Moje Bezsenné noci v Seattli alebo Výlet v rytme bachaty

Óooo, kyslík, taká obyčajná vec, bez ktorej ale nevieš žiť, hovorím jej nahlas. - A bez čoho ešte nevieš žiť ?... pýta sa ma Petra. - Bez bachaty sensual rozhodne... viem žiť, ale nie bez tvojich…

Seattle je veľmi zaujímavé mesto. Má svoje magické čaro, nielen svojou polohou v pokojnej zátoke Tichého oceánu Elliott Bay pri severozápadných hraniciach s Kanadou, ale aj svojou rôznorodou a divokou prírodou, veď jeho horizont lemuje viacero stratovulkánov, týčiacich sa do niekoľkotisícovej výšky, akou je vedľa sa týčiaca neslávne známa Svätá Helena.

Ďalej na juhovýchode sa nachádza rozľahlý Yellowstonský národný park so svojimi horúcimi prameňmi a spiacimi sopkami. Zimy tu bývajú tuhé, letá mierne, ale Tichý oceán zmierňuje výkyvy počasia, ktoré je tu predvídavé, takže ak sa vyberiete na víkend mimo mesto, viete si ho bezpečne naplánovať, počasie vás neprekvapí tak, ako niekde v Tatrách.

Letecké spojenie do Seattlu je ukážkové, lieta sem veľa liniek nielen z juhu USA, ale i z Japonska, Hongkongu a Číny, takže do Európy sa môžete dostať všetkými smermi.

V samotnom meste si zábavu môžete užívať celými priehrštiami. Čí sa chcete venovať jachtingu na mori, chodiť do múzeí, galérií, na vyhliadkovú vežu Space Needle, na prechádzky po nábreží, robiť turistiku po divokých Kaskádových vrchoch, tancovať spoločenské tance v najlepších tanečných školách severnej Ameriky, či sa iba vyblázniť na salse, bachate či kizombe, alebo sa ponoriť do vážnych a strhujúcich tónov argentínskeho tanga, na všetko tu máte more príležitostí a k dispozícii mnoho skvelých tanečníkov.

Iba sa treba vyhýbať zopár no-go zónam, lebo i sem dorazila ekonomická kríza a cez ktoré keď prechádzate autom, cítite sa ako v postapokalypticky svete, známom z filmových hororov. Ale to je tak všade na svete, aj v bohatej a bezstarostnej Západnej Európe či Južnej Afrike. Treba si skrátka dávať pozor, kam kráčate. Ale ak spoznáte svoje lokality, v ktorých sa cítite bezpečne a zbytočne neriskujete návštevy neznámych končín, či nebezpečnú chôdzu pomedzi horúce gejzíry v neďalekom Yellowstone, alebo v blízkosti nestabilného krátera niektorej sopky počas výletov za mesto, tak ste v pohode a toto mesto si zamilujete.

Tu som pred mesiacom stretol svoju kamarátku Petru, tanečnicu tanga a ešte lepšiu tanečnicu salsy a bachaty, priam pohybovú umelkyňu, ktorá tu v Seattli bola na postgraduálnom štúdiu hispánskych jazykov na miestnej, ale prestížnej University of Washington.

Petra je taký vysoký, štíhly prútik, amazonská liana, ktorá sa počas tanca ovinie okolo vás a svojimi synapsami vníma každý váš pohyb, tancuje s vami váš príbeh, ktorý do tanca vtláčate, žena, ktorú si neodvážite poučovať, ak náhodou nepochopí nejakú vašu zamýšľanú figúru, žena, s ktorou máte na parkete stopercentnú istotu, na ktorú sa môžete spoľahnúť, že nezakopnete, že neprerušíte svoj myšlienkový flow, s ktorou si predstavujete veci, ktoré niekomu v skutočnom živote závidíte, žena, ktorá je citlivá a odhodlaná zároveň, éterická, oddaná, plachá, starostlivá, ale aj zábavná i poriadne tvrdohlavá. Skrátka, toto je Petra.

Dohodli sme si stretko po práci v kaviarni v centre, presne v tej kaviarni, oproti centrálnej mestskej knižnice, kde sa nakrúcal nádherný film s Meg Ryanovou a Tomom Hanksom Bezsenné noci v Seattli.

Ja som v Seattli pracovne už dva týždne, takže toto mesto som si už stihol navnímať a na večer som Petru pozval na tango na moju obľúbenú, modernú milongu neďaleko tejto kaviarne.

Zatancovali sme si skvele, Petru ako novú, v Seattli neznámu tanečnicu do tanca brali všetci miestni tanečníci, priam sa o ňu trhali, ich cabeceo pripomínalo staré nemé filmy, kde herci museli dej dovysvetlovať svojou mimikou a gestami. Ani sme sa nemali kedy porozprávať, stále po ňu niekto chodil. Ale užila si tango do poslednej kvapky potu.

Nazad sme sa do hotela vracali žltým taxíkom Crown Victoria, to je tá dlhá húpavá štrúdla, iný taxík v amerických mestách snáď ani nevidíte. Počas jazdy mi Petra navrhla, aby sme zajtra išli na salsa párty. Ja salsu neovládam, ale polovica večera je venovaná bachate, to snáď dám, tú mám rád. Rozlúčili sme sa a tešil som sa na zajtrajší večer.

***

Veľmi si to cením, ako pre mňa kedysi prišla na jednej salsa a bachata párty v Bratislave na námestí pri striekajúcej fontáne - pre mňa, vtedy ešte ťažkého začiatočníka, ako pravá taxi dancerka, ktorá si so mnou zatancovala jeden bachatový tanec. Nemusela, bola tam spústa skvelých tanečníkov a dokonca jeden považoval jej pozvanie voči mne omylom za adresovaný jemu, ale ona ho odmietla a išla tancovať so mnou, hoci vedela, že so mnou to žiadna sláva ešte nebude. Ako s každým začiatočníkom... Ale o to viac si to cením.

Prví budú poslední a poslední budú prví.

Byť začiatočníkom má však i svoje výhody. Je vám prepáčené veľa vecí a nikto neráta, že predvediete nejakú show. Ale ako sa v jednom bestselleri vraví: Prví budú poslední a poslední budú prví.

Raz dávno som v Botany Bay v Sydney súťažil počas tímovej regaty na katamarane a vlastnou navigačnou chybou som sa vymanévroval z prvej pozície až kamsi do Oyster Bay, kde ma prekvapilo absolútne bezvetrie a kde som dve hodiny čakal so zvädnutou plachtou na nejaký závan vetra, pozorujúc, ako ma v bezpečnej vzdialenosti od mojej bezveternej pasce, s nadutými plachtami a posmešnými úškrnmi míňali všetci ostatní závodníci, i tí najväčší outsideri. A keď konečne po dvoch hodinách zadula do zátoky podvečerná teplá bóra z vyhriatej pevniny, ktorá ma dostala z tejto pasce, tak som už len pomaly doplachtil do cieľa pri St. George Sailing Clube. A tam už na mňa nečakal absolútne nikto, ani usporiadatelia. Zjavne vedeli, že sa tam niekde na horizonte plahočím a keby dačo, ozvem sa cez vysielačku... mali ma na háku.

Keď som teda konečne doplachtil do cieľa, mólo už bolo prázdne, tiché, opustené, vlajky a transparenty, ktoré nás slávnostne vítali na štarte, už boli zbalené. Aká to zvláštna romantika, nikto už s vami neráta, pre každého ste už bol pod čiarou, odpísaný. Všetci už oslavovali úspešnú regatu v miestnom Yachtclube, kým ja som sám na móle vyväzoval katamaran.

Jediný, kto sa tam motal, bola jedna francúzska mamička s dieťaťom, ktorí sa tam náhodne prechádzali po podvečernej pláži. Bola to Marléne Jobert s dcérou.

A keďže som prednedávnom skončil kontrakt s našou francúzskou „firmou“, mali sme sa pri vyväzovaní lode po francúzsky o čom rozprávať. A namiesto bezduchej žúrky v Yachtclube s nabudenými Austrálčanmi a Novozélanďanmi som strávil oveľa štýlovejší a intelektuálnejší večer v hoteli a s klavírnym podmazom, pri víne s herečkou… lebo predsa poslední budú prvými.

Dodnes mám niekde ňou podpísaný plagát a tričko.

***

Tango je vážna vec. Ženy zo salsy a bachaty sa chcú zabávať, ženy z argentínskeho tanga chcú žiť.

V taxíku sa cestou na salsa párty rozprávame s Petrou o tanci, pozorujúc západ slnka nad zátokou, jachty priviazané pri mólach, lemujúce dlhé nábrežie, prechádzajúc popri takmer dvesto metrov vysokej vysvietenej vyhliadkovej veži Space Needle.

- Ženy, ktoré tancujú salsu a bachatu sa chcú zabávať, ženy, čo tancujú argentínske tango, chcú žiť... vravím.

- Takto vnímaš salsistky? pýta sa ma Petra.

Mám s nimi svoje bohaté skúsenosti. Ale to je vekom. Oni sa raz vybláznia a keď okúsia reálny život s pádmi a slepými uličkami, tak im to tango bude pripadať skutočnejšie, bližšie reálnemu životu. Na tango potrebuješ mať skrátka niečo odžité. I tá vášeň je tam precítenejšia, hlbšia, prepracovanejšia, než prvoplánové endorfíny na piatkovej salsa párty. Tango je vážna vec. Veď sa na tangu ani nepozeráme pri tanci do očí, emócie cítime dotykom, pohybom, na bachate to musíš odčítať z tváre.

Tanečnice tanga nie sú ženy na hranie.

A niekedy, keď si tie ženy v živote odžijú svoje pády a slepé cestičky, vrátia sa zabávať na salsu a bachatu. Aby zabudli. Lebo život je zrazu po tom všetkom prežitom znovu iba gombička. A keď to so zábavou preženú, alebo sa nepredvídavo zamotajú, potom ich treba decentne zachraňovať z hroziacej šlamastiky.

Zasmiala sa.

- Toto si myslíš o salsistkách? Koľko si toho natancoval salsy a bachaty...? skúmavo sa ma pýta, ako profesorka na maturite.

- Nemusím ovládať sto figúr, aby som videl žene do duše... Odži si desatinu z toho, čo ja a budeš vidieť svet inak… dávam jej kvapky.

- Nechajme vážnych rečí, ideme predsa na salsu... odpovie Petra, keď mi už nevie kontrovať.

- Moja reč, poďme sa bezducho zabávať... trollujem ju.

- Neprovokuj! … dvíha varovne prst. Takto sa mi Petra páčiš, divoká a pritom zraniteľná.

***

Vystúpili sme pred tanečným klubom na promenáde na Alki Beach. Pred vchodom postávala hŕba mladých zabávajúcich sa ľudí, z klubu boli práve počuť jednoduché rytmy kizomby.

- Počuješ? Kizomba. To je to: step step a nič? ...provokujem Petru.

- Netancujem s tebou...! povedala mi s prižmúrenými očami.

Vošli sme do klubu, všade žiarilo modro-fialové diskotékové svetlo, stroboskopy blikali, diskogule sa leskli, na tribúne tancovali predtanečníci, pripomenulo mi to moju nočnú jazdu na salsa párty v Kapskom meste so Sashou. Ibaže v bezpečnejšom móde. Tu som nebol nikoho bodyguardom.

Cítil som sa tu ako Petrina čivava. Iba ma nikto nehladkal.

Petra hneď zamierila k svojim kamarátom salserom, s ktorými sem chodí pravidelne tancovať. Nasledoval som ju, ale ja som bol pre nich cudzím prvkom, príveskom, tu to nebolo ako na tangu, kde každý nový tanečník, ktorý zavíta na milongu, je predmetom pozornosti a záujmu. Tu si salseras a bachateras vystačia samé so svojimi kamarátmi.

Cítil som sa tu ako Petrina čivava. Iba ma nikto nehladkal. Petra si odložila drink a vrhla sa do víru salsy. Chvíľu som ich pozoroval, všetko ľudia 30+, hudba skvelá, až vo mne rezonovala, rozvibrovala ma, ale asi som pôsobil ako začiatočník, takže žiadna tanečnica o mňa nejavila záujem, mohol som nadväzovať očný kontakt, koľko som chcel.

Ja tú bachatu ani neberiem vážne, pre mňa je to čistý úlet, nejaká tá setenta, freez, figury zo senzuálky, to sa mi páči, ale aby som sa tomu vážnejšie venoval, proti tomu sa môj rozum búri a úspešne blokuje moje snahy o pochopenie tohto môjho letného úletu. Ale bachateras a salseras sú krásne ženy, to musím uznať, prvoplánové, ale krásne. Nie sú také osudové, ako tangueras, ale je s nimi nezáväzná zábava. To s tangueras nie je, myslím tá nezáväzná. To sa nedá. S tými, keď sa zapletiete, tak to je na dlho a nahlboko. To vás vyždíme. Na to sú oni príliš osudové. Tanečnice tanga nie sú ženy na hranie. Na rozdiel od … no veď viete.

Pozerám nenútene po sále, kochám sa atmosférou, pri barových stoloch po okrajoch sály postávajú skupinky pestro odetých ľudí, bavia sa pri drinkoch, pomedzi nich prechádzajú na veľký parket ďalšie vysmiate páry. Vtom na pol sekundu pri východe na terasu akoby … zazriem stáť Linette... Strhnem sa. Čo by tu robila? Znova sa uprene pozriem tým smerom … nikto tam už nestojí. Bol to asi klam.

Nedalo mi to ale, vyšiel som von na otvorenú terasu, z ktorej je krásny výhľad na večerný západ slnka nad oceánskou zátokou Elliott Bay. Pod terasou na otvorenej promenáde tancuje ďalšia veľká skupina salsu. Hore na terase je iba zopár ľudí s pohármi vína v ruke, pozerajúcich na tanečníkov pod sebou. Len tá moja Linette mi nejde z hlavy, bola to skutočne ona? Znova ju tak môcť objať...

Vrátil som sa dovnútra. Hudba sa tu v sále s tou na promenáde strieda, ak tu dohrá salsa, vonku dohrá bachata, takže sa tanečníci môžu presunúť von pokračovať vo svojich rytmoch. Dobre to tu majú vymyslené.

Práve tu začal DJ hrať bachatu, vlnilo to so mnou i mojim drinkom, ktorý mi špliechal na prsty. Tancoval som si sám v prítmí sály svoje bachatové sólo. Vidím, ako sem, držiac sa za ruky, práve dorazil známy bachatový pár Janis a Zoé, vzbudiac mierne vzrušenie v sále. Spravil som si s nimi jedno letmé selfie, ale pokračoval som ďalej vo svojich kruhoch. Sám sa nepomýlim vo figúrach, neviem prečo. Ale neriešim to, teraz sa zabávam. A Petra tam niekde na parkete tiež.

***

Sú dve hodiny po polnoci, Petra si ma v sále našla, rozplynula moje kruhy a pýta sa domov. Náš klasický rituál – taxík nočným mestom, vyloženie pri hotely, objatie, čus, tak zajtra v kaviarni …

Žiadne zajtra ale nebolo, dospávali sme dnešnú salsa párty.

***

Petra je mestské zvieratko

Stretli sme sa až o dva dni, v sobotu ráno, cestou do heliportu. Tentokrát som program naplánoval ja. Žiadny bašavel, ale výlet na spiacu sopku, týčiacu sa za mestom, na majestátny stratovulkán Mount Rainier.

Petra mimo mesta ešte nebola, ona je mestské zvieratko. Tak som sa ju rozhodol vyvenčiť. Aby zažila aj niečo iné, než len štúdium, salsu či tango. Pripravil som pre ňu prekvapenie, Seattle z výšky a diaľky.

Vybrali sme sa teda na Mount Rainier, asi sedemdesiat kilometrov juhovýchodne od Seattlu. Neišli sme tam však ako trotli pešo s paličkami na nordic walking a zásobou vody a sušených kalórií v batohu. To by sme museli bivakovať pod vrcholom, aby sme to zvládli za dva dni. Objednali sme si vrtuľník. Avšak žiadny vyhliadkový, turistický Bell 206, s vysedenými koženkovými sedačkami pre pohodlných cestujúcich, krúžiaci v malej výške nad mestom a zálivom s vyjavenými turistami nalepenými na okno a ktorý sa nikam vyššie, do mrazivého, riedkeho vzduchu nevyštverá, lebo potom už jeho motor len funí, zavíja a trasie sa, ale cez môjho starého kamaráta z regimentu, ktorý vlastní firmu na expedičné lety, sme si objednali let nadupaným strojom UH-60M Black Hawk, vyradeným z rezerv amerického námorníctva, ktorým v zime vyváža lyžiarov - freeriderov a skialpinistov na panenský prašan Kaskádových vrchov a v lete vozí skydiverov na ich súťažné zoskoky z veľkých výšok. Je to hrozivá beštia s prídavnými nádržami kyslíka, vo vysokých výškach nevyhnutných pre hladký chod motora. Podobnú sme mali v regimente, cvičili sme z nej HALO zoskoky z osemtisíc metrov s kyslíkovými maskami. Ale to je extrém, na to treba špeciálnu výstroj a výcvik, také zoskoky sa civilistom nepovoľujú.

Teraz sme tu so sebou mali iba malé príručné kyslíkové fľaše, aké mávajú posádky vojenských vrtuľníkov, operujúcich nad morom v prípade pádu do vody, ak by sme sa ako neaklimatizovaní turisti dostali do problémov po pristátí na päťťisícovke, ale dúfali sme, že ich nepožijeme. Nehodlali sme sa na vrchole zdržať príliš dlho, iba v štýle step out, step in. Ako v tanci.

O deviatej ráno nás taxík doviezol na heliport, Petra síce trochu zúrila, ako každá žena, že musí v sobotu ráno tak skoro vstávať, ale zvedavosť ju premohla.

Nasadli sme do vrtuľníka, oblečení predpisovo do zateplených červených kombinéz, s helmami, vysielačkami, signálnymi svetlicami a ruksakom s vecami na prežitie. Pripomenulo mi to môj výcvik pararescue v SAED, ale iba tým imidžom a prostredím.

Kontrolujem svoje a Petrine bezpečnostné pásy, pilotovi ukazujem zdvihnutý palec. Stroj zaburáca, začíname prudko stúpať nad betónovú dráhu heliportu. Vo výške sto metrov robíme otočku a smerujeme na severozápad. Oblietame mesto od oceánu. Musíme dodržiavať stanovenú letovú hladinu a smer, lebo sme v blízkosti medzinárodného letiska a nemôžeme lietať, ako sa nám chce. Po desiatich minútach sme už mimo mesta, pilot upravuje smer letu a stúpame do letovej hladiny tritisíc metrov. Citeľne sa ochladilo. Po polhodine letu sme pri úpätí sopky Mount Rainier. Je obrovská, od Seattlu vidieť iba jej špičku na horizonte, ale keď ste priamo pri nej, zatieňuje polovicu oblohy. Pred nami vstáva obor s bielou čapicou. Popri hrane hory stúpame do výšky. Vietor nám vanie od chrbta, čo nám pomáha stúpať. Štyri tisíc metrov, motor začína kvíliť. Pilot prepínačom na palubnej doske púšťa prídavný kyslík do motora. Vrtuľník sa nakopne a zvýši rýchlosť stúpania. Štyri a pol tisíc metrov, pred nami sa otvára vrchol s mierne dymiacim kráterom. Nie je veľmi hlboký, stratovulkán už roky spí, ale ak raz vybuchne, všetky tieto nánosy stuhnutej lávy a kamenia vyvrhne do širokého okolia. Pristávame na hrane krátera, pilot koriguje klesanie, v závanoch vetra to nie je žiadna sranda, ak by sme nezvládli pristátie, záchranári by sa k nám dostali až na druhý deň. A v noci tu v týchto výškach i v lete klesá teplota na mínus tridsať stupňov. A po zadku sa mi zo strmého svahu stratovulkánu veru nechce. A Petra by to isto nedala, takže musíme pristát na prvú dobrú.

Raz si matka Zem povie dosť!

Podarilo sa, motory bežia naplno, lyžiny sa jemne dotýkajú snehu. Vyskakujeme do tvrdého, zmrznutého snehu, krúživým pohybom ruky dávam pilotovi vojenský signál, že môže odletieť. Pozeráme, ako sa vrtuľník vzďaľuje a odlieta kĺzavým letom dole do zeleného údolia. O dve minúty už rapotavý zvuk jeho vrtulí nepočuť. Vietor akoby zázrakom ustal. Rozhostilo sa ticho. Absolútne ticho. A ostré slnko, ktoré však nehreje. Je tu chladno, asi mínus desať stupňov, je to veľký rozdiel oproti augustovým teplotám dole v meste. Ťažko sa nám dýcha, akoby sme dýchali stokrát vydýchnutý vzduch v igelitovom sáčku. Veľmi nepríjemný pocit. Núti nás to dýchať zhlboka, aby sme do krvi dostali aspoň nejaký kyslík. Kráčame asi päťsto metrov okolo zasneženej plytkej kaldery, priviazaní o seba lanom pre prípad, ak by sa niekto z nás pošmykol. Vysielačkou potvrdzujem na letisko, že všetko je v poriadku. Máme hodinu času. Petra sa nadýchne z príručnej kyslíkovej fľaše. Pozeráme sa do diaľky, na severozápade vidíme Seattle, za ním pruh oceánu, na juhu asi sedemdesiat kilometrov od nás ďalšiu sopku Svätá Helena a vedľa nej Mount Adams. Neopísateľná krása. Čo za gigantické sily stvorili túto nádheru, to pochopíte iba tu na mieste, to sa z učebníc ani z televízie nedá vyčítať.

Toto je matka zem vo svojej plnej nádhere. Iba ten horúci červený magmatický prskot nám našťastie neukazuje. Ale i to raz príde. Raz si matka Zem povie dosť!

Vyberám svoju kyslíkovú fľašu a nadýchnem sa.

- Óooo, kyslík, taká obyčajná vec, bez ktorej ale nevieš žiť, hovorím nahlas.

- A bez čoho ešte nevieš žiť ? pýta sa ma inhalovaným čistým kyslíkom mierne omámená Petra.

Pristúpim k nej.

- Bez bachaty rozhodne... viem žiť, ale nie bez tvojich …. a nahnem sa k jej ústam. Petra zatvára očí ...

pichľavých rečí... a odsuniem sa.

Hodí po mne kyslíkovú fľašu, reflexívne sa zohnem, tesne mi preletí okolo ramena. Fľaša sa kĺže dole po zasneženom svahu a s cinkotom mizne dakde v neznámom teréne. Snáď ju niekedy nájde nejaký turista. Iste sa mu na vrchole zíde.

Pod nohami nám mierne zaburácala zem. Cítili sme to obaja. Zo svahu sa do krátera zosunuli nánosy snehobieleho prašanu. Neboli to také silné otrasy, aké som zažil kedysi dávno na atole Mururoa, ale sopka sa nám pripomenula, decentne, ale jasne, aby sme si uvedomili, že je stále tu.

Je čas na odlet, privolávam vrtuľník. Petra to s tou fľašou nedomyslela dobre, máme už iba moju, poloprázdnu. Čakáme na vrtuľník, ja sa kochám tou krásou navôkol, Petra nahnevane mlčí.

Pristúpim k nej.

- Veď si zadaná, tak čo si chcela počuť..., pýtam sa jej.

- Počuť som nechcela nič. Počuť nie... šeptá mi do ucha.

Hm, zasa som za blbca. Údel začiatočníka bachaty. To je asi karma za tie moje reči o salse.

Z doliny prilieta vrtuľník. Našťastie bol stacionovaný v doline pod svahom, takže sa sem vyštveral rýchlo. Pristáva, víri okolo seba sneh, lyžinami sa jemne dotýka povrchu. Otváram posuvné dvere, naskakujem, podávam Petre ruku, zatváram dvere, pripútavam do sedadla ju i seba, vrtuľník sa obracia a odlietame, pozvoľna klesajúc k úpätiu hory na voľnobeh, šetriac tak palivo na let do Seattlu.

***

Pristávame v údolí pod horou, pri turistickom centre Wildberry, kde sú horúce pramene, vyvierajúce spod sopky. Je to obľúbená zastávka turistov, prírodné termálne kúpele s minerálnou vodou. Vnárame sa do štyridsaťstupňovej bublajúcej vody. Po tom mrazivom zážitku o takmer päť tisíc metrov vyššie je to hotový balzam pre telo i dušu.

Sedíme po krk vo vode, u okraja vyvieračky. V strede jazierka buble horúci prameň, ktorého spenená čapica rozráža vodnú hladinu a šíri horúcu vodu do celého okolia. Ponad vodu sa rozlieha para, ktorá vo svetle poludňajšieho augustového slnka vytvára krásne oranžové obrazy. Už chýba iba nejaký jeleň wapiti a gýčový obraz krásy by bol dokonalý. Ale pravú krásu mám vedľa seba.

Otočím sa k Petre. Vyhýba sa mi pohľadom. Objímem ju. Nechá sa.

***

Nejak sme to vo všetkej počestnosti urovnali. Veď … koniec dobrý, všetko dobré.

Zvyšok týždňa sme po večeroch chodili v Seattli tancovať tango, dvakrát sme boli i na Petrinej obľúbenej salsa párty. Ja som si tam trúfol iba na kizombu - to je ten step step a nič.

Alebo sme sa len tak po večeroch kochali krásnymi západmi slnka nad promenádou.

***

Bachatu ti vynahradím, keď sa ju konečne naučím. Alebo ti spravím náladu na tangu. Veď ja viem, čo ty všetko vieš.

Tak zase niekedy opäť... tam pri fontáne.

.

.

.

Foto: ja, www.google.com/maps

https://www.imdb.com/title/tt0108160/

www.chronline.com

facebook.com/seattletango

facebook.com/groups/seattlesalsadancing

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na [email protected].

Ohodnoť blog
17
Odeslat správu
Tango rebel. Kapsáče, tenisky, parfém a tričko.

Chceš vědět, když Ronald Roof přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.