Ako som sa cez Čínu dostala do Madridu

Čerstvo po mojich 26. narodeninách som sa presťahovala do Madridu. Splnila som si hlboko zakorenenú túžbu po živote v zahraničí, ktorú som začala cítiť niekedy v maturitnom ročníku. Vtedy som si fičala na knižkách o digitálnom nomádstve a snívala o posedávaní s notebookom v tých najkrajších kaviarničkách po celom svete. Aj výber svojho štúdia na výške som prispôsobila tomuto snu. Rozhodla som sa študovať čínsku kultúru v Brne a ešte pred začiatkom školy som strávila leto v Číne. Vybrala som sa tam s partiou cudzích ľudí, ale o tom napíšem viac niekedy inokedy.

V skratke, počas štúdia som sa do Číny ešte vrátila a na pol roka som si vyskúšala život v tejto krajine plnej kultúrnych šokov. No a po bakalárovi sa moja túžba po živote v zahraničí v plnej sile vrátila. Kam teraz? Prihlášku som si podala do Viedne. Len tam, takže guess what nezobrali ma. A ja som ostala prvýkrát bez smeru a predpísanej budúcnosti.

Keďže som bola v časovej tiesni, v úvahu prichádzali jednoduché cesty, teda Bratislava a Praha. Mala som vtedy kamoša v Prahe, ktorý mi pomohol nájsť prvú prácu a bolo rozhodnuté. Išla som na rok do Prahy. Teda aspoň som si to vtedy myslela. Plán ísť za rok študovať magistra do Číny stroskotal počas corony a ja som sa prvé 3 roky len hľadala. Nenašla som sa v čínskej cestovke, v korporáte zaoberajúcom sa logistikou ani vo freelance prekladaní. Mimochodom pre mladých začínajúcich profesionálov, ktorí chcú prekladať z čínštiny na slovenskom a českom trhu nie je miesto.

Dlho mi trvalo dostať sa k tomu, čo ma naozaj baví. Cesta viedla cez social media management čínskej firmy, odkiaľ som sa postupne dostala k tomu, že sa vlastne chcem živiť písaním. Tak som sa stala copywriterkou v kreatívnej agentúre a tú prácu som tak milovala, že som z Prahy už nechcela odísť. Mala som frajera, top prácu, fajn bývanie. Nič mi nechýbalo, nič ma neťahalo preč. Potom sa so mnoou frajer rozišiel a majiteľka bytu mi znechutila moje bývanie. V hlave mi začala blikať kontrolka “je čas odísť”. V tej chvíli už som bola v Prahe viac ako 4 roky a v agentúre rok a pol. Tak som si začala zbesilo posielať životopisy na inzeráty všade po svete. Kórea, Japonsko, Španielsko, Taliansko… You name it.

A po pár mesiacoch to vyšlo. Dostala som ponuku presťahovať sa za prácou do Madridu. Začala som panikáriť a zvažovať, či vlastne chcem odísť. Chvíľu som bola presvedčená, že nie. Ale nakoniec som to urobila a celá roztrasená som podala výpoveď v mojej milovanej pražskej práci. Bolo to naozaj ťažké, lebo to bol doslova dream job s dream kolegami. Ale v najlepšom treba predsa odísť. (O mojej láske ku klišé budete ešte počuť :D) Mala som 2 mesiace na to, aby som všetko vyriešila a presťahovala sa.

Do toho som riešila nekonečné problémy s fakt nepríjemnou majiteľkou bytu, ktorá sa zo mňa pokúšala dostať všetky moje peniaze, takže moje telo spustilo svoj obľúbený obranný mechanizmus a vytvorilo emočný blok. Ja som vo všeobecnosti veľmi stresujúci a emočný človek, ale keď je toho na mňa moc, tak sa dokážem podvedome úplne zablokovať a necítiť. Necítim, aj tak to bolí. To je citácia z mojej prvej knižky.

Fast forward 4 mesiace a ja som už viac ako mesiac v Madride. Utieklo to ako voda. No a zatiaľ to bolo hlavne fucking ťažké. O španielskej byrokracii nejdem ani hovoriť, ale vôbec mi nepomáha, že zatiaľ neviem po španielsky. Každý element života je sťažený jazykovou bariérou a ja sa bojím ísť aj do kaviarne pre kávu. Problém číslo 2 je moja imunita, ktorá bola vždy skvelá, ale akosi nedáva nové prostredie a extrémny stres. 2 týždne som ležala doma s brušnou virózou a jeden deň som spanikárila a skončila na infúzke na pohotovosti. Hneď po vyliečení som prechladla, lebo veď v Madride je teplo, nie? Tak si môžem na rooftop obliecť crop top a koženú bundičku.

Ďalší struggle pri sťahovaní do tohto mesta je nájsť si ubytovanie. Kamoška mi dala skvelú radu nájsť si na prvý mesiac airbnb a potom chodiť po prehliadkach bytov priamo na mieste. Byty som obopisovala už mesiac pred príletom do Madridu, ale bolo to zbytočné, lebo každý ťa zavolá na prehliadku len v najbližších dňoch. Zmysel to začalo mať až keď som priletela a na prehliadky som reálne mohla začať chodiť. Napísala som dokopy asi na 60 bytov, absolvovala 3 prehliadky a vybrala si ten prvý. A našťastie si aj majiteľ vybral mňa. Byt som teda našla asi 2 týždne po prílete, ale myslím, že som mala veľké šťastie.

Odkedy som tu, som si prešla horskou dráhou emócii a odblokovala svoj emočný blok. Po 2 týždňoch bez pocitov som sa konečne vyplakala a dostala zo seba všetko. Už som sa tu cítila príjemne, milovala to tu, ale aj plánovala odchod naspäť do Prahy.

Neviem, ako dlho tu ostanem a kam pôjdem potom. Neviem, či to mojej dobrodružnej duši už bude stačiť a usadím sa niekde na slovenskej alebo českej pôde alebo pôjdem ešte niekam ďalej. V januári som si zamilovala New York haha. Ale na teraz mi to stačilo. Ešte stále nemám doriešené všetky papierovačky a ledva som sa presťahovala do nového bytu. Nové dobrodružstvá teda zatiaľ neplánujem. S kolegom z Rakúska sme sa zhodli, že po tom, čo sme všetko zvládli, aby sme sa sem presťahovali, tu musíme ostať aspoň rok. Tak čítajte ďalšie články a objavujte so mnou všetky emócie života v tomto meste.