Šanghajský expres do Ria de Janeira

Tento príbeh plný extrémov sa odohral koncom februára. Trávil som dva týždne služobne v čínskom Šanghaji. Toto majestátne mesto na brehu Východočínskeho mora, obklopujúce svojimi mrakodrapmi širokú rieku Jang-c’-ťiang mi pripomínalo, akoby na oboch brehoch stáli dva konkurujúce si Manhattany. Tá rozľahlosť mesta je neuchopiteľná, vysoké mrakodrapy v opare ledva viditeľné na horizonte tvoria stále iba malú časť celého mesta, akoby bolo nekonečné. Manhattan je oproti tomuto megapolisu iba malým nahusteným ostrovčekom. Toto dvadsaťpäť miliónové mesto je nepredstaviteľne obrovské.

V tom čase sa tu nachádzala moja kamarátka z Prahy, fotografka Míša. Krásna hnedoočka s jemnými črtami a príťažlivo vytvarovanými ústami, s ktorou som si pred rokom v Prahe zatancoval veľmi emotívne tango.

Fotila tu pre časopis Harper´s Bazaar jarnú módnu kolekciu. Veľa Európanov sa tu nepohybuje, iba ak zaneprázdnení biznismeni bez štipku zmyslu pre humor a už vôbec nie pre umenie. Míša bola z celodenného fotenia v luxusných interiéroch či na otvorených priestranstvách docela unavená a nezvyklá na žúrovanie, ktorému tak veľmi holdujú bezduché modelky a manekýnky, preto sa vždy po fotení veľmi skoro rozlúčila s tímom a zamierila do hotela posťahovať fotografie, poupravovať ich a poslať do redakcie. Za celý deň toho videla z tohto rozľahlého mesta dosť.

Každý deň sme sa preto stretávali na večeri v Grandhoteli Kempinski, v ktorom je ubytovaná. Hotel s krásnym výhľadom na ohyb rieky nám poskytoval príjemný relax po celom dni. Trochu mi svojou atmosférou pripomínal moje hotely v Hongkongu či Singapure, kde som zažil dva krásne príbehy. Ale toto bolo trochu iné.

Tu v Číne funguje systém sociálneho kreditu 社會信用體系 na riadenie správania občanov prostredníctvom tvrdo vyžadovanej spoločenskej zodpovednosti. Kamery sú tu všadeprítomné, na uliciach, v reštauráciách, hoteloch, výťahoch, autobusoch a všetky sú napojené na pokročilé systémy umelej inteligencie Skynet, potichu zavádzaný v USA i EÚ, (iba sa tak nevolá), dokonale monitorujúci každého občana. Nikto sa pred ním neschová. Číňania sa podľa toho aj správajú. Sú rezervovanejší, dbajú na pravidlá, nie sú takí uvoľnení ako cudzinci. Orwell v praxi.

Tu sa nerobia žiadne easy rides. Toto nie je Japonsko

Na Míšu to viditeľne vplýva. Je veľmi citlivá na emočné odozvy a tu je ich málo. Skynet funguje. Big brother všetko vidí. A ľudia sa emočne prispôsobili, uzavreli. Nikto nechce prísť o relatívny blahobyt, o svoj sociálny status, ktorý toto najväčšie a najbohatšie čínske mesto ponúka, iba kvôli svojim názorom či prílišnému uvoľneniu sa. Tu sa nerobia žiadne easy rides. Toto nie je Japonsko, hoci toto mesto sa Tokiu ekonomickou silou a impozantnosťou vyrovná. Nikto nechce mať problémy. Miestni sa uvoľnia iba v bezpečnom kruhu svojej rodiny.

My sme sa tu neboli vyblázniť ako nejakí teenageri na Ibize

Ale nás sa to veľmi netýkalo, cudzinci tu majú voľnejší režim, pokiaľ nekritizujú čínsku politiku alebo nerobia neprístojnosti. A my sme boli slušní, mali sme tu svoje pracovné povinnosti a podľa toho sme sa i správali. Neboli sme sa tu vyblázniť ako nejakí teenageri na Ibize.

Tak sme sa po večeroch stretávali v hotelovej reštaurácii v Kempinskom. Pri večeri a dobrom víne sme sa s Míšou rozprávali o svojich každodenných zážitkoch, dostávajúc tak zo seba svoje stresy a naopak, čerpali sme z rozprávania toho druhého vzácne vnemy, predstavujúc si zážitky, ktoré ten druhý dnes zažil.

Cíti sa tu ako stredomorský kvet v tieni vysokých nórskych fjordov

Míša je smutná, vidím to na nej, chýba jej letné slnko a úsmevy ľudí. V tomto meste je všetko také zarezané. I to februárové slnko je zubaté, akoby na plagáte, necitlivé, nezohreje, nenavnadí na pozitívne myšlienky.

A uprostred sterilne čistých námestí a vysokých, sklených mrakodrapov sa tento efekt ešte zosilňuje. Ani tie diaľky nenabádajú na rozjímanie, lebo kam sa pozriete, na zubatom horizonte vidíte iba ďalšie a ďalšie veže výškových budov.

Chápem ju, je to žena, čo má rada zakvitnuté lúky plné kvetov, prírodu, pláže prehriate slnkom. A tu sa cíti ako stredomorský kvet v tieni vysokých nórskych fjordov. Je to daň za prácu pre vychytený svetový módny časopis.

Ten miestny total control robí na dušiach ľudí emočné jazvy. Ešteže máme tango a naše večerné dejchánky. Počas našich spoločných večerov pookreje, teší sa na ne, na kúsok normálnosti, dôvernosti, bezpečnej intimity dvoch spriaznených duší.

V utorok sme si boli zatancovať na skvelej milonge na opačnom brehu rieky v Tango Bang Studio, ktorú organizuje najlepšia škola argentínskeho tanga v meste. Táto tanečná škola organizuje každé leto známy Šanghajský tangový festival. Ale dovtedy tu kvôli tomu predsa nebudeme.

Miestna tangokomunita je veľmi kvalitná, tanečníci technicky veľmi zdatní. Míša trochu pookriala, bolo na nej vidieť, že sa jej zlepšila nálada. Je na chvíľu šťastná. Možno to robia tie tangové endorfíny, možno ten závan komunitnej normálnosti. Neviem, ale som rád, že má úsmev na tvári. Na tangu je prítomných i zopár turistov, ale zväčša sú to miestni tangueros. DJ namiešal kvalitné moderné tangové tandy, večer bol venovaný prierezu tvorby neotangovej skupiny Otros Aires. Tanečnice mali na sebe zväčša voľné večerné šaty, v ktorých sa im pohodlne robili vysoké figúry. Dnes sme si užili skutočne skvelú milongu.

Po skončení nášho tanečného večera ideme peši na hotel na druhej strane rieky, spraviac si krásnu prechádzku bezpečným mestom po nábreží, sledujúc výletné lode, križujúce rieku. Na každom kroku sme videli blikať červené bodky kamier systému Skynet, ale vôbec nás to nevyrušovalo.

Rozlúčili sme sa pri Kempinskom a dohodli sa, že si na druhý deň spravíme večerný výlet loďou spojený s večerou. Romantika zaručená, dúfal som len, že nesadne v tomto ročnom období bežná hmla. Zarezervoval som pre nás na zajtra miesto na vyhliadkovej lodi s vychytenou reštauráciou na palube.

Keďže bol neskorý február, skoro sa stmievalo, takže pohľad na vysvietený Šanghaj z rieky sme mali každý deň ako na tanieri. A z rieky je ten pohľad obzvlášť krásny.

Míša si so sebou zobrala svoj profesionálny fotoaparát. O šiestej večer sme sa usadili do pohodlných kresiel v nóbl lodnej reštaurácii. Dali sme si drink, objednali jedlo a čakajúc naň sme vyšli hore na palubu. Míša z nej fotila nočný Šanghaj. Je prekrásny, impozantný, vysvietený, rieka Jang-c’-ťiang svojim odrazom ešte umocňuje celé svetelné divadlo. Pripomína mi to nočný New York.

Keď je láska skutočná, na koberci nezáleží

Po chvíli jej začalo byť od chladnej vody zima, preto sme sa vrátili dovnútra a začali sa rozprávať o prežitom dni. Zrazu zahučali motory, loď mierne zavibrovala, odrazila sa svojimi silnými motormi od móla a presúvala sa do stredu toku. V sále začala hrať tlmená jazzová hudba. Aj sme si chvíľu zatancovali, nechali sme sa uniesť tromi pármi, ktoré to na červenom koberci skúsili. My, tanečníci vieme, že na koberci sa netancuje, ale ako hovorí môj kamarát, novinár z Londýna: keď je láska skutočná, na koberci nezáleží.

Pri jedle sme sa kochali panorámou mesta, ktorá sa nám pomaly odvíjala za oknami lode. Motory monotónne vibrovali, do toho hral príjemný jazz, cinkali poháre so šampanským. Dal som si zahrať zopár smooth jazzových skladieb od mojej obľúbenej belgickej speváčky Viktor Lazlo, s ktorou som sa prvýkrát stretol v neďalekom Hongkongu počas jednej spektakulárnej akcie a večer s Míšou nám plynulo ubiehal. Viditeľne sa jej zlepšila nálada. Tieto naše spoločné večery jej v tomto chladnom a orwelovsky technokratickom meste prospievajú.

Okolo desiatej večer nastalo prekvapenie. Tombola. Majiteľ lodnej spoločnosti Shanghai Blue Dream Cruise Line, ktorá mimochodom kontroluje celý lodný turistický priemysel v Šanghaji, dal do tomboly zopár skutočne hodnotných cien, luxusnú bižutériu, hodinky, ale hlavnou cenou bol zájazd na karneval do Ria de Janeira. Zlosovateľné lodné lístky sme napínavo držali v rukách, dúfajúc v nejakú výhru, ale nikdy sme nič nevyhrali, takže sme to celé brali iba ako divadlo na spestrenie večera. Skvelé a hlavne nečakané odreagovanie sa.

Nemáš šťastie v hre, máš ho inde...

Okolo nás bolo počuť jasot z výhry, raz ma šťastie obtrelo iba o dve čísla, moja 18 je zjavne začarovaná, ale čo by som robil s luxusným náhrdelníkom od Swarowskeho, myslím si, (dal by som ho asi Míše), no čo, nemáš šťastie v hre, máš ho inde...

Losuje sa hlavná cena, zájazd pre dvoch na karneval do Ria de Janeira. Lístky máme položené na stole pri pohároch vína.

- Číslo 81, hlási konferencier.

Zaznie smiech, výskot, potlesk hostí. Niekto vyhral – starší bradatý pán, zjavne Brit, ktorý s manželkou pred chvíľou tancoval na červenom koberci, si prichádza pre výhru.

Konferencier kontroluje číslo tombolového lístka, upss, zmätok, pán sa otáča a s trápnym pohľadom sa vracia k stolu.

- Číslo 81, opakuje konferencier.

Smejem sa, pás si asi zabudol okuliare.

- Číslo 81 naposledy... opakuje konferencier.

Vyskočím ako z praku a s búšiacim srdcom bežím k pódiu

Pozriem na svoj lístok s číslom I8 a stuhnem. To nie je 18, ale 8I., lístok mám hlavou hore, bodka za číslom je pri päte jednotky!!!

Vyskočím ako z praku a s búšiacim srdcom bežím k pódiu. Za sebou počujem smiech, výskot, potlesk hostí. Blahoželanie od konferenciera, do ruky mi vtláča víťazný voucher v koženom obale s logom sponzorujúcej lodnej spoločnosti.

Vraciam sa k stolu, neveriac ničomu. S Míšou pozeráme na voucher –víkendový pobyt v Riu de Janeiro pre dve osoby v luxusnom hoteli, letenka, lístky do VIP lóže na Sambodrom.

- No, komu len zavolám, aby takto narýchlo išiel so mnou, hmmm... poviem si nahlas. Míša sa zarazí. Má slzy v očiach.

- Ale Míšo, to bol len vtip... Príliš tvrdý vtip na tak krásnu spoločníčku. Pohladím ju po hebkom líci a objímem.

Čítame voucher. Odlet v piatok ráno. Neveríme vlastným očiam.

- Už tento piatok??? To je pozajtra! ... zdesíme sa. Pozeráme v mobile, či do Brazílie netreba víza – našťastie netreba. Narýchlo plánujeme zmenu víkendového programu. Míša našťastie v piatok nefotí, iba si má prísť obzrieť nové lokácie na pondelňajšie fotenie, to ale zvládne vybaviť zajtra. Musí.

Ten brazílsky víkend nejak zvládneme. Veď to bude len zábava...

Zvyšok plavby sme si už len v duchu predstavovali, aké manévre nás zajtra čakajú. Trochu sme sa odreagovali ďalšími tanečnými kolami na červenom koberci, periférne si všímajúc pohybujúcu sa scenériu vysvietených mrakodrapov na oboch brehoch rieky. To nás ukľudnilo. Ten brazílsky víkend nejak zvládneme. Veď to bude len zábava...

No, veru bola...

***

V piatok skoro ráno, ešte pred rozvidnením, som prišiel pre Míšu do hotela. Už ma čakala v lobby, s obrovským kufrom postaveným pred stolíkom.

- To nemyslíš vážne, ideme len na víkend, do tepla, plavky, top, slnečné okuliare, klobúk, letné šaty, krém na opaľovanie, necesser a sandále ti musia stačiť... napomínam ju.

- Ale ja som žena... vraví mi s tantrickým kľudom, ale v tóne jej hlasu som pochopil, že z kufra nevybalí nič. Všetko bude potrebovať.

***

O hodinu už sedíme v lietadle. Čaká nás dlhý let s medzipristátím na Honolulu. Snažíme sa zaspať.

Zobúdzame sa iba na roznášanie jedla a potom až pri pristávacom manévri na letisku v Honolulu na havajskom ostrove Oahu. Máme dve hodiny na dotankovanie, z letiska sa na pláž nedostaneme, toto sú USA, pobytový formulár ESTA sme si nevypĺňali, takže sa iba prechádzame v tranzitnej zóne letiska.

Míša si kráti chvíľu fotením slnka nad vzdialeným pásom sopečných hôr s teleobjektívom z terasy letiska. Spoza tých kopcov v roku 1941 nalietavali letky japonských bombardérov na neďaleký prístav Pearl Harbor.

Na terase je príjemne teplo. Na perách cítime jemnú chuť morskej soli. Míša sa konečne usmieva. Vidíme dúhu.

***

Pozeráme do GPS. Letíme proti smeru rotácie zeme, takže denná doba sa dvojnásobne skracuje. Do Ria tak priletíme skoro ráno miestneho času, dúfam že sa v lietadle ešte vyspíme, aby sme mohli hneď vyraziť do mesta.

Opäť sedíme v lietadle, vo vrecku máme pripravenú tabletku na spanie, pre každý prípad, monotónne hučanie motorov nás však aj bez nej okamžite uspalo. Zobúdzame sa až na hlásenie stewardky. Vyspatí do ružova. Ešte si stihneme dať snack a kávu a onedlho rolujeme na pristávacej dráhe letiska Galeão. V Riu de Janeiro sa brieždi. Je tu veľmi vlhko a teplo, zažívame teplotný šok po prílete zo sychravej februárovej Číny.

***

Raňajky šampiónov...

Na letisku si objednávame taxík do štvorhviezdičkového hotela Intercity Porto Maravilha. Moderný hotel s bazénom na terase a s výhľadom na panorámu mesta lemovanú horami. Po zložení vecí na izbe si ideme zaplávať do bazéna. Potrebujeme sa po tej nekonečne dlhej ceste zregenerovať.

Mesto ešte spí, je päť hodín ráno. Svitá. Vo vyhriatom bazéne sme sami. Opretí o kachličkovú hranu bazénu sa kocháme rannými zorami, s pohárom vychladeného šampanského, ktoré nás čakalo na izbe. Raňajky šampiónov.

Čakajúc na východ slnka, Míša vychádza z bazéna, vezme do rúk fotoaparát a opretá o presklené zábradlie fotí zobúdzajúce sa mesto.

Prúžky vody jej stekajú po tele, vsakujú sa do spodného dielu miniatúrnych plaviek, prekonávajú úzky prúžok látky a pokračujú po jej krásnych stehnách dole, cez štíhle lýtka, k členkom, kde sa rozpíjajú na dlážke. Je prekrásna. V oranžovom rannom svetle mi pripomína Sashu, keď sme po návrate z nočnej tanečnej žúrky v Kapskom meste spolu rozjímali na terase ich vily, pozorujúc východ slnka nad vinicami Novej Constantie.

Samba tanečky ma nelákajú, nuž ale výhra je výhra...

Pred ôsmou sa ideme naraňajkovať do hotelovej reštaurácie. Na recepcii si z katalógu objednávame sightseeing, okružnú jazdu mestom. Do deviatej hodiny večer máme čas, vtedy na Sambodrom, od nášho hotela vzdialený pol hodiny peši, dorazí hlavný karnevalový sprievod. Dovtedy sa stačíme usadiť do VIP lóže. Aj tak ma tieto samba tanečky nejak nelákajú, nuž ale výhra je výhra, tak keď už sme tu...

O hodinu po nás prišiel minibus so sprievodcom. V pláne máme futbalový štadión Maracanã, Sochu Krista nad mestom, zastávku na kúpanie na pláži Copacabana vo vlnách teplého oceánu s výhľadom na Cukrovú homolu. Ľahký poldenný výlet.

Najprv sme zašli na impozantný štadión Maracanã, ktorého vnútorné rozmery si ani neviete predstaviť, je to priam malé mesto. Cítim sa tu ako Maradona. Zopár fotiek, odchádzame, Míša tu nefotí, tieto priestory ju nenadchýnajú.

Pokračujeme cez mesto, potom prudkým stúpaním k soche Krista, najznámejšiemu symbolu Ria. Minibus nás vyhodí na parkovisku za vrcholom a zvyšných dvesto metrom šliapeme po svojich, po miliónmi turistov vyšúchaných schodoch. A na samom vrchole, posledných dvadsať metrov je eskalátor. To nevymyslíš.

Ale ten výhľad na všetky strany je úchvatný....

Pod nami vidíme pláž Copacabana, Sambodrom, náš hotel, prístav, letisko, telekomunikačné veže týčiace sa do výšky na neprístupných kopcoch nad chudobnými favelami na severozápade, oproti cez záliv sa vyníma ďalšia dominanta Ria - Cukrová homola Pão de Açúcar s lanovkou až na vrchol.

***

Na Copacabane sa dnes ráno strieľalo, gangy z favely sa dostali aj tam, využijúc neprítomnosť polície na svoje výčiny, takže sa zastavujeme okúpať o kilometer ďalej na pláži Leblon.

Stojíme po kolená vo vlnách teplého oceánu, Míša sa s fotoaparátom v ruke prechádza a fotí momentky.

- Musíš všade ťahať ten fotoaparát? pýtam sa jej.

- Ja cez objektív vnímam krásy sveta, je to moja práca, to som vždy chcela robiť, vnímať cez neho svet trochu inak, hľadám krásu i tam, kde si ju iní nevšimnú... odpovie mi a s nostalgiou v očiach sa otočí k morským vlnám.

***

- Poďme do favely, chcem si tam nafotiť miestny život... hovorí Míša sprievodcovi, keď sme vyšli z vody. Ten zamietavo krúti hlavou, nie je to bezpečné. Iba ak si zaplatíme za policajný sprievod. Míša súhlasí. Sprievodca niekam telefonuje, o pol hodinu dorazí policajné terénne auto s tromi policajtmi, dávame im nejaké peniaze a vyrážame v ich sprievode na sever do jednej z tých bezpečnejších faviel, kde pracujú komunitné centrá, Favela Santa Marta.

Míša fotí cez okno auta, je zhrozená. To je úplne iný svet, než to Rio z hotelového bazéna. Túlavé psy, decká sediace apaticky na ulici, pokriky z okien, domy nasekané jeden na druhý, bieda, dezilúzia. A to sme ešte v tej lepšej favele. Ale ani tu nie je žiadna životná perspektíva, pokiaľ nie ste supernadaný futbalista, alebo sa nedostanete do komunitného centra, ktoré vás ochráni pred nástrahami krutého sveta chudoby. Inak váš čaká krátky život plný beznádeje a rýchly koniec.

- Toto si chcela vidieť?... pýtam sa jej vyčítavo. Míša mlčí, nevie ten zážitok emočne spracovať.

***

Je skoré popoludnie, vyhladli sme, vraciame sa do civilizácie. Rozlúčime sa so sprievodcom, zvyšok už zvládneme sami.

Ideme sa najesť do reštaurácie na pláž Botafoto. Vidíme z nej celý prístav s jachtami.

- Poďme lanovkou na Cukrovú homolu, Pão de Açúcar... navrhujem jej.

Míša súhlasí, homola sa jej páči. Nomen omen. Aspoň tam príde na iné myšlienky.

Prejdeme sa po pláži až k lanovke, ktorá nás vyvezie na prvý, menší vrchol Morro da Urca.

Kocháme sa prvým výhľadom. Míša fotí. Je nadšená, priam uchvátená touto veľkolepou scenériou.

Za pol hodinu prichádza lanovka z hlavného vrcholu Pão de Açúcar. Nastupujeme. Po štvrť hodine húpavej jazdy v presklenej kabínke sme hore. Na vrchole sveta. Celý záliv máme pod nohami, celé mesto - v diaľke vidíme Kristovu sochu, pláž Copacabana, favely na strmých upätiach kopcov, všade tam, kde sme pred chvíľou boli.

Celé Rio máme ako na dlani. Ešte doobeda sme boli na opačnej strane a teraz sa pozeráme na mesto z opačnej perspektívy. Ale plný rozporuplných zážitkov, chápajúc turistické pozlátko tohto mesta. Míša opäť s fotoaparátom v ruke pobehuje po turistickej cestičke, hľadajúc najlepšie kompozície.

Po hodine si sadáme do tieňa pod stromy, opierajúc sa hlavami o seba. Je veľmi vlhko, premáha nás únava.

Ku kopcu sa dovalí veľký mrak, ktorý v okamihu zahalí celú scenériu. Turisti sa vracajú do lanovky, my si počkáme na ďalšiu. Sme unavení. Okolo nás pofukuje príjemný vlhký vánok. Zdriemneme si, opretí o seba.

Po chvíli sa zobudíme. Po chvíli??? Je večer, osem hodín. Stmieva sa. Bežíme k lanovke. Je zavretá. Na výveske visí cestovný poriadok. Posledný odchod lanovky bol o šiestej večer. Pred dvomi hodinami.

Sme v péčku. Peši po tme po žulovej skale, to je bez šance, hoci ja mám z armády i komplexný horolezecký výcvik, bez výbavy sa týchto štyristo metrov hladkej skaly zliezť v noci nedá. A nechcem riskovať, že sa Míši niečo stane.

- Budeme tu kempovať do rána. Ešteže si si do kufra nabalila kopec šiat, na hotelovej izbe ti sú na figu... vyčítam jej.

- Aj tak je to tvoja chyba... hovorí mi vzdorovito. No jasne, čo iné môžem čakať... pomyslím si.

Je tma, v diaľke pod nami vidíme Sambodrom, počujeme kakofóniu brazílskej hudby, svetlá zo štadióna blikajú ako na diskotéke. Sedíme na vyhriatej skale, Míša fotí nočné Rio.

- Až tak zlé to zasa nie je, takéto zábery nemá len tak niekto... uznáva.

Delíme si tabuľku čokolády a kolu, čo máme v ruksaku. Míša sedí v mojom objatí. Prstami sa hrám s kaderami jej vlasov, hľadím ju po ramenách. Pozeráme na nočné Rio dole pod nami, len tak, bez slov.

Otočí sa ku mne.

- Krásne voníš... povie mi.

Pozerám jej do očí, na dva centimetre neodolateľne blízko od jej úst.

- Vieš, čo si teraz predstavujem?... pošepkám jej.

-Viem...

***

O piatej hodine ráno nás prebudí škripot ozubených kolies na stožiaroch lanovky. Zdola sa blíži prvá kabínka so zamestnancami hornej stanice. Počkáme, kým vystúpia a nebadane sa vplížime do prázdnej kabínky. O chvíľu sa pohýna smerom dole. Ak nás nikto neodchytí na medzistanici, sme zachránení.

Podarilo sa, rovnakým spôsobom sme sa dostali až do údolnej stanice.

***

Si šťastná?

Kráčame po nábreží ospalým ranným mestom do hotela, míňajúc rozjarených tanečníkov samby, unavených turistov, alegorické vozy plné kvetov, všetci ešte v bujarej nálade, unavení, spotení, ale šťastní.

Pozerajúc na ich blažené tváre sa obrátim na Míšu a opýtam sa jej:

- Si šťastná?

Objíme ma...

***

Čo nás po nejakom bláznivom karnevale...

Po hodine prechádzky po nábreží, kochajúc sa vychádzajúcim slnkom spoza horizontu, sme došli do hotela. Šli sme sa zohriať do vyhriateho bazéna na terase. Priťukli sme si pohárom šampanského.

- Ty si neskutočný... pošeptá mi Míša. Ešte pred týždňom som ani netušila, že si v Šanghaji a teraz som s tebou na druhom konci sveta v Riu, v bazéne so šampanským a plná zážitkov... usmeje sa na mňa.

Zahľadeli sme sa do diaľky na prebúdzajúce sa mesto. Čo nás po nejakom bláznivom karnevale, my sme prežili oveľa krajšiu noc...

***

Po raňajkách sme sa odhlásili z hotela. Čaká nás opäť dlhý let nazad do sychravého Šanghaja. Ale to už hravo zvládneme. Tento výlet nás bude hriať na duši ešte dlho.

***

Dobre sme to vyhrali v lotérii, že...?

Ale v Prahe nikomu ani muk, Míšo!

.

.

.

Foto: ja, www.google.sk/maps

facebook.com/tangobangstudio