23.9.2023 10:47

Madisonské mosty alebo moja Americká krása

Tancujúc s miestnymi tanečnicami som bol mysľou pri Jane, ako stojím s fotoaparátom nad ňou, ležiac obnažená v obilí.- A čo teraz, rozlúčime sa? Bude to predsa navždy, vieš to rovnako ako ja...

S Petrou sme si v Seattli zašli ešte na jednu večeru na nábrežnú promenádu a tam som sa s ňou i rozlúčil. Sľúbili sme si, že sa po jej návrate stretneme v Bratislave na bachate pri fontáne. Ja som nasledujúce ráno odlietal do Chicaga na skvelý Tango Festival. Chystal som sa tam už dlhšie, ale nikdy mi to nevyšlo. Až teraz, využijúc svoj súčasný pobyt v USA.

Štvorhodinový let naprieč kontinentom som si v lietadle krátil filmami, medzi ktorými bol i môj obľúbený film Madisonské mosty s Clintom Eastwoodom a Meryl Streep, netušiac ešte, že podobnú story tu sám o pár dní zažijem. Ten film sa odohráva neďaleko Chicaga, asi päťsto kilometrov západne vo Wintersete v Iowe a je o náhodnom stretnutí bývalých milencov po mnohých rokoch. Niečo ako esenciálny francúzsky film Muž a žena po dvadsiatich rokoch od Clauda Leloucha, ibaže v trochu menej romantickej podobe zadlabaného amerického vidieka.

Po prílete na letisko O´Hare som sa šiel priamo ubytovať do hotela Hyatt Regency na pobrežnej promenáde a hneď som vyrazil do mesta, zažiť poobedné slnko so svojimi teplými neskorými augustovými tónmi.

Chicago je krásne mesto, ležiace na brehu Michiganského jazera, od nábrežnej promenády vyvolávajúc dojem, akoby ležalo na brehu mora. Iba tú slanú príchuť vo vzduchu necítiť. Mesto je popretkávané kanálmi rieky Chicago, premostené množstvom krásnych mostov, pod ktorými sa pomalým tempom plavia výletné lode, plné nadšených turistov, obdivujúcich mesto z vody ako v Benátkach.

Centrum s výškovými budovami a prešpikované riečnymi kanálmi je mesto, kde viete snívať

Mestu dominuje krásny a veľkolepý Millennium Park, ktorý sa svojimi nočnými scenériami často objavuje v reklamách globálnych značiek, obkolesený vysvietenými mrakodrapmi vtedy vytvára priam snové scenérie.

A cez deň je park miestom, kde stretnete tisíce turistov.

Mimo centrum je to ale už americká klasika s priemyselnými areálmi s nízkymi budovami, diaľnicami a výpadovkami odniekiaľ niekam, rozľahlými rezidenčnými štvrťami v tieni platanov a širokým horizontom bez rušivých vplyvov.

***

Vybral som sa na dvojhodinový výlet turistickou loďou po rozvetvených kanáloch rieky Chicago. Toto mesto je impozantné. Centrum s výškovými budovami a prešpikované riečnymi kanálmi je mesto, kde s hlavou vytočenou dohora viete snívať.

Slnko sa pomaly chýlilo k západu, ožarujúc svojimi lúčmi sklené tabule mrakodrapov, od ktorých sa odrážalo na tváre turistov na našej výletnej lodi.

Vedeli ste, že presne v týchto miestach, kam cez most smerom na North Wells Street zachádza prímestský vlak medzi výškové budovy, sa nakrúcali tie krásne nočné scény filmu Shall we dance?, kde Richard Gere z vlaku zazrie v okne tanečného štúdia smutnú učiteľku tanca Jennifer Lopez? Tak to je práve tu!

Západ slnka nad Chicagom je očarujúci. Pripomenulo mi to scénu zo Seattlu, keď som s tanečnicou Petrou cestoval na Salsa Party cez most ponad zátoku práve pri západe slnka a spolu sme sa kochali tým úžasným divadlom. V odraze okna taxíka som vtedy videl jej slnkom ožiarenú tvár, s jej krásnymi ženskými rysmi, so zasneným úsmevom pozerajúc sa na ohnivý kotúč zapadajúci do karmínovo červenej periny nad zátokou. Neviem, čo z toho bolo v tej chvíli krajšie...

A v Chicagu sú tie západy slnka ešte úchvatnejšie...

***

Večer som si zašiel na prvú, predfestivalovú milongu Pizpireta na severnom okraji Chicaga, do skvelého podniku s príznačným názvom Artango.

Je to skvelý steakhouse - neviem čím to je, ale tu v Amerike som si vždy skvelo zatancoval na akciách, poriadaných v steakhousoch - bachatu v Los Angeles v najlepšej škole bachaty na svete a teraz tu, kde to tiež bola riadna paľba.

Krásne štýlové prostredie s vysokými stropmi, obrovským vinným barom, priestor má veľmi účinnú klimatizáciu, takže žiadne stejkové pachy z kuchyne nerušili môj tanečný zážitok. Milongu tu organizuje krásna a milá dáma Melanie, príležitostná tanečná partnerka Pabla Veróna z jeho amerických tangoshow. Melanie sa o estetickú úroveň tangových večerov zo srdca stará, vidieť to na celkovej atmosfére, ktorá vyžaruje z milongy, radi sem preto chodia tangueros z celého Chicaga.

Na druhý deň som sa iba tak ponevieral po meste. Ráno som si bol nafotiť krásny východ slnka nad zálivom, opäť som sa previezol loďou po rieke a nevedel som sa dočkať prvej festivalovej milongy v krytom amfiteátri v Millennium Parku.

Od jazera sa prihnala prehánka, tak som sa vrátil do hotela a čas do večera trávil preklikávaním sa televíznymi stanicami. A opäť som narazil na film Madisonské mosty. Vypol som zvuk a pozeral sa z hotelovej izby na zamračené Michiganské jazero.

Winterset... je to jeden a pol hodinu letu..., keď ja neviem, trepať sa niekam do vnútrozemia..., ale keď už som tu, kedy budem mať nabudúce takú príležitosť...

***

A do toho nám svietili tie prenádherné, nočne vysvietené mrakodrapy naokolo...

Večerné tango na námestí bolo skvelé, začalo ešte za svetla. Asi dvesto ľudí tancovalo až hlboko do noci na pódiu i pod ním na živú hudbu v štýle tango romantico, sem-tam do toho organizátori zaradili živé vystúpenia pozvaných učiteľov, ktorí počas dňa viedli v tejto medzinárodnej festivalovej tangokomunite svoje tanečné semináre. Táto open air milonga pripomínala skôr happening z čias hippies niekde v Newyorskom Central Parku, než seriózne tango.

A do toho nám svietili tie prenádherné, nočne vysvietené mrakodrapy naokolo... ani sa mi po poslednej skladbe nechcelo odísť domov...

***

Ďalší deň prebehol v podobnom duchu. Dospávačka, neskoré raňajky, potulka mestom, obed v reštaurácii na promenáde, čakanie na večerné tango. Večerná milonga prebehla v podobnom excitovanom duchu, pozoznamoval som sa s výbornými tanečnicami, ktoré hneď chceli, aby som s nimi išiel na zajtrajšie poobedné classes, voči čomu som sa úspešne ubránil, chvalabohu, alebo skôr žiaľbohu, že chvalabohu, lebo to boli fakt skvelé tanečnice, ale tam niekde na pozadí mysle som už riešil zajtrajší výlet do Wintersetu.

***

Na druhý deň skoro ráno som si zbalil zopár vecí na cestu, natlačil do seba sýte hotelové raňajky a hybaj na letisko. Nie však na medzinárodné O´Hare, ale na miestne letisko DuPage, odkiaľ lietajú aerotaxíky a malé turistické lietadlá.

Letenka na turistický let s piatimi spolucestujúcimi Aziatmi v cene prenocovania v lepšom hoteli, hodinový let vo výške necelých tisíc metrov, plný turbulencií, ale o to krajších výhľadov na nekonečné pláne, po ktorých sa ešte pred sto päťdesiatymi rokmi preháňali stáda bizónov a indiáni na koňoch zvádzali posledné heroické, ale márne bitky s americkou armádou.

Pristáli sme na miestnom letisku severne od Wintersetu - tu má každé okresné mesto vlastné letisko, rozlúčka s posádkou a s mapou v ruke si objednávam auto v miestnej autopožičovni. Navigáciu nepoužívam, iba papierové mapy, ak vám dôjde batéria v GPS, tak ste nahratí. Papieru sa šťava nikdy neminie. Zvyk z regimentu.

V tomto zapadákove taxík nezoženiete. Leda tak Uber, ale znervózňoval by ma vodič, ak by ma mal netrpezlivo čakať niekde na parkovisku a vytrubovať, keď by som tam len tak stál a kochal sa scenériou. To by som sa vôbec nedokázal uvoľniť a z výletu by som nemal pocitovo nič. S vlastným autom som celý deň slobodný.

Zapadákov

Rozdiel medzi prenájmom malej úspornej japonskej Toyoty Prius a veľkého, smädného amerického pick-upu Dodge RAM bol len päťdesiat dolárov, tak čo si vyberiete? Eco-bio-raw sa tu veľmi nenosí a v obrovskej RAMke, oproti ktorej sú i japonské pickupy trpaslíkmi, tak v tej sa v Európe len tak nepovozíte, takže voľba bola jednoznačná. Na takéto veľké tanky som zvyknutý. A je to aj bezpečnejšie vozenie, hlavne ak okolo vás frčia samé podobne veľké autá. Safety first.

In the middle of nowhere

Zapadákov. Ale len tak na okraj príbehu, najväčším zapadákovom na svete je Bangor v kanadskom Saskatchewane, asi tisíc päťsto kilometrom severozápadne. Ak na niečo sedí výraz „In the middle of nowhere“, tak to je Bangor. Malá dedina, skôr poľnohospodárska osada uprostred nekonečných kukuričných a obilných lánov kanadskej prérie a kde je najvyšším bodom celého širokého okolia miestna obilná sýpka. Keby sa im tu aspoň zjavovali záhadné kruhy v obilí, aby tu bolo aspoň niečo...

Tu sa priam dotýkate hviezd

Kedysi dávno sme pri Bangore spolu s americkými a kanadskými jednotkami cvičili výsadkové operácie. Po výsadku sme tam kempovali tri dni na šírej rovine, bez jediného orientačného bodu na horizonte, kým sa pre nás vrátili naše transportné Herculesy C-130 a opäť nás naložili. No veď tie americké Veľké planiny nezískali svoj názov len tak pre nič za nič. Tie tri dni a noci boli ale nezabudnuteľné, s potomkami slovenských vysťahovalcov zo začiatku dvadsiateho storočia sme si srdečne porozumeli. A tie noci v strede prérie, pod neskutočne tmavou hviezdnou oblohou plnou žiariacich hviezd..., slovenské Poloniny sú proti tomu iba slabou demoverziou nočnej oblohy. Tu sa priam dotýkate hviezd.

Ešteže do toho prišiel ten Musk so svojimi 5G satelitmi

Ale všade tu na Veľkých planinách žijú ľudia, musia, sú to potomkovia prisťahovalcov z celej Európy, ktorým kedysi na začiatku dvadsiateho storočia kanadská a americká vláda dala prisťahovalecké víza, pôdu a štedrú ponuku, že tu ďaleko v prérii môžu hrdlačiť na svojej pôde, ak ju budú obrábať a nie ako indiáni iba preháňať dobytok. Mnohí sa tejto skvelej ponuky chytili, namiesto práce v mestských továrňach odišli do panenskej prírody, pod hviezdne nebo nad hlavou, lebo obrábať pôdu boli zvyknutý i z domova. A tu dostali za lacnú pôžičku štedré hektáre panenskej prérijnej pôdy, na ktorých koniec ani nedovideli. Ale museli ju obrábať, drieť do úmoru. Z maloroľníkov sa stali farmári.

Všade tu na stredozápade sú z ich potomkov farmári s modernými a drahými traktormi s GPS a fotovoltikou za domami, žijúci izolovane vo svojich navzájom vzdialených komunitách, ktoré spája iba miestne letisko či nekonečné, rovné, prašné cesty. Ešteže do toho prišiel ten Musk so svojimi 5G satelitmi. Spojil izolované komunity, ktoré sa stretávali iba na poľnohospodárskych či výročných dobytkárskych trhoch.

Tu boli v minulosti v dosť nezávideniahodnej situácii, zviazaní zmluvou so štátom, pôžičkami a keď do toho prišla v polovici tridsiatich rokov Veľká prachová búrka, zvaná Dust Bowl, obrovský prachový vír, ktorý sa neprestajne točil okolo stredozápadu USA celé dva roky a ktorý vznikol v dôsledku neustáleho drancovania pôdy, spôsobil takmer hladomor a masové vysťahovanie z vnútrozemia. A vy ste ostali na mizine a mohli sa vysťahovať do zaprášených priemyselných miest, alebo sa vrátiť do Európy, ak ste i s početnou rodinou mali ešte nejaké peniaze na lodný lístok. Tough life. All respect.

A ako apokalyptická vízia blízkej budúcnosti bola táto epochálna prašná búrka použitá v úvodnej scéne filmu Interstellar. Veď niečo podobné predstavujú čoraz častejšie vanúce saharské piesky nad Európou... pripravte sa na to...

***

Taká búda cez potok s dierou na oboch koncoch

No ale späť do Wintersetu. Po dvanástich kilometroch som podľa mapy dorazil k mostu Roseman Bridge. Drevený zastrešený most, pod ním potok, honosne zvaný Middle River, okolo ktorého rastú šachoriny. Inak nič.

Pri moste sa nakrátko zastavilo zopár turistov s dodávkou, občas cez most prešiel miestny farmár na pick-upe, ale inak statický kľud. In the middle of nowhere. Toto nie je Eiffelovka, ani Socha slobody. Toto je iba taká búda cez potok s dierou na oboch koncoch.

Klobúk dole pred Clintom Eastwoodom, ktorý ten film i režíroval. V podstate vyždímal príbeh z ničoho. Koho by už predsa zaujímala lovestory päťdesiatnikov dakde na americkej farme. Ale keď sa do toho filmu ponoríte, pochopíte tú vnútornú krásu príbehu. A raz... keď i vy budete 50+, tak to snáď pochopíte i z opačnej strany.

Vystúpil som z pick-upu a šiel som peši k mostu. Prešiel som si ho tam i nazad, čo-to pofotil a smial som sa sám na sebe, do akého zapadákova som sa z Chicaga dotrepal.

Oproti ostrému slnku som si všimol stáť nejakú dievčinku. Na vysunutej trojnožke štelovala z brehu svoju zrkadlovku Canon EOS 500 a hľadala najlepšie miesto na fotografovanie. Zaujalo ma to, lebo k tomu skvelému fotoaparátu absolútne nekorešpondovala svojim imidžom.

Taká osemnástka, viac nemôže mať. Štíhle žieňa, s piercingom na spodnej pere, krúžkom v nose, ľavé ucho precvikané šiestimi hviezdičkami. Kerky na krku, lakťoch a stehnách – na prvý pohľad to však nie je permanentná tetovačka, ale našťastie namaľované iba hennou. Blond kučeravé vlasy s ostrozeleno nafarbenými končekmi. Čierne roztrhané rifle, neurčitá šatka omotaná okolo krku, umelé mihalnice, ktorými by mohla zametať chodník, hrubé strieborné prstene na takmer všetkých prstoch, vyzerá, akoby ju cestou stratili motorkári z Hells Angels. No, dogabaná je riadne. A pritom je krásna ako obrázok, má čistú bielu pleť, ladné pohyby, esprit v oku.

Dali sme sa do reči. Jane, študuje prvým rokom umeleckú fotografiu na univerzite v domovskom Minneapolise, asi štyristo kilometrov severne odtiaľto. Devätnásťka, sekol som sa iba o rok. Cez končiace prázdniny si robí fotobook krajinnej fotografie ako seminárnu prácu. Šikovné dievča, na svoj vek rozhľadené, plné ideálov (kto by ich v tom veku nemal...), len ten jej outfit mi nejde do hlavy. Ale čo, každý je strojcom svojho osudu, nech má, čo sa jej páči. Prišla sem autobusom z Minneapolisu, cestovala dnes od skorého rána, takže už to na ňu bolo dnes veľa.

***

Pozval som ju na nezdravý obed a na kávu na miestnu benzínovú pumpu pri Pammel Park Trail. Klasická zaprášená farmárska pumpa ako z amerických road movies. Ale kávu tu robia fakt skvelú, nie ako tie riedke brečky v sklených kanviciach, ktoré vám v amerických bistrách neustále na požiadanie dolievajú, ale žiadny kofeín v krvi necítite, ani keby ste jej vypili za liter. Toto bola poctivá nakopávačka. Jane sa po nej viditeľne zlepšila nálada. Bavili sme sa o históriu amerického stredozápadu, fotografovaní, cestovaní, do tanca som veľmi nezabŕdal, na to reagovala nezáujmom.

Keď som cestoval k mostu, všimol som si po ľavej strane vysokú drevenú sýpku na jednej zjavne opustenej farme, priam fotografický skvost, tak som Jane navrhol, že ak si ju chce nafotiť v sýtom augustovom svetle, tak má šancu, zaveziem tu tam, máme to po ceste do Wintersetu. Súhlasila. Je to blízko, asi dva kilometre odtiaľto.

Prišli sme na opustenú farmu, Jane vytiahla fotoaparát a nadšene fotila všetky tie krásne markanty starých čias, stodolu, sýpku, prázdne napájadlo ešte s vydupanými stopami po dobytku, hrdzavý pluh, rozpadnutý plot. Stál som vedľa nej, ovanula nás nostalgia. Ako sa museli cítiť farmári, keď tieto priestory opúšťali, po tých rokoch hrdlačenia, keď to tu všetko vybudovali, keď im tu vyrastali deti, pochovávali predkov, žili svoj prisťahovaleckí sen...

Vkročili sme do starej sýpky. Cez drevené dosky stien prenikalo dovnútra svojimi tenkými lúčmi neskoré letné slnko. Cítil som sa ako v alegorickom filme Woodyho Allena September.

Hore pod strechou bol zavesený plechový kontajner, do ktorého sa sypalo zrno a keď ho bolo treba odviezť, tak sa cez lievik vysypalo do voza, ktorý zacúval až pod neho. Potiahol som za hompáľajúcu sa šnúru výpustného ventila.

Hľadela na mňa so zvedavosťou fotografky

So sykotom sa na nás vyvalili asi dva metráky obilných zŕn, podrazilo nám to nohy, spadli sme na podlahu a obilie nás zasypalo do polovice tela. Ja som sa vyhrabal hneď. Jane však bola zasypaná riadne, ruky i nohy mala ponorené v žltom mori zŕn. Smiala sa. Zase nič tak strašné sa nestalo, nespadli na nás dve tony betónu, iba dve tony obilia, rozmelnené na drobné zrniečka. Cítili sme sa ako v mori. Začal som ju odhrabávať. V tej tvárnej presýpajúcej sa hmote som si zrazu uvedomil, ako tá hmota komunikuje s jej telom, ako ju dotvára, zvýrazňuje. My, ktorí máme takzvané fotografické videnie, to vieme zachytiť.

Bola už takmer odhrabaná. Náhle som prestal.

- Čo robíš? Prečo si prestal?... pýta sa ma zvedavo.

- Počkaj, uvidíš sama, videla si film Americká krása? Tú scénu s ružovými lupienkami?... Vyzul som jej topánky a vyhrnul tričko až po prsia.

Hľadela na mňa so zvedavosťou fotografky.

Začal som ju znovu obsypávať obilnými zrnami, zvýrazňujúc jej kontúry, odhaliac od zŕn jej stehná, ploché bruško, chodidlá, boky.

Dlho, predlho sa pozerala sa svoj obraz. Pochopila.

Vstal som, zobral do ruky jej fotoaparát a postaviac sa nad ňu, som ju pár krát odfotil. Potom som si ľahol k nej do presýpajúcich sa zŕn a ukázal jej na displeji jej vlastné fotky.

Bola krásna, ako Venuša vynárajúca sa zo žltých zŕn. V očiach sa jej zaleskli slzy. Dlho, predlho sa pozerala sa svoj obraz. Pochopila. Vstal som a išiel do auta, kde som si všimol poloprázdnu fľašku vodky.

Toto je vidiecka farma, nie Piata Avenue v New Yorku.

Pristupujem k Jane, ležiacej v zrnách. Vyzliekam ju až do nohavičiek. Lejem na handru vodku a zotieram jej tie kerky z čiernej henny. Sadnem si obkročmo cez ňu, vyberám jej piercingovú podkovu z nosnej dierky a odhadzujem ju. Nožnicami z autolekárničky jej odstrihávam nafarbené zelené končeky vlasov. Jane si vyberá z ucha batériu nastrelených náušníc, z dolnej pery piercing, odlepuje so zjajknutím umelé mihalnice a odhadzuje to všetko kamsi do prachu. Teraz tu leží čistá.

Postavím sa nad ňu a opäť ju fotím. Otočím k nej displej a podávam jej fotoaparát.

Je prekrásna. Čistá americká krása. Plače. Pozerajúc na ňu vnímam, že teraz prežíva svoj vnútorný prerod, návrat k svojej ženskosti, nestrojenosti, prirodzenosti, uvedomujúc si svoju hodnotu, svoju prítomnosť tu, svoje JA.

***

Ležím v jej lone, hladiac ju po hebkých bielych stehnách, pozerajúc dohora, ako cez škáry vysokej drevenej steny prenikajú dovnútra lúče neskorého augustového slnka, zapadajúceho za koruny stromov.

***

Ostali sme tu, na opustenej farme cez noc. Vonku pred stodolou sme si spravili oheň, opiekli na ňom zopár lunchmeatov, pozerajúc na neskutočne nádhernú nočnú oblohu s Mliečnou cestou, tiahnucou sa celým horizontom ako vesmírna diaľnica.

Augustová noc bola teplá, tichá, okolo polnoci sme zaspali priamo pri ohni.

Ráno, počas brieždenia nás zobudil chladný oranžový opar vychádzajúceho slnka. Jane vzala fotoaparát a postojačky tento nádherný výjav fotila. Ako stúpalo, slnko naberalo na intenzite a zohrievalo nás. Rozdúchal som pahrebu a pripravil kávu.

Otočila sa na mňa. Usmiala sa. Toto je úplne iná žena, než akou bola ešte včera. Dnes už je skutočnou ženou... Našla sa.

***

Okolo deviatej hodiny sme sa zbalili, nasadli do auta a vydali sa do Wintersetu vrátiť auto do požičovne.

- A čo teraz, rozlúčime sa? Bude to predsa navždy, vieš to rovnako ako ja... hovorím jej v objatí pred požičovňou.

Jane na mňa hladí smutne, ako keby sa lúčila s otcom, odveleným do vojny.

- Pôjdem s tebou do Minneapolisu, odletím odtiaľ späť do Chicaga. Nenechám ťa cestovať samú... pošepkal som jej.

Jane ma nadšene pritisla k sebe. Cítil som, ako jej bije srdce.

***

Kúpili sme si lístok na diaľkový autobusový spoj Greyhound Lines. Čaká nás päť hodín pohodlnej cesty klimatizovaným autobusom. Pri nastupovaní vidíme zlovestné mraky na severe. Ako dobre, že sme to stihli, myslíme si.

Sedíme v prednej časti povedľa vodiča, vidíme na neho i na cestu pred nami. Začína pršať, drobné kvapky rytmicky bubnujú na veľké čelné sklo. Celé okolie sa halí do ponurého šera. Vodič si púšťa CDčko od Doors. Z reproduktorov sa ozýva ich ikonická skladba Riders of the Storm. Aká príznačná skladba na túto chvíľu. Psychedelické hammond-organové sólo mi bráni rozmýšľať a unáša ma do ríše fantázie.

Riders on the storm, Into this house, we're born, Like a dog without a bone, An actor out on loan, Riders on the storm...

Jane je opretá o mňa, zaspáva mi na ramene. Vnímam jej dych na mojom líci.

Z reproduktorov sa ozýva hlas Jima Morrisona: Girl, you gotta love your man, Take him by the hand, Make him understand, The world on you depends, Our life will never end...

Zaspávam s Jane...

***

Zobúdzame sa až v Minneapolise. Vodič rušivým tónom hlási príchod na konečnú stanicu na 2nd Avenue North v centre mesta. Vystupujeme, skladám poklonu vodičovi za skvelý výber hudby a vonku si berieme taxík do bohatej rezidenčnej štvrte Mendota Hights na juhovýchode, týčiacej sa nad mestom na druhej strane rieky Minnesota.

Prichádzame k Janinmu domu na James Road. Pripomína mi to úvodnú scénu z Americkej krásy, keď sa kamera vznáša ponad dom Kevina Spaceyho v rezidenčnej štvrti na ulici plnej platanov.

- Mama je doma... zahlási Jane, vidiac jej auto pred garážou.

Idem sa zoznámiť, keď už som priviezol Jane bezpečne domov. Jane vyberá kľúče, otvára dvere, ale pre istotu zazvoní, aby mama vedela, že už je doma.

Táto scéna teda stála za to...

***

Nabokov by zaplesal radosťou

Stojíme v krásnej vstupnej hale, obloženej tehlovými obkladmi a s príjemne chladnou, tmavou kamennou dlažbou. Jane sa jej hlási, že už je doma a vedie návštevu. Počujeme kroky, ako sa odniekiaľ blíži jej mama. Som v napätí , ako to dopadne. Očakávam prísnu, ofučanú päťdesiatku pri tele, s natáčkami vo vlasoch, ktorá mi rezervovane podá ruku a s pohľadom na dvere mi naznačí: Ďakujem za asistenciu, zbohom. Alebo to dá v štýle Gréty Thunbergovej: How dare you...?

Do miestnosti vstúpila Janina mama Hannah. No čo vám poviem, Nabokov by zaplesal radosťou.

Očarujúca dáma, krásna, vysoká, štíhla žena... tie vyformované lýtka, prekrásne nohy, neodolateľné svetloružové plné ústa... už viem, po kom ich Jane má. Nevedel som z nej normálne odvrátiť zrak, tak som na ňu civel ako teenager na plagát z Playboya. Podobá sa na Annette Bening, ale tá môže pri nej blednúť závisťou. Nechal som sa trochu uniesť, ale to sa stáva i v lepších rodinách...

Inštinkt je divoké zviera

Až teraz Hannah pozrie na svoju dcéru a takmer odpadne. Ostala ako obarená. Domov sa jej vrátilo iné stvorenie. Už neprotestuje, nevzpiera sa, nerebeluje. Nevymedzuje sa voči mame. Je odstrojená ako vianočný stromčej po sviatkoch, od všetkých tých pseudoimidžových spiniek, drôtov a kerok a očividne jej to prinavrátilo pôvodnú osobnosť. Je z nej opäť dcéra, už nie rebelka bez príčiny.

Teraz má pre zmenu slzy v očiach Hannah. Objímajú sa s Jane. Dlho tak spolu stoja, obe plačú.

Cítim sa trapne, tu som zbytočný, obzerám sa po východe. Misia splnená, happy end, zvoniec a koniec... tak rýchlo preč. V najlepšom treba vypadnúť.

- Ostanete na večeru?... opýta sa ma Hannah so slzami šťastia v očiach, keď akurát siaham po kľučke.

Ostal som. Inštinkt je divoké zviera.

***

Mali sme si čo s Hannah porozprávať, o mojej ceste zo Seattlu po Chicago, o tanci, Slovákoch, čo sa sem prisťahovali... dokonca som sa počas rozhovoru dozvedel, že tu povedľa o dve ulice, na Caren Court býva moja stará známa, Slovenka Barborka, čo sa sem prisťahovala k Hanniným bohatým susedom a založila si tu rodinu. Ale navštíviť som ju nemal chuť, to už je pre mňa uzavretá kapitola.

Takto sme sa s Hannah rozprávali do hlbokej noci. Jane už dávno išla spať hore, po celom tom náročnom dni, ktorý sme spolu strávili, už viac nevládala.

***

Po raňajkách som sa s nimi oboma rozlúčil. Ale ešte dlho som cítil vôňu Jane na mojom ramene a tie posledné dotyky našich rúk pri lúčení, keď nám naše prsty kĺzali v dlani až k posledným článkom, aby sa navždy rozpojili.

***

Z mestského letiska St. Paul som doobeda odletel naspäť do Chicaga, kde som strávil ešte jeden deň, stihnúc tangovú afterparty v Artangu. Festival včera skončil, ale v Argtangu som tie dozvuky na nálade tanečníkov ešte vnímal. Tancujúc s miestnymi tanečnicami som však bol mysľou pri Jane, ako stojím s fotoaparátom nad ňou, ležiac obnažená v obilí.

Takto som si ju navždy zapamätal, svoju Americkú krásu. A dosníval som ju počas prechádzky nočným mestom.

***