10. 7. 2023 15:14

Čaro nenápadných žien alebo moje Singapurské tango s Banksym

Odložili sme poháre šampanského na okraj bazéna a v podmanivých rytmoch skladby Blue Tango sme v objatí tancovali ponorení po pás vo vysvietenom bazéne na streche najokázalejšieho hotela sveta ...

Ten posledný mesiac roku 2019 bol pre mňa extrémne hektický. V priebehu jedného mesiaca som pochodil celú pacifickú časť sveta, prechádzajúc z mierneho pásma cez rovník až k pólu. Bolo to niekoľko mesiacov pred začiatkom covidového ťaženia svetom.

Fakt som si už potreboval oddýchnuť a tým, že som bol už tak nejak nastavený na veľké africké a ázijské mestá, na ktorých ekosystém som si veľmi rýchlo zvykol, na ich pulzujúci nočný život, atmosféru megapolis, že pri predstave, žeby som Nový rok mal stráviť niekde v sterilizovanej Európe, či priamo v ospalej Bratislave, kde je vrcholom rozlúčky so starým rokom hádzanie delobuchov na sídlisku, či hulákanie s prepečenou klobásou a pančovaným vínom v ruke voľakde na Hlavnom námestí, takáto predstava mnou striasla.

Sme privilegovaná desatina ľudstva žijúca na bohatom Severe, tak čo by sme riešili nejaké vzdelanie...

Kým pre africké decká je kvalitné vzdelanie najvyššou prioritou, snažiac sa dostať na čo najlepšie školy, aby raz vďaka vzdelaniu dostali perspektívnu prácu, s ktorou sa uplatnia na celý život a vytrhnú svoje rodiny z biedy, tie slovenské si zatiaľ s rehotom hádžu pod nohy čínske delobuchy. Veď život je predsa gombička, všetko máme a je to takmer zadarmo, sme privilegovaná desatina ľudstva žijúca v materiálnom dostatku na bohatom Severe, tak čo by sme riešili nejaké vzdelanie a svoju budúcnosť...

Delobuchom poza krk môžem dostať celoročne aj v Palestíne či v Paríži počas demonštrácií, ale Nový rok som chcel osláviť v civilizácii, kde aj tie ohňostroje a delobuchy majú svoju kultúrnu a historickú tradíciu a neslúžia na pouličný boj či sebamrzačenie unudených iq-uáčov.

Svoj dovolenkový pobyt v Hongkongu som si neplánovane z bezpečnostných dôvodov o pár dní musel skrátiť, tak som si na poslednú chvíľu koncoročný chill out presmeroval do bezpečného Singapuru. Toho Hongkongu je mi ľúto, lebo jeho novoročnej ohňostrojovej šou nad Victoria Harbor sa vyrovná snáď iba show na Harbour Bridge v Sydney, či na Time Square v New Yorku. Ale safety first...

Po štvorhodinovom rannom lete som doletel do Singapuru, taxíkom som sa odviezol do skvelého hotela Ritz Carlton Millenia v zátoke Marina Bay a po registrácii na recepcii a vypočutí si úvodnej konverzácie: ste v Singapure prvý krát...? reštaurácia je na roof top, raňajky sú od... po náročnom lete som si oblečený ľahol na posteľ, zmožený cestou, aj tou vysokou vlhkosťou vzduchu, lebo čím viac sa blížite k rovníku, tým je vyššia. Zadriemal som, zobudil som sa až poobede. Časový posun oproti Hongkongu tu nie je veľký, v Bratislave by som mal väčšie problémy vstať. Tak som sa iba osprchoval, prezliekol a vyviezol sa hore do reštaurácie na najvyššie poschodie. Na takú obedovečeru.

Takto sa stavia, páni architekti... s invenciou, nie podľa šablony a rozpočtu...

Musím uznať, z hotelovej reštaurácie bol impozantný výhľad na celú zátoku Marina Bay. Okolité mrakodrapy, obklopujúce zátoku, boli prekrásne nasvietené a celej zátoke trónil hotel Marina Bay Sands – to je ten s tým unikátnym megabazénom na streche, položeným ponad jeho tri hotelové veže. Takto sa stavia, páni architekti... s invenciou, nie podľa šablony a rozpočtu...

***

Povedal som si, že by nebolo od veci sa tam ísť konečne pozrieť. Už iba pre ten pocit, keď už som tu, príjemnou prechádzkou okolo zátoky. Na recepcii hotela okázalo trónil moderný obraz od umelca Banksyho - to je ten tajomný street-artový umelec, ktorý sa zrazu niekde na svete objaví, nakreslí krásne a trefné graffiti a zmizne. Robí to rýchlo a nepozorovane, lebo maľuje cez šablóny, vopred pripravené na mieru vyhliadnutého miesta. A nikto nepozná jeho identitu. A jeho diela sa hneď stanú umeleckými ikonami a jeho obrazy sa na aukciách predávajú za horibilné sumy.

Tam som zaplatil dosť vysoké vstupné za vstup na roof top a o hodinu som už sedel v bare na terase pri bazéne Infinity. Musím povedať, že ten bazén sám o sebe nejaká veľká sláva nie je. Má taký surový vykachličkovaný vodný prepad, oddeľujúci ho od zábradlia, ktoré už sem-tam začínajú korodovať, čo je ale pochopiteľné, veď je tu extrémne vlhko a slaný morský vzduch tiež spraví svoje. Ale ten výhľad stojí fakt za to. I tie ohurujúce selfie, ak sa správne našteľujete.

Popíjal som vesper martini a presne v duchu Murphyho zákonov, že Slovákov nájdeš všade na svete a hlavne vtedy, keď po tom najmenej túžiš, tak i tu sa objavili dve grácie. Ale treba povedať, že ma výnimočne potešili. Lebo tráviť Silvestra osamote je ako …

Slováci si všade, snáď okrem Chorvátska myslia, že im naokolo nikto nerozumie a že sú všade jediní svojho druhu. Ale i tu na streche tohto luxusného hotela som za tú hodinku začul zopár slovanskými jazykmi hovoriacich silikónových krások, doprevádzanými mladšími i staršími partnermi, poctivo pracujúcich na svojich hrubých krčných svaloch, robiac si spoločné selfíčka z bazénu. Asi sú to všetko holiči, zlatníci a umeleckí maliari, to len tak laicky hodnotím podľa dohola ostrihaných hláv, hrubých reťazí na krku a kerok na všetkých možných i nemožných miestach. Ale všetci sú tak trochu v strehu, majúc doma zbalený necesser s pyžamom a zubnou pastou, tí predvídavejší i objednaným hrobovým miestom a na povel pripraveným drahým advokátom, keby niečo...

Takým sa však neprihováram, o čom by som tak s nimi mohol debatovať? O daňových rajoch, dph-čkových karuseloch, cinknutých eurofondových projektoch, nesplatených súkromných pôžičkách, dubajských eskortoch, či o čom? Nie, táto sorta ľudí je mimo moje kruhy.

Keď som bol v Singapure naposledy, tento hotel tu ešte nestál, bola tu iba upravená žulová promenáda, lemujúca celú zátoku. Ale všade je až obscesívne čisto, tu sa dávajú i za odhodené žuvačky prísne pokuty. Kamery sú tu na každom kroku a nikto tu zbytočne neriskuje, lebo policajti sa vedia vynoriť z každých dverí, to je fakt. Videli sme to na skupinke vypapkaných Nemiek, ktoré odhodili zmuchlaný papier z hamburgeru a o minútu ich už zastavili policajti, ktorí sa zrazu objavili z dverí blízkej administratívnej budovy. A pokuta bola na svete. Nekompromisne. Tu sa zákon dodržiava a hlavne vymáha. A tým pádom dodržiava. Začarovaný kruh, ale tu nikto nespochybňuje vymáhanie práva, tu sa nikto nehrá na rebela, tu sa nikto neoháňa ústavou, ľudskými právami, lebo rana obuškom či paralyzérom každého veľmi rýchlo umravní. Tak je to všade, kde je štát silný, suverénny a občania ho sami nespochybňujú, nedemontujú, ale naopak ho hrdo budujú, lebo vedia, že ich chráni a stará sa o ich blaho.

...moje biele ponožky v sandáloch

Ale tieto dve ženy v hotelovom bare pri bazéne, to bola iná klasa. Nepokerované, neopiercingované, čisté ženy, na prvý pohľad také slušné, poctivé ženušky, nebudiace zbytočnú pozornosť. Dopriali si iba malú keročku na krásnom pozadí, určenú pre svojich vyvolených. Tak si tu samé sedia na terase, debatujú medzi sebou pri vedľajšom stole a popíjajú svoje Mojito. Tak som ich virtuálne pozdravil zdvihnutým pohárom, spravil vzdušné čin čin a po slovensky im zaželal krásne sviatky. Na moje prekvapenie oni prekvapené neboli, lebo si už skôr všimli moje … biele ponožky v sandáloch... nie, robím si srandu, neustrážil som si hlasitosť reproduktora na mobile pri prehrávaní obdržanej hlasovej správy, takže si ju nechtiac po slovensky vypočuli a kým som na obrazovke vyťukal zníženie zvuku, tak si stihli uvedomiť, odkiaľ pochádzam.

Také letné ženy...

Katka a Ivetka. Kolegyne. Také dovolenkové, letné ženy. Obe okolo päťdesiatky, ale niečo také sa len tak nevidí. Vôbec som im nevedel uhádnuť vek, čo je u mňa nepredstaviteľné, ale tieto dve ženy mali tak skvele udržiavané telá a pokožku, že vyzerali na tridsať. I mentálne, no ale nedivím sa, lebo zjavne dostávajú najlepšiu starostlivosť a preto boli extrémne v pohode.

Katka vyzerá tak chlapčensky, má veľké a prekrásne ústa, štíhlu chlapčenskú postavu, s adekvátne primeranými prsiami, kratšie blond vlasy a pohyby gymnastky. Žena do voza i do koča. Či skôr do gazíka i mercedesu. Taká čiperka. Ivetka je skôr taká pomalšia, vážnejšia, dlhovlasá blondýna, čo si potrpí na vyberané maniere a jemné spôsoby. Vysoká špajlička v balerínkach, akoby sa hanbila za svoju výšku. Tá by sa nedala namotať na nejakú divočinu, na trampovanie či bungee jumping. To Katka by si dala povedať hneď. Ale vzťah k peniazom majú rovnako zodpovedný, neutrácajú, hoci by mohli. Grey women.

Tak sme začali debatovať, na rozdiel od ostatných tu prítomných slovanskými jazykmi hovoriacich hostí som vyzeral nevýstredne, nenápadne, taký grey man, takže veľmi rýchlo som u nich vzbudil dôveru. Mojito striedali Mojito a po hodine sa už Dámy príjemne odviazali. Našťastie ich nenapadlo hádzať sa do bazénu, nemal som chuť robiť im Baywatch.

***

Ale vyliezla z nich zaujímavá vec. Pred štvrť rokom si podali napolovicu Eurojackpot, ten celoeurópsky a vyhrali tretiu cenu. To bolo vtedy, keď padol ten rekordný, stomiliónový jackpot. Ale i tretia cena potešila. Rozdelili sa pekne napolovicu. Kúpili si v tajnosti dva susedné apartmány v Londýne, priamo v drahom centre Londýna, v dome známom ako Florin Court. Ak pozeráte seriál Hercule Poirot, tak to je ten dom, kde Poirot akože býval. A teraz tam majú svoje luxusné apartmány Katka s Ivetkou. Kus histórie s Agathou Christie v cene.

Hlavne žiadny stres, žiť v pohodičke. To robí divy.

Jedna z týchto Dám má v Londýne dcéru s rodinou, takže má počas svojich návštev kde bývať. Vždy dcére povie, že býva cez Airbnb a dcéra sa na viac nepýta. Chytré. A za zvyšok peňazí cestujú. A viete, kto je ich susedka?....... herečka Helen Mirren!

Obe Dámy i napriek výhre ostali pri zmysloch, nedali si spraviť žiadne silikóny, kačacie pery, predĺžené vlasy, vysekané lícne kosti a brady. Nie, prirodzená krása, výsledok ajurvédy, eko-bio-raw stravy i životného štýlu. Hlavne žiadny stres, žiť v pohodičke. To robí divy. V ich koroporáte ani len netušia, v akom sú balíku, aký nemá ani ich slovenský korporátny riaditeľ . Ale tieto ženy su chytré, predvídavé, nedali v práci okázalo výpoveď, nekúpili si vily na Slavíne, drahé SUVčka, tri vuittonky na každý deň, luxusné handry a lodičky, ako keby ich zajtra mali prestať vyrábať, ani nevystatujú na facebooku a instagrame na obdiv svoje luxusné dovolenkové pobyty. To by si ich rôzni hrubokrkí umelci veľmi rýchlo našli, tak ako každého neopatrného novozbohatlíka, ktorý príliš hlasno okolo seba špliechal. Ako hovorí jeden český filozof: nie je bohatý ten, kto má veľa peňazí, ale ten, o kom sa to nevie.

***

Tieto Dámy normálne chodia naďalej do práce do korporátu zo svojich sídliskových bytov, ráno cestujú hromadnou dopravou, ale vždy na víkend šup z Bratislavy na Luton do nového domova v Londýne. Iba si dali skrátiť pracovné úväzky, nebudú predsa drieť do večera za smiešnu východoeurópsku almužnu ako nejaké mladé neunaviteľné dvadsiatky, ktoré sa potrebujú vyšplhať, či preplaziť po kariérnom rebríčku niekam veľmi vysoko. Ale práca ich baví, lebo vedia, že ležať na pláži do konca života omrzí raz každého. Povaha ich práce im tiež dovoľuje množstvo homeofficov, odvedú ju preto v pohodičke i z onlinu, takže who cares...

***

Zajtra je Silvestra, v Singapure to už bolo cítiť. Prípravy na oslavy Nového roka boli v plnom prúde, všade v hoteloch a obchodoch stáli vyčačkané umelé vianočné stromčeky kvôli turistom z Ameriky a Európy, zvyknutých na tradičné zimné rekvizity.

Navrhol som dámam, aby sme dnešný predsilvestrovský večer strávili v nejakom tanečnom podniku v Marina Bay. Našiel som tam jednu tango tančiareň - Los Sueňos Tango, ktorá organizuje poslednú tohtoročnú milongu. Bolo rozhodnuté.

Dopili sme, ja som sa odišiel nahodiť do gala do svojho hotela a za hodinu ma moje dve dámy čakali v taxíku pred hotelom. Prišli nahodené štýlovo, v dlhých voľných šatách, tak letne, ako pravé letné ženy. V zime je tu v Singapure veľmi príjemne, do apríla je tu obdobie sucha a teploty sa pohybujú okolo 26°C. Ideálne na večernú zábavu.

Tanec je dnes len takým večerným zákuskom

Milonga sa nachádza asi dva kilometre od môjho hotela, prešiel by som sa tam i pešo, ale Dámy mali na svojich prekrásne nalakovaných nohách vysoké lodičky, tak som ich chcel ušetriť útrapám pešej chôdze. Neznalosť netanečníkov.

Pravý tanečník si berie tanečné topánky so sebou, zabalené do bavlneného vrecka a prezuje sa až na mieste. Nevadí, beriem to ako spoločenský večer, Dámy nemajú skúsenosti s tangom, dnes sa budeme baviť, tanec je dnes len takým večerným zákuskom.

Tango už bolo v plnom prúde. Všade zo stropu viseli vianočné dekorácie, v celej sále rozvoniavalo kadidlo, čo je tu v Ázii bežný odér, na ktorý si zvyknete veľmi rýchlo. Sadli sme si k poslednému voľnému stolu, čiastočne už obsadenému, ale na tangu je to tak, že kto nesedí, tancuje, takže vždy sa nájde nejaké miesto, kde sa dá zložiť. Tanečníci boli zväčša miestni Singapurčania, ale asi štvrtina boli Američania a Briti, ktorí tu pracujú a na sviatky neodcestovali domov. Sedeli sme vedľa jednej peknej Britky. Zopárkrát som si zatancoval s miestnymi tanečnicami, lebo moje dve Dámy netancujú, neprijali ani pozvanie od miestnych tanečníkov. Zato sa veľmi dobre bavili pozeraním na ich tanečné kreácie. Ázijci sú veľmi dobrí tanečníci, platia si najlepších lektorov sveta, takže sa majú od koho učiť. Tancujú veľmi technicky, ladne, jemne.

Medzi tandami sme sa rozprávali medzi sebou i s Britkou, ktorá sedela sama pri našom stole.

Toto ťa uživí? pýta sa Katka trocha indiskrétne...

Povedala nám, že je grafická dizajnérka, príležitostná maliarka, copywriterka na voľnej nohe. Zatancovali sme si dve tandy, potom sme sa pri drinku rozprávali o farbách, ručnom miešaní nezvyčajných odtieňov, tieňovaní, o street-arte, Jeanovi-Michelovi Basquiatovi, o výrobe a maľovaní cez šablony, také dosť technické veci, ja som jej hovoril o svojom záujme o holandských krajinkároch i o svojom neobyčajnom zážitku v Haagskom múzeu Mauritshuis. V mobile mi ukázala postup výroby grafických šablón, keby ma to niekedy začalo baviť... pritom, ako scrollovala fotkami, som si všimoj množstvo fotografií graffiti. Od holých stien na začiatku, až po výsledný efekt. Samé známe obrázky, Dievča s balónom, Vianočný pozdrav, Holubica, Anjel, Dievča s bombou, samý Banksy...

- Toto ťa uživí? pýta sa Katka trochu indiskrétne Britky.

- Občas niečo predám na aukcii a z toho žijem, hovorí Britka s úsmevom. A niekedy moje dielo i vydrží viac než jednu minútu po predaji, zasmeje sa lišiacky.

O jedenástej hodine sme začali byť trochu unavení, predsa len sme mali náročný deň, ja dokonca spojený s príletom. Rozhodli sme sa peši vrátiť na hotel, nakoľko Singapur v noci je prenádherný. Dámy však tie ich nové lodičky tlačili, tak sa vyzuli a po príjemne teplej vyhladenej dlažbe išli bosé. Ich krásne nalakované nechty na dlažbe priam svietili, bol to priam rozkošný pohľad. Užíval som si túto cestu. Bola to krásna a nezabudnuteľná prechádzka popri zátoke, kochali sme sa vysvietenými budovami, zrkadliacimi sa vo vodách zátoky. Všade bolo veľa ľudí, ktorí si tiež vychutnávali nočnú prechádzku. Prešli sme sa i slávnou OCBC Skyway s umelými vysvietenými gigantickými stromami. Cítili sme sa ako v pravekej džungli prvohôr.

Na recepcii ich hotela Marina Bay Sands sme sa rozlúčili a slúbili si, že zajtra, na Silvestra sa stretneme na galavečeri v mojom hoteli Ritz-Carlton oproti cez zátoku. Prechádzku som dokončil po nábreží sám, v hlave sa mi stále premieľal dnešný hektický deň. Moje myšlienky sa mi vracali k tým graffiti v Britkinom mobile.

Nedalo mi to, po príchode na izbu som zavolal môjmu kamarátovi Gáborovi do Budapešti (v Maďarsku je práve v túto hodinu rušný pracovný deň), s ktorým sme sa pred vyše týždňom vrátili z neuveriteľnej expedície v Antarktíde.

Všetci hľadajú muža...

Gábor má vďaka svojej práci na vládnom úrade prístup do Schengenského informačného systému. Požiadal som ho o službičku, či by pre mňa nespravil nasledovnú vec: z internetu som si za hodinu vypísal všetky Banksyho verejne prezentované graffity, vytvorené za posledných desať rokov i s presnými miestami sveta, kde ich nasprejoval. Tých pár desiatok miest i s najbližšími letiskami som si vyznačil do tabuľky.

Ona je ... !

Gábora som požiadal, aby stiahol zoznam všetkých cestujúcich, ktorí v tých dňoch cestovali do uvedených miest vtedy, ako sa tam Banksyho graffiti objavili. Išlo o niekoľko stotisíc ľudí. V tejto mase ľudí však mal cez analytický softvér vyselektovať iba ľudí, ktorí boli na všetkých týchto miestach. Vyšlo mu prekvapujúce číslo. Iba jedna osoba z toho obrovského zoznamu letela do všetkých tých miest v tých uvedených dátumoch. Bola to tá moja Britka z dnešného tanečného večera.

Ona je Banksy... Banksy je žena!

Preto Banksyho nikto na svete stále nemôže odhaliť. Všetci hľadajú muža a ona ako žena im uniká medzi prstami!!! Ona je Banksy... Banksy je žena! Aké geniálne a pritom jednoduché. Grey woman.

Ja som dnes tancoval s Banksym!

Zaspal som od rozrušenia až nad ránom. Sľúbil som si však, že toto odhalenie si nechám pre seba. Dámy aj tak o Banksym v živote nepočuli, pre nich to bola iba ďalšia náhodná známosť na večierku.

***

Dnešný večer bol silvestrovský, zobudil som sa až poobede, predsa len... pre môj organizmus bol tento posledný týždeň veľmi hektický - Antarktída, Hong Kong, Singapur, toľko cestovania, časových i klimatických pásiem je pre bioritmus človeka náročné. Tak som sa po konečne výdatnom spánku šiel priamo naobedovať a s mojimi Dámami telefonicky dohodol presný čas ich večerného príchodu. Stôl na slávnostnú Silvestrovskú večeru sme už mali rezervovaný.

Galavečer prišiel rýchlo, moje dve Dámy tiež. V slávnostne vyzdobenej hotelovej reštaurácii sme zhliadli miestne hudobné predstavenie, niečo ako ázijská etnická Lúčnica, potom prišlo vtipné tieňové divadlo, nasledovala moderná diskotéková vložka, na ktorú sme s Dámami konečne vhupli na parket. Bavili sme sa skvele. O hodinu nato začalo veľké odpočítavanie, rozjarení sme vybehli na terasu so šampanským v ruke a začalo to pravé divadlo.

Taký ohňostroj ste v živote nevideli, bol všade okolo nás, ale žiadne bum-bum, toto bolo pravé umelecké predstavenie na oblohe. Svetelné výjavy levov, drakov, ohňa, no …. skrátka niečo neopísateľné... Po pol hodine show skončila a my sme sa vrátili dovnútra. Ešte sme sa pomotkali na parkete, dali si zopár drinkov a odprevadil som Dámy na taxík, prijmúc ich pozvanie na kapurkovú. To nie je žiadny záhorácky zvyk, ale seriózny Feng Shui rituál. Pred cestou sa má prijať pozvanie na rozlúčkový drink, lebo takýto rituál chráni cestujúcich na ich ceste do neznáma. Nie si ale hrknúť pohárik destilátu a sadnúť za volant. Iba tak symbolicky hocičím. Pre šťastie. A to sme všetci potrebovali, netušiac, aký moribus moribundus sa na nás o dva mesiace z neďalekého čínskeho Wu-chanu dovalí.

Tak som prijal ich pozvanie a v bazéne Infinity na streche ich hotela Marina Bay Sands sme si otvorili fľašu šampanského Dom Perignon Vintage 2012. V nazeleno podsvietenom bazéne sa rozplývala podmanivá hudba Paola Conteho. Všetci traja sme sa kochali výhľadmi na vysvietenú zátoku, plnú jácht, zabávajúcich sa ľudí na promenáde, áut trúbiacich na okružnej estakáde - oproti včerajšej romantickej nočnej prechádzke to bolo nebe a dudy. Zrazu vidíme po bazénovom móle prichádzať štíhlu slečnu s pohárom šampanského v ruke, sadá si na kraj bazéna a vhupne doň. Bola to ona, naša Britka. Moja Banksy. Všetci štyria sme si priťukli v priezračnej vode bazéna a pripili si na šťastný Nový rok.

A my dvaja s Britkou sme si hlboko pozreli do očí, odložili poháre šampanského na okraj bazéna a ponorili sa do podmanivých rytmov skladby Paola Conteho Blue Tango, tancujúc po pás v bazéne Infinity na streche najokázalejšieho hotela sveta naše Novoročné modré tango.

***

Ma tutto ormai sventola e danza, blue tango...

Ale teraz sa všetko vlní a tancuje, modré tango...

Prova a sognare, prova a sognare...

Skúste snívať, skúste snívať...