Meine Liebe in Lübeck alebo Kam vedú všetky cesty...

Dopovedala mi svoj príbeh o živote v tomto malom meste, o kariére, deťoch, ktoré odišli študovať do Berlína, o rozvode, strachu z osamelosti, túžbe po ľudskej blízkosti, či len po obyčajnom pohladení

Stojím uprostred tých magických kruhov v obilí, pozorujúc, ako sa od cesty, zo vzdialenosti asi sto metrov, ku mne predierajú policajti, zdvíhajúc ruky nad vyzreté klasy. Tiež ich tie ostré ražné osiny pichajú, ako mňa.

Počujem, ako volajú do vysielačky, že si idú po nejakého blázna v poli, čo tam vyšľapal kruhy v obilí, že aby poslali sanitku...

Rozmýšľam čo ďalej. Snáď sa nenechám so svojim výcvikom zajať nejakými obtlstlými nemeckými fotríkmi. Tá ich miestna polícia – už na sto metrov vidieť, že to nie je žiadna Miami Vice, skôr sa kondičkou i ležérnym prístupom podobajú na našich mestských policajtov. Takí chápaví tatíci, ktorí v živote nezažili žiadny ostrejší zásah, maximálne tak vyprášili obuškami nejakých aktivistov.

Plazím sa od nich po zemi, medzi obilím ako vyhladnutý had, občas opatrne vykuknem z obilia, maskujúc si hlavu kopou spletenej ražnej slamy, aby som nevytŕčal v žltom poli ako surikata.

Policajti stratili moju stopu, zato ostávajú v nemom úžase stáť uprostred pováľaného obilia. Fotia si to, hlásia niečo do vysielačky.

Už som od nich ďaleko, dostávam sa k vodnému kanálu, smerujúcemu k mestu. Vhupnem doň, chladná ranná voda ma dokonale osviežuje. Plávam asi kilometer, nechávajúc sa unášať prúdom ako trám, blížiac sa k starému hanzovnému mestu Lübeck.

Usporiadané, stredoveké, typicky pokojné severonemecké mesto, kam Thomas Mann zasadil dej svojho románu Buddenbrookovci (budem brúk, budeš brúk, budeme brúci... neviem prečo, ale vždy ma pri tom napadne táto Satinského hláška).

Toto bude môj escape suit!

Vidím približujúce sa kontúry historického mesta, doplával som k prvým domom v meste a vyliezam na breh pri nejakom sklade stavebnín. Preskakujem plot. Na betónovej ploche sú naskladnené palety so stavebným materiálom, vo fólii zabalené a páskami previazané pracovné kombinézy, plastové rúry, káble, zjavne je to fakt nejaký hobbymarket.

- Kombinéza, to je ono, toto bude môj escape suit...! hovorím si nadšene.

Trhám fóliu a vyťahujem prvú kombinézu, ktorá mi príde pod ruku. Celotelová, hnedá s oranžovými pásmi. Súkam sa do nej ako závodník Formule 1. Aj tak vyzerám, normálne som v nej feši. Asi ju navrhoval Hugo Boss, ako kedysi uniformy Wermachtu. Pripínam si hrubý oranžový opasok s puzdrom na náradie, zastrkávam si zaň rovnako oranžové pracovné rukavice. V odraze výkladu predajne sa pozerám na seba. Vyzerám skôr ako striptér z Chippendales, či Helmut z nemeckých soft filmov, než ako seriózny inštalatér.

„Ich bin ein Berliner“

Prehupol som sa po ľahkom hliníkovom rebríku nazad cez plot, vytiahnuc si ho za sebou a okolo kanálu sa šuchocem krovinami niekam do mesta. Techniky prežitia v mestskom prostredí, ktoré sme drilovali v regimente, majú jasnú logiku. Musíte splynúť s prostredím, v ktorom vykonávate operáciu. Ak to nedokážete, tak prerušte misiu a vypadnite do bezpečia. V etnicky homogénnom prostredí afrických miest je zapadnutie medzi miestne obyvateľstvo bez šance, na Blízkom východe sa už ale dokážete kvalitne zamaskovať, infiltrovať a splynúť s prostredím - i taká obyčajná arabská kufia zmení váš výzor na nepoznanie, no a tu v Nemecku ... to je malina. No... s tou kufiou by som už aj v niektorých oblastiach Nemecka tiež splynul s davom. Ale beloch v inštalatérskom mundúre, to je paráda – teraz som Helmut.

Alebo, ako kedysi v roku 1963, počas návštevy Západného Berlína povedal americký prezident John Fitzgerald Kennedy tú slávnu vetu: „Ich bin ein Berliner“. A Nemci mali o srandu k popukaniu postarané, lebo „ein Berliner“ znamená v berlínskom dialekte „pampúch“, obľúbený berlínsky koláč, šišku. Prezident chcel povedať „Berliner“, bez vetného člena. No ale raz vyslovené Ja som pampúch... sa už nedá vziať späť a prvý virál bol na svete.

***

Po desiatich minútach som sa prvou odbočkou dostal až na hlavné námestie k radnici. Za ním sa vypína dominanta mesta - Sankt Marien-Kirche s dvomi práve rekonštruovanými vežami. To mi krásne padlo do noty, môžem sa tu po okolí voľne pohybovať ako nejaký majster na stavbe, kým vymyslím, ako sa dostanem na Slovensko. Na policajtov snoriacich v kruhoch v obilí som už zabudol, tí by si ma teraz už nestotožnili s tým boxerkovým naháčom, ani keby som stál pred nimi.

Potrebujem na toaletu, Carolina Reaper z Yucatánu na mňa zo včera nezabudla. Ide si ma vyštipkať druhýkrát.

Radnica i celé staré mesto, ktorým som prechádzal, mi pripomínalo kultovú nemeckú fantasy komediálnu trilógiu Strašidlá zo Spessartu, balancujúcu na hrane medzi komédiou pre mládež a soft filmom pre dospelých.

Ale táto trilógia bola za socíku normálne pustená do popoludňajšieho vysielania Československej televízie, takže to asi bola komédia... ibaže niektoré tie herečky potom pokračovali vo svojej kariére a pre svoje fyzické potešenie už iba v soft filmoch. Ale sranda to bola mimoriadna, dokonca tam spravili taký unikátny dabingový experiment, že hoci bola celá táto trilógia nadabovaná do češtiny, arabského šejka, ktorý prišiel vyprášiť (ehm... navštíviť) čarodejnice do Spessartu, tak toho nadabovali do slovenčiny. Geniálne zvýraznenie odlišnej etnicity.

***

Čaro uniformy

Dvere na radnici boli otvorené, suverénne do nich s rebríkom vkročím, prejdem okolo vrátnice na prvé poschodie do prázdnej rokovacej sály mestského zastupiteľstva, nikto si ma nevšíma. Čaro uniformy. Slávny psychológ Philip Zimbardo by sa potešil, ako jeho teória sociálnych rolí funguje v praxi.

Keď pochodujete v slávnostnej uniforme v uzavretej formácii, s naleštenou puškou a s Képi Blanc na hlave po Champs-Élysées počas osláv Dňa Bastily, ste neodolateľný pre všetky mladé slečny, postávajúce v špalieri na chodníku bulváru. Ale keď máte na sebe novú a vyžehlenú inštalatérsku uniformu, opasok s náradím a skladací rebrík na ramene, ste neodolateľný pre ich mamy.

***

Čo som ja nejaký školník?

Po návšteve WC vychádzam po chodbe dole k východu. Zrazu ma pri schodoch zastaví taká vysoká, dobre oblečená štíhla pani. Slušne, ale nemecky rázne mi hovorí, aby som jej zašiel vymenil tú blikajúcu žiarovku v kancelárii.

- Čo som ja nejaký školník?... pomyslím si, ale nasledujem ju poslušne po chodbe opäť hore na tretie poschodie. Otvára dvere do svojej modernej kancelárie – to som prekvapený, aké stavebné úpravy si môžu dovoliť miestni radní v historickej budove, no ale dobre, tu nostalgia musí ustúpiť funkčnosti, keďže toto je úradné budova, nie nejaké múzeum. Nie ako na Slovensku, kde si nemôžete v pamiatkovo chránenej budove ani zatĺcť klinec. I keď... ak máte veľa peňazí, tak i sklad na brehu Dunaja, zvaný PKO, môžete zvaliť bagrom.

- Hier bitte... a ukázala mi na preblikávajúce svetlo nad červenou pohovkou. Načiahol som sa a rukou som prikrútil žiarovku. Pozriem na pani a nechápavo pokrútim hlavou.

- To len takto...? s ospravedlňujúcim pohľadom kladie rečnícku otázku.

- Vy nie ste Nemec, však? Poliak? Je vás tu veľa, iste sa u nás dobre cítite, vytvorili sme Vám dobré pracovné podmienky... snaží sa úradníckymi rečami zahovoriť trápnosť chvíle.

- Neeen... odpovedám slangovou viedenskou nemčinou, stotisíckrát odpočutou z ORF.

***

Tu niečo nesvieti, tam kvapká...

Dali sme sa do reči, pani viceprimátorka Agathe (dobrú šaržu som stretol, čo?) je taká milá „Tante“ v najlepších rokoch, udržiavaná panička v kostýmčeku, ako žena je to fyzicky veľmi okúzľujúca, reprezentatívna dáma, už na prvý pohľad konzervatívna, dbajúca o svoj výzor. Môže byť tak v mojich rokoch.

Blíži sa čas obeda, tak ma cestou dole previedla zopár miestnosťami, či by som sa ešte nepozrel tu i tam na toto i tamto... tu niečo nesvieti, tam kvapká... jasné, nafotím si to, zajtra sa zastavím... vravím jej, mysliac si svoje.

Ukazuje mi pritom po stenách rozvešané zarámované novinové články a fotografie z historických návštev radnice, ...aha, tu je Willi Brandt, aha, tu je Konrad Adenauer... myslím si, že niekde v depozite by sa iste našiel i dobre ukrytý Adolf.

***

Pani viceprimátorka bola rada, že som tu, lebo teraz v lete nikde nikoho nezoženú, všetci gastarbeirti dorábajú svoje súkromné fušky, alebo sú vybukovaní na celé mesiace, prinajlepšom sú ešte doma u rodín.

- A neprišli by ste mi dnes, až skončíte, súkromne opraviť odtok od pračky, neodteká mi... poprosila ma potichu. Nechcem to samozrejme zadarmo...

Napadol ma len jeden druh filmov, taký ten s opravárom pračiek Helmutom a osamelou paničkou.

***

- Pozrite sa, tu ste mali otočiť tento ventil, to vás nenapadlo?... káravo sa večer pýtam pani viceprimátorky v jej krásnom tehlovom byte s vysokými stropmi neďaleko radnice s výhľadom na rieku Trave.

- Toto Vám nedokáže opraviť váš manžel? Čo je to za chlapa... divím sa.

- On bol advokát, nie inštalatér... odpovedá nahnevane.

Ups, zabŕdol som niekam, kam som nemal...

- Ospravedlňujem sa, pani viceprimátorka... hovorím s pokorou. Púšťam si vodu do pohára, aby som to nejak odklonil.

S pohárom vody v ruke pozerám na zarámované fotografie na stenách v jedálni vedľa kuchyne. Pani viceprimátorka mi rozpráva mi o ľuďoch na fotkách, ja niektorých z nich poznám osobne veľmi dobre, ale kúšem si do jazyka, aby som sa neprezradil.

- Toto je bývalý francúzsky prezident... (stretol som sa s ním i s jeho bývalou ženou Ségolene viackrát, aj ma dekoroval radom Čestnej légie) ... a toto je slávny tanečník Pablo Verón – raz som bola na jeho workshope, viete, argentínske tango, ach... (klaňal sa pred nami v parížskej Olympii) a toto je môj bývalý manžel ...

***

- Andreas... dopoviem prekvapene.

Pani viceprimátorka zmeravie od šoku.

- Vy ... ho poznáte? ... pýta sa ma potichu.

Stiahnem si kombinézu a ukážem jej pod svalnatou pažou svoju kerku so symbolom siedmych plameňov, akú nosíme my všetci z regimentu. Dal som si ju laserom odstrániť, lebo návšteva niektorých destinácií, kde sme kedysi operovali, nie je s ňou bezpečná, ani keď ste tam ako dovolenkár, vyvalený na pláži. Tí ľudia si naše misie dobre pamätajú. Takže musela preč. Ale vstrebanie laserom rozrušeného pigmentu nejaký čas trvá.

- Tak vy nie ste inštalatér, však... pozrie na kerku a zrak jej skĺzne na môj vypracovaný hrudník...

- Nie madam, ale už môžete pokojne prať... hovorím jej ironickým tónom.

***

Ako ťa mohol opustiť...

Vonku je už tma. Pri sviečkach porozkladaných na okennej parapete popíjame rizling. Pani viceprimátorka leží na sedačke, nohy v čiernych bavlnených pančuchách má položené na mojich kolenách. Masírujem jej chodidlá, hrám sa s každým jej prstíkom osobitne. Robí jej to veľmi dobre. Ako ťa ten Andreas mohol opustiť, takú úžasnú ženu...

V predizbe počuť z rádia skladbu Wir sind alle über 40 od Simone a Charlyho Brunnerovcov. Tá pesnička svojimi veršami tak nepredstaviteľne sedí do tejto atmosféry...

Dopovedal som jej svoje príbehy zo sveta, ona mne tie svoje o živote v tomto malom meste, o kariére, deťoch, ktoré odišli študovať do Berlína, o rozvode, strachu z osamelosti, obavách, nádeji, túžbe po ľudskej blízkosti, po láske, či hoci len po obyčajnom pohladení.

Nežne sa hrám s pramienkami jej vlasov, prechádzam jej dlaňou po líci, okolo úst. Splývam s ňou...

Wir sind alle über 40, Haben im Leben nichts vermisst, Tiefe Spuren in unseren Herzen, Tausend Sünden im Gesicht, Die nächsten hundert Jahre, Die liegen noch vor uns, Wir sind alle noch am Leben...

***

Ráno mi zo skrine vyberá nejaké šaty, ktoré tu po sebe zanechal Andreas, keď sa po rozvode vrátil do Viedne. On ani v regimente nebol žiadny Rambo, ale taký štíhly, vyšľachovaný snajper zo SANS, takže jeho „slimkový oblek“ na mojom o dve konfekčné veľkosti väčšom tele nabral nový význam. Obliecť si jeho úzke košele - o tom nemohlo byť ani reči, ale elastické cyklotričká, tie mi sadli dobre. A tie som si všetky zobral aj so sebou.

Po raňajkách ma zaviezla do blízkeho Hamburgu na železnú stanicu Altona a s „balíčkom na prežitie“ sme sa na stanici vrúcne rozlúčili. S kufrom plným Andreasových vecí, ktoré ju nezmyselne pútali k minulosti som nasadol na Intercity vlak do Bratislavy, na svoju poslednú, sekundárnu misiu, odovzdať mu ich v blízkej Viedni ako pozdrav od exmanželky.

Pozorujúc krajinu za oknom vlaku som si v duchu predstavoval, ako vynadám Andreasovi, že opustil takúto úžasnú ženu. Ale objektívne, neprináleží mi ho súdiť, nepoznám, čo všetko sa medzi nimi udialo, takže sa dovtedy iste ukľudním a nakoniec zájdeme do blízkeho Prátru na pivo.

Na Slovensku sa síce dobre býva, ale žiť sa tu nedá

A potom ešte rýchlo odvoliť. Musím stihnúť tie prekliate voľby na Slovensku, ale potom sa už definitívne vraciam do Štrasburgu, kde si budem už len dídžejovať argentínske tango na svojich milongách Piatoque a Lundi Bleu, lebo na Slovensku sa síce dobre býva, ale žiť sa tu nedá...

***

Tak, toto bol môj definitívne posledný, tridsiaty ôsmy príbeh, s ktorým som sa chcel s vami podeliť. Týmto končím svoje spomienkové turné po svete, kde som zažil všetky tie inšpirujúce zážitky, stretol zaujímavé ženy so svojimi súkromnými osudmi a takto som ich zanechal za sebou, vo svojich spomienkach na ich vášnivé objatia, uplakané tváre, nežné dotyky, vďačné pohľady a šťastné úsmevy.

Na ďalšie hriechy si už nespomínam...

.

.

.

Foto: ja, www.google.com/maps,

https://www.fdb.cz/film/strasidla-ze-spessartu-das-spukschloss-im-spessart/fotogalerie/19753

https://www.germansights.com/luebeck/

https://en.wikipedia.org/wiki/Crop_circle

Text je součástí Refresher blogu, není redakčním obsahem. Administrátory můžete kontaktovat na [email protected].

Ohodnoť blog
17
Odeslat správu
Tango rebel. Kapsáče, tenisky, parfém a tričko.

Chceš vědět, když Ronald Roof přidá nový blog?

Zadej svůj mail a dostaneš upozornění. Kdykoliv se můžeš odhlásit.