa vrátila som upadla do nepríjemných depresívnych stavov spôsobených osamelosťou a odlúčením od všetkých blízkych (z ktorých som sa za ten týždeň pokúsila stretnúť, čo najviac a teraz mi chýbajú ešte viac :().

A čo som automaticky urobila, aby som sa cítila lepšie? Otvorila som skyscanner a začala som hľadať letenky. Ale nie na Slovensko ani do Česka, proste kamkoľvek. A toto nepramení z pocitu, že nechcem byť v Madride. Stále tu mám obrovské množstvo neprebádaného, čo môžem objavovať. Vlastne som tu na takom dlhom výlete, ale vôbec sa tak nesprávam. Správam sa tak, ako že tu žijem, aka chodím tak do práce a do obchodu. No a occasionally napríklad na piknik do parku s mojimi novými kamošmi P. a S., ktorých zdravím, ak to čítajú :)

Teda, v úniku z mesta nehľadám nové miesto na objavovanie, hľadám len samotný únik. Asi pred sebou, ale ako hovorí Ivan Tásler “nedá sa ujsť”. Prečo teda mám pocit, že ujsť sa dá a unikám, čo mi nohy stačia?

Ľudia už roky chodia v lete na dovolenky, aby unikli od svojej každodennej reality a oddýchli si. Aby na chvíľu mohli žiť ten dream life s mojitkom na pláži. Všetci to máme v hlave tak nastavené, že zmeniť prostredie nám automaticky pomôže mať sa lepšie. Ale kde je tá hranica, kedy už je toho príliš? Možno tam, kde unikáme od svojich ľudí. Tam, kde cestujeme sami, ale nie tým party hostel štýlom, ale tým nebavím sa s nikým štýlom. A som ja za tou hranicou? Neviem, ale možno som pri nej nebezpečne blízko.

O pár dní idem na výlet do Portugalska. Chcem sedieť na pláži a pozerať sa na oceán. A predstavujem si, že mi bude lepšie. Ale prečo mi nemôže byť lepšie už tu? Veď som v zahraničí, v krajine, kde je more, svieti slnko a ľudia si užívajú spoločenský život.

Bohužiaľ na všetky tieto otázky dnes v tomto texte neviem odpovedať. Čaká ma ešte asi veľa hodín sebaanalýzy, kým prídem na odpovede. Možno na to prídem v Portugalsku, možno v Madride a možno v malom meste na Slovensku. Ale už teraz viem, že miesto, kde sme, samo o sebe nezmení to, ako sa máme.

Mimochodom strašne rada si pokladám otázky, pretože sú niekedy sami na seba odpoveďou.